X. Kolo LSK: ZNOVUZRODENIE :: Remember, remember, the velvet November


node:	X. Kolo LSK: ZNOVUZRODENIE
template:	4
parent:	Literárna súťaž Kyberie
owner:	bakany
viewed by:
created:	11.07.2017 - 13:28:16
updated:	11.07.2017 - 13:28:59

cwbe coordinatez:
101
63532
1054481
6411093
8368089

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

zara	0
.:KONIK:.	0
ch	0
ooo	1

Skusme to!

Tema:Znovuzrodenie (Navrat ozivlych mrtvol - je to na vasej fantazii)
Deadline: 8.8.

Ak sa mate chut zapojit, aktivne alebo pasivne, spravte prosim pip, alebo dajte K, nech vidno, ze tu niekto bdie.
Bola by skoda nechat LSK mrtvu, preco to vsetecne skusam. Nenechajte sa odradit predstavou, ze si tu riesim nejake prebujnele literarne ego samozvanej autority.

000001010006353201054481064110930836808908379412

Berenikina nálada bola stabilná asi ako hodnota výškomera päťdesiatročného ugandského lietadla v turbulenciách, ktorého jednooký a jednoruký pilot s protézou, vymenil posledné šrouby za podradný alkohol spôsobujúci tetanické kŕče. "Nech mu ten tlstý bachor slúži, a dá si trebárs vyšľahať bičom vajcia od najskúsenejšej kurvy v Bangkoku, len nech už, preboha, nelezie zase do politiky", zaznel hlas politického glosátora. Grznárová nad príručkou nacvičovala rafinované tieňové chvaty s motyčkou, aby konečne pokorila nepoddajnú zeminu na trávniku pred domom. Jej manžel Viktor stláčal zvyškami navlhnutého špaku rozkopané zvyšky gombíka s číslom šesť vo výťahu.

To, že ten špak neorabane spojí vodiče riadacej jednotky starého výťahu, vytvorí impulz, a tento impulz spôsobí chybu pri prehrávani bavorského retroporna, čo povedie k vzniku singularity počítačovej inteligencie by nepredpovedal nikto. Že to z celého vesmíru bude akurat uprostred Vrakune, to by nepredpovedal ani sám Imrich.

Teraz však z neho bola hotová veštica Saiga. Poschodie bolo preplnené ako vatikánsky obchod s Indulonou, päť minút pred záverečnou, v predvečer Medzinárodného Dňa detí. Vyškerené mozgožravé gebule zombíkov dostávali odvšivovaciu porciu oloveného šampónu z automatickej brokovnice.

- "Berú ?"
- "Hodila by sa trocha kukurice."

Zívajúci Barták v župane a šlapkách lenivo hodil medzi hordu pár odistených obranných granátov. "Žerte !" Výbuchy zriedili rad mozgožravcov, a súdiac poďla strašného hrmotu, končne prasklo výťahové lano po ktorom liezli. Vážilo niekoľko ton a muselo narobiť strašnú paseku. "Dezert !", bonboniéru 7.62 miujú všetky zobmbie deti. Pohodu prerušil až prázdny zásobník. Nebyť večerníčkovej zvučky z mobilu, a neurchirurgicky presných úderov Grznárovej mačety, situácia mohla byť vážna, a dokonca tragická.

...

Grznárová odbalila z novín mozog potulnej mačky, a opatrne nadvihla oceľovú dosku na vrchu akvária. Iba kúsok, veľmi opatrne. Vhodila dnu šedú hmotu, Viktorova hlava na dne akvária po ňom lačno chňapla. Vytiahla Marsku, zapálila si, pár krát potiahla a dym nežne fúkla cez hadičku Viktorovi pod nos. Hlava bola na pokraji extázy.

Kedysi začala čítať rôznu literatúru len aby tomu ožratému chujovi nemusela useknúť hlavu. Keď sa na ňom vyzúrila apokalypsa a musela ho zneškodniť, prepukli v nej opatrovateľské city. Len namiesto sexistického blábolu "Muži su z Marsu, ženy sú z Venuše" na pochopenie pocitov manžela začala čítať "Hlavu profesora Dowela" a "Stopárovho sprievodcu po skrýšach potulných mačiek". Kľudne by mu naservírovala aj Bartákov mozog, ale to bolo tak malé sústo, že by sa ním asi zadrhol, ako americké deti Kindervajcom. No a zombie-manžel predsa len postrádal aj iné, pre ženu dôležité súčasti.

"Večera", zahulákal Imrich. Mačky naštastie mali aj iné časti ako mozog. Taká mačacia sviečková, mačací bôčik, spolu s potkaním šalátom bolo menu hodné dvoch michelinských zombie-hviezd. Jemná pachuť sa zapila mačkovicou, a vechťovo-hlivovým pivom s tajnou ingredienciou ktorú Barták nechel prezradiť, len sa potmehúdsky uškŕňal.

Hostina, nad ktorú by človek pozval aj prezidenta. Alebo tam aspoň povesil jeho portrét. Načo sa srať s portrétom, keď jeho zelená hlava bola pripichnutá na stene bajonetom. Ten ťah, ktorým tenký predmet prejde lebkou a zničí celý obsah mozgovej dutiny lepšie ako rodinný seriál z komerčnej televízie, museli poznať všetci. Hovorili mu "Prešovský lebečný špíz". Ten názov vymyslel Imrich. Lakomý a sadistický vedúci školskej jedálne na Imrichovej škole mal rád jedlá so zemepisnými názvami. Takto sa mu, dúfal že posmrtne - pekne popomaly a poukrