Poobedna sichta v sobotu je povacsinou jedna velka pohodicka. Medzi pol jedenastou a jednou je sice denna spicka, nech to v kontexte dnesneho dna znamena cokolvek, s pondelnajsou obednou spickou sa to vsak zdaleka neda porovnavat, ani co sa tyka jej dlzky, ani co sa tyka poctu hladosov slintajucich a kladucich mi otazky od vymyslu sveta, no potom az do piatej, kedy mozem odist domov, v tento den o nieco skor ako bezne, by ste mohli naratat zakaznikov na jednej ruke. Je vikend, aj oni si chcu oddychnut. Napada vam to iste, co mne? Ze ked sme boli mensi, tak cele sidlisko zborovo chodievalo nakupovat v sobotu doobeda? Zvyky sa menia, zvyky nie su perzistentne a ludia svoje spravanie prisposobuju okolnostiam a povinnostiam, tie zas urcuju, ze v tyzdni okolo obeda ja nemozem sulat drum do riziel a vystuzit si to gizehom /cau Zuzka :D/, pocnuc jedenastou, konciac jednou. V momente ako si zacnem uvedomovat, ze ostatny plesaty fuzac s poradovym cislom 658, bol na dlhsi cas posledny odkundes, co si ma dovolil otravovat, si zbehnem do chladiaku po morcaciu bagetu, prejdem sa ulickou k pokladni, cestou schmatnem horalku a so zakaznickou kartou na tychto dvoch polozkach usetrim 23 centov. No nekup to…
Obzeram si tohoto tajtrlicka, co sem chodieva vzdy o druhej, na sekundu presne, ci tyzden, ci vikend. Ako prvy sa pozdravi, popyta sa, ako sa mam a podobne zvasty. Neviem. Neviem... Ozaj nemam potrebu byt s kazdym trapkom kamarat. Chvilku mi tu nieco trapko trepka o zimnych pneumatikach, teraz neviem, ci ma ten pneuservis o zastavku-dve dalej do starej Devinskej Novej Vsi, asi hej, lebo stale nosi iba vlastne firemne tricka, to bude taky ten typ zgrlosa, co si necha za pateurovu bankovku prevrtat koleno. Schvalne mu nakuknem do kosika. Mineralka Miticka, sytena, jeden a pol litra, v akcii, 39 centov. Energetak Tiger, edicia Najk spirit, 42 centov, v akcii. Jahodove piskoty Opavia, 97 centov, cudujsasvete, tiez v akcii. Jeho nakup je zakonceny dvomi Mliecnymi rezmi, pockat, ale toto teraz nie je v letaku. No hned mi to docvakne. Obe boli vcera precenene a presunute medzi zlavnene vyrobky. To len na margo toho drzgrosa. Vidi, ze ho vobec nevnimam, len sa tak pre seba usmeje a zmizne. Thanks fuck for that… Po skromnom obede si doprajem cecko, dobre si pofajcim sam vzadu, dnes som tu jediny fajciar na celej smene. Dozadu na rampu nie je pocut zvoncek, tak si vklude nasavam a vydychujem ten hnusny, stiplavy dym… Ale co sa budes?! Vratim sa do pultu, niekto mi tam, podla vsetkeho, postava pri sunkach a je to stara znama tvar, vsak ano…
Ja- Dobry den, pan Rutger!
Brat – Dobry den, ty pripad. Nemas nejaky tabak odsipat do utorka?
J – Tu mas pat eur, chod si kupit cerveny Wilson /cau Zuzka :D/
B – Papirky?
J – Ty teda vobec nie si z tych narocnych, ze nie?
To je tak, ked vas starsi brat uz nemoze byvat s Vami, lebo sa ixtykrat pohadal s mamkou a tatkom a oni ho radsej pre svoje vlastne pohodlie poslali kade-lahsie. Trpezlivosti s nim mali viac nez dost. No ked si niekto nie, ze nehlada pracu, on kazdu ponuku, ktoru mu otec dobromyselne prihra... co to trepem, ze prihra, on mu ju naserviruje rovno pod nos a nas semi-aristokrat na to povie, ze ma na viac, takemu cloveku jednoducho musite ukazat dvere. Za ziadne z vami dobre myslenych bratskych gest nepodakuje. To, ze mu podate pomocnu ruku berie zakazdym ako samozrejmost. Ale mam ho rad, takym tym sposobom, ako mate starsieho brata losera radi. Navyse je dost scitany. Toto som sa napriklad dnes dozvedel.
B – Vies, ze v Jemene, najchudobnejsej krajine Blizkeho Vychodu, hrozi osmim milionom ludi hladomor?
J – Neviem. Naco mi to v zivote je? Ani neviem, kde sa nejaky Jemen nachadza.
B – Cize nevies ani, preco su takemuto zavaznemu problemu miestni obyvatelia vystaveni…
J – Ja ti cely tvoj Jemen akurat tak je-
B – Dobre, dobre, nechaj to tak…
Raz za tyzden ma dojde pozriet. Preberieme ,co mame nove, ako sa maju rodicia, ktori by sa o neho aj radi starali, vzdy pred alebo po praci vyzvedaju, ci ma Tono nebol pozriet, ako sa ma, ci uz aspon trochu schudol alebo je vsetko po starom. To len on ma svoju hrdost. Nasa cierna ovca rodiny, mal by som mu byt vdacny, ze to nemusim byt ja. Anton Rudger, o tri roky starsi odo mna, co ma cele detstvo ochranoval pred vsetkymi protovypalnikmi, mi z vdaky vypije polku kofoly, nasledne sa nenapko poprechadza medzi regalmi a k niecomu si mozno aj dopomoze, neviem, nesiel som tam nanho dozerat… Vysomruje este jednu cigu, na cestu na autobus, peeneska je uz totiz zatvorena a vypari sa sta gafor. Mne sa to uz tiez pomalicky krati, porobim si fajrontove veci a nieco po piatej cvaknem kartu. Horsa smer Dubravka!
Ako koncim je uz vonku tma. Prve tri hviezdy uz jasne svietia, viete, co to znamena. Ja mam ale pred sebou dva dni volna, druhy z toho bude sice pondelok, kedy je vacsina mojich sasovskych znamosti v praci, znechutena, ako rychlo vie ten vikend zakazdym ubehnut, nevadi, mama s otcom mi uz nejaky program vymyslia. Na zastavku prichadzam, ako keby som robil pre Volkswagen o par kilometrov dalej, just-in-time, spoza zakruty si to uz sinie kratky cerveny autobus, co nemoze byt nic ine nez moj spoj. No a na sobotny podvecer je vcelku dost natrieskany. Volne miesto ziadne, stojim v tej uzkej ulicke a snazim sa prijat za svoju skutocnost, ze som odsudeny premiestnovat sa v ramci mesta vylucne v takychto dopravnych prostriedkoch. Na vlastne auto si nenasetrim, jedine zeby som si kupil hrdzave Tico. Osadenstvo je pestre, od dvoch neskutocne zaspinenych monterkovych Oravakov, co sa tak makucko rozpravaju v dvojke rovno predo mnou, cez manzelsky par, ktory sa nemoze hadat, az ked vystupia, nie to nie, dve vysmiate mnisky v ciernych maskacoch alebo ako sa vola, to co nosia. Korunu vsetkemu vsak dava Emerson Fitipaldi, ktory dnes haji farby Dopravneho podniku Bratislavy, asi si chce dnes spravit osobny rekord, mozno aj meska, ale to mna vonkoncom nezaujima. Co je prvorade? Bezpecnost. Aj ked je rozhodne pozitivne, ze je mensia pravdepodobnost, ze sa mi nieco prihodi vnutri vozidla, ktore riadi, nez ako keby som teraz po vonku kracal vystaveny nahode spoliehajuc sa na G_d’s grace. Patnast minut obozretnosti konci pri zastavke OD Saratov, vystupujem a kracam oproti dvom dnom, ktore si vyhradzujem predovsetkym na oddych. Mam nan ostatne pravo. Ako si tak zas vybalujem to svoje trojkombo a motam si dalsiu sulanu, napadne mi, ze ja sa vobec nevraciam domov, ja sa vraciam zase raz len a len k nasim. Blbe, ze?