je urcite rozdiel medzi tym ako si povedzme epikurejci stastie predstavovali a ako sa k nemu malo dopracovat, ked povedzme spolocensky status bol definovany inak ako vonkajsim znakom bohatstva, ale skor politicky a dnesnou ideologiou stastia, ktora je prudko individualna ako americky sen a zavisla ako pises na utilitarnom deleni "dobier"- z coho vyplyva, ze stastie je taka nadoba, ktora stoji na pomyselnom konci uspesneho zivota v danom spolocenstve- nech uz je akokolvek usposobene- ale ked si zoberieme freudiansku topologiu tuzby na pozadi chaotickeho pudu, ktory kruzi okolo toho miesta, ktore sa snazi tuzba zaplnit- tak tu vidime, ze nieco ako konecne dobro a uspech su iluzorne a ze stastie, vo vyzname v akom sa odveky pouziva nie je vhodny signifier pre ludsku orientaciu, ak ho teda clovek berie nekriticky
o co prinosnejsie by bolo priniest ludom naopak etiku zalozenu nie na hedonizme, ale na stradani- nie ze by si to ludia nezili bezne, predpokladam, ze vacsina ludi zije v tom, ze najvacsi zmysel ma pre nich, ked robia nieco co nie je lahke, kde treba prekonavat prekazky- ale nakoniec sa to aj tak potom prelozi do tej vysledkovej ideologie stastia- co si myslim, ze je dost velky sebaklam, ked si niekto povie, ze ked toto spravi, odteraz uz som stastny