mala som namysli úctu k sebe samému - nie v zmysle samoľúbosti ale v takej základnej rovine. ak si nevážim samú seba ako človeka, nedokážem si vážiť ani iných ľudí (a obrátene). Vyššie si napísal, že to správanie podľa teba vychádza z nejakej "ľudskej prirodzenosti". nemyslím si, že ľudská prirodzenosť vopred určuje takéto správanie. každý máme v sebe vlohy, ktoré môžeme rozvinúť alebo potlačiť. samozrejme veľa určuje aj prostredie v ktorom vyrastáme - no aj napriek rovnakému prostrediu nebudú z dvoch ľudí rovnakí ľudia. v tom správaní vnímam niečo, čo robí z druhého človeka obyčajný predmet "spotreby" - vec. a ponižovanie zachádza ešte ďalej. pretože ako keby nestačilo, že pristupujem k druhému človeku ľahostajne ako k veci, mám ho ešte potrebu ponížiť, pokoriť. je to forma zábavy alebo zväčšovanie si vlastného ega?