otvoril si tu viacero vecí, takže sa budem snažiť reagovať nejako prehľadne na všetky (pretože niekde sa rozchádzame aj v porozumení - čo je "normálne" pri diskusiách -sory nemáš to slovo rád)

1. ked tuto potrebu nazveme sebectvom, mozno viac ludi (vratane tych, ktori to, ako ty, povazuju za nieco uplne nevinne a normalne, dokonca prirodzene, spravne) sa zacne zamyslat nad tym, co robi imprinting tychto myslienok od raneho destva s ludmi potom neskor, ked ta situacia nastane a racio ide bokom.

Nesúhlasím s tvojim záverom. Nepoužila som nikde slovo "správne" alebo prirodzené. používala som raz slovné spojenia ako "normálna ľudská potreba". Slovo normálna som použila vo význame "bežná" "veľmi častá" až univerzálna. Taká, ktorá pre ľudí ako sociálne bytosti nie je nejaká nadstavba - nejaký nepodstatný luxus. Mám dojem, že nerobíš rozdiel medzi pojmom "potreba" a vynucovaním potreby (ako nejakým prejavom mocenskej hierarchie v rámci rodiny) - napríklad v prípade nie ideálnych rodinných vzťahov alebo v prípade, že zdravotná situácia v rodine neumožňuje takúto starostlivosť. Môj prvý príspevok ale o tomto nechcel byť a ani nebol. Poukázala som v ňom na to, že takáto túžba je ľudská (dokonca som nepoužila ani slovo normálna, pretože viem aké je sprofanované a ľudia sa ho hneď chytajú keď si ho niekto dovolí použiť a celá diskusia je už potom iba o tom čo je a čo nie je "normálne").

2. N a hneď teda prejdem k slovu "normálny". Použila som ho dva krát - raz v spojení "normálna ľudská potreba" (to som už vysvetlila vyššie a potom znova keď som hovorila o tom, že odlúčenie sa v rodinných vzťahoch považuje čoraz viac za normálne (delegovanie starostlivosti dieťaťa, dochádzanie za prácou, samota v starobe). Nikde som ho nepoužila v kontexte definovania ľudskej bytosti a za druhé, nikde (ale naozaj nikde) som v tejto diskusii nepoužila výraz "nenormálne" - t.j. že by som označovala nejaké správanie kategoricky za nenormálne.

3. Nie je pravda, že odávna ľudia delegovali "tieto veci" (konkrétne starostlivosť o malé bábätká, na ktorú si reagoval) na kmeňových príslušníkov. Malé deti boli dojčené - väčšinou do doby, kedy žena neotehotnela s ďalším dieťaťom. Bola to otázka prežitia. Malé bábätká boli dojčené vo veľmi častých intervaloch, preto nebolo možné delegovať starostlivosť o ne na iných príslušníkov. V niektorých spoločenstvách v prípade smrti matky ale neviem či sa tu zase chceme baviť o nejakých extrémnych prípadoch. Boli spoločenstvá, kde sa matka nesmela starať o dieťa (kvôli poverám) po určitú dobu po pôrode. Verilo sa, že dieťa sa nemôže napiť kolostra, pretože je nečisté - určite nie ale z dôvodu, aby sa uľahčilo matke. V týchto spoločenstvách bola veľmi vysoká detská úmrtnosť. ale to už veľmi odbočujem. Imho tým, že dieťa vyrastalo v širšom spoločenstve bola stále jeho potreba ako sociálnej bytosti napĺňaná. vyrastalo medzi ľuďmi, s ktorými potom aj žilo. Neviem či poznáš prípady, kedy deti zostali žiť s pani vychovávateľkami z jasličiek alebo s aupairkou. Preto úplne zlý príklad si uviedol aj keby bol hneď pravdivý.

4. Sociálne vzťahy a väzby sa vytvárajú hlavne tým, že ľudia sú spolu - trávia spolu čas rôznymi aktivitami, rozhovormi ale aj prácou. Ak sa každý odserká niekam za svojou robotou a deti do školy, vidia sa večer desať minút a ráno desať minút tak tie vzťahy sú také aké sú a ja sa ani nečudujem. je to súčasť problému. Ja som chodila do jasiel od šiestich mesiacov (a zrejme aj veľa mojich rovesníkov) sme ľudia, čo vyrastali v inštitúciách. Preto nám mnohým nepríde divné, že by sme mali v inštitúciách aj zomrieť. Neviem čo viac by som k tomu dodala.