Nie je zvláštne, že selfhelp literatúra, ktorá sa predáva v tisíc násobkoch filozofickej, je najmä “dumbdown” zhrnutie jej múdrostí? Nie je zvláštne, že pri čítaní prežívame taký ten pocit “toto som už predsa vedela” a jej efekt je skôr uchlácholením, že máme na to sa zlepšiť. Vždy som bol -aj keď neochotne- implicitne skeptický voči predstave, že ľudské šťastie je otázkou nastavenia životného štýlu. Každé ráno a večer mindfull session o tom, ako čo najlepšie predchádzať/odstraňovať utrpenie, prípadne nabúravať endorfíny a tiež vedieť ako narábať s ľuďmi, aby sme toto-tamto dosiahli. A hlavne striedmo. Prečo sa potom zväčša nijak títo praktici ataraxie nelíšia od tých druhých, keď ich bližšie pozorujeme (okrem narcistického oboznamovania, čo robia)?
Tieto kalkulácie ako dosiahnuť Dobro, to sú dejiny etiky do istého momentu- Kant je ešte stále pokračovateľom Aristotela a stoikov v tom, že uňho na konci figuruje aj Dobro, jeho revolúcia však znamená, že svoj zákon zbavuje všetkej matérie- zákon platí ako formálny zákon a žiadne lifestylové kalkulovanie sprevádzané šťastím nemá nič spoločné s jeho dosiahnutím. Ešte stále je tu odkaz na dokonalý poriadok podobne ako v tradícii, ktorý je hlasom tohto zákona. Najbližšou sprevádzajúcou emocionalitou pri napĺňaní tohto zákona je bolesť. Prečo bolesť? Pre našu nedokonalosť a priľnavosť k empirickým skratkám. Že morálne konanie bolí je ďalšia intuitívna trefa. Čo ak je táto bolesť vyjadrením niečoho iného neprístupného?

Ak nás niečo psychoanalýza naučila je, že pred sebou a druhými kryjeme naše túžby. Ľudský subjekt je rozdelený (“nevie”) a ku svojej dominantnej nevedomej časti nemá priamy prístup a ak už sa k nej v bežnej situácii vzťahuje, je to najviac popieraním jej obsahu. Vzniká tu dialektický rozpor medzi tým čo chceme, a to čo nám ego dovolí chcieť. Dialektický preto, že tieto dve veci sú previazané až tak, že jedna druhú spoluvytvárajú, teda nevylučujú sa. Ľudská túžba nie je pokračovaním biologickej potreby. V prírode nemá žiaden ekvivalent, pretože je vyjadrením určitého základného nedostatku. Jej efekty poznáme len z jej pôsobenia, ale aby sme ju vedeli pochopiť, potrebujeme postulovať štrukturálny bod, absenciu, okolo ktorej sa historicky ex nihilo utvára.

Freudov záver bol, že na určitom mýtickom potlačenom bode rastie celá kultúra alebo inak povedané prvé zákazy, od ktorých sa odvíja už pozitívne formulovaný zákon. Čo je zvláštne je, že tieto zákazy sú zároveň aj pri ich vedomom prekračovaní celková realita možností toho, ako môže niekto konať. Konkrétnejšie povedané: desať prikázaní, ktoré nachádzame v istej miere všade, vyrástli na neprekročiteľnom tabu, o ktorom nevieme, ale tieto prikázania už prekračovať môžeme a stále to tak robíme, to sú naše dejiny. V skratke by sa dalo povedať, že túžba a zákon sú dve strany jednej mince. Takto by sa mohlo zdať, v čom je problém- nestačí odkryť tieto skryté túžby? Problém je v krehkosti hranice, na ktorej stojí kultúra, a čo znamená jej prekročenie.

Freudove zhrozenie nad kresťanským príkazom “milovať blížneho svojho (čítaj hocakého cudzinca) ako seba samého” nám paradoxne ukazuje na takéto citlivé miesto. Na prvý pohľad je divné, prečo by bezpodmienečná láska nemala byť pokračovaním rozširovania mravného zákona. Berieme to už ako frázu, ale reálne tým nežijeme. Je to tým, že nie sme dosť dobrí? Láska k blížnemu nám otvára priestor, ktorý chránime aj pred sebou: ani seba pred sebou nie je možno dokonale milovať, aj pred sebou máme isté zábrany vzhľadom na naše sklony, ktoré sa ukazujú častejšie, ako si pripúšťame aj v malých náznakoch. Čo vám prvé napadne, keď niekto povie: tu ma máš a rob so mnou čo chceš? Totálnu obetu? Nope. Táto bezdpomienečná a absolútna láska potom nechráni pred deštrukciou, skôr ju poháňa, pretože sprístupňuje miesto plné pôžitku z ničenia, ktoré sme pred sebou starostlivo schovali, a keď ho vidíme, berieme ho ako odchýlku.

Ak sa niekto v dejinách myslenia snažil ukázať miesto za touto hranicou, bol to markýz de Sade. Lacan si ho vyberá ako nemysliteľného Kantovho spoločníka, aj keď navonok sa zdá, či môže byť niečo vzdialenejšie ako tieto dve postavy. Sadeov celoživotný projekt sa často spája s povrchným pozorovaním, že mu šlo o vytvorenie systému bezbrehého užívania slastí. Ale je jasné, že užívanie slastí pre získavanie slasti je preň patologické, podobne ako pre Kanta. Kant síce vnímal túžbu ako patologickú, ale práve Sade ukazuje slepé miesto v Kantovi, keď túto túžbu oslobodzuje od všetkého materiálneho a dáva jej charakter kategorického imperatívu. Túžba je vládnuci princíp, ktorý treba natiahnuť do nekonečna- žiadne vyvrcholenie ju nemôže zmariť, čo je veľmi podobné tomu ako Kant odkazuje vrchol etiky do nesmrteľného života, lebo až tam je dosiahnuteľná dokonalosť. Rovnako ako Sadeove pohŕdanie cnosťami, ktoré treba neustále negovať pripomína Kantove podradenie cností ako patologických čŕt nedostačujúcich jeho formálnemu imperatívu. Sade išiel až tak ďaleko, aby “porazil” prírodu, ktorej základný obraz je krutosť, aby stvoril postavu antiboha- najvyššej bytosti zla, suverénneho pána, ktorý vládne nad prírodou, opäť proťajšok je v Kantovej slobodnej bytosti v ríši praktického zákona. Tento zákon neprihliada na druhých kvôli druhým, je nereciprotívny, človek poslúcha len jeho zákon pre zákon, a rovnaké vyjadrenie vlády rozumu nájdeme u Sadea, ktorého libertíni sú tí, ktorí ho dokážu nasledovať bez ohľadu na konzekvencie pre seba a druhých.
Obaja sa vzájomne dopĺňajú a odkazujú navzájom na svoje slepé miesta. Dá sa povedať, že jediné čo ich zachraňuje je fantázia/nadzmyslový svet, kde sú ich projekty realizovateľné. Kant nevidí, že zákon ťahá ďalej len túžba a Sade nevidí, ako veľmi je jeho túžba zavislá od neustálej prítomnosti zákona, ktorý potrebuje prekračovať. Dobro a zlo sú tu stále striktne oddelené, naivne sa dialekticky definujúce. Kant nevidí, že ten krutý a tichý hlas zákona, je hlas Druhého, teda poriadku kultúry a Sadeova imortizalizacia jeho obetí, ktorým mučenie nič neuberá na kráse, je hranicou toho, čo mu sprostredkuje predlžovanú túžbu. Konečný objekt, ktorý chcú obaja dosiahnuť, je nedosiahnuteľný, uniká, lebo je ešte stále v dialektickom zovretí túžby a zákona.

Títo dvaja autori nám ukazujú pravdu našej intuície o “selfhelp filozofii”. Realita nie je tvorená ako machinácie s prežívaním slastí: tu trochu viac a tu trochu menej. Na hranici túžby stojí obeť, ktorú platíme. A keby to šlo, boli by sme radi, aby princíp slasti platil, pretože by stačilo robiť budhistickú gymnastiku a všetko by bolo fajn. Ale túžba je nesmrteľná a vždy sa vracia. Je jasné, že jej hranicu nechceme a nemôžeme prekročiť- milovať blížneho cudzinca so všetkým znamená odovzdať sa smrti. Znamená to, že ideológiu šťastia treba pochovať, lebo nás len robí mrzutými. Žiť za hranicou nejde, ale títo dvaja autori naznačujú, ako ísť ďalej, ako sa s ňou vyrovnávať a pracovať, a o tom možno next time.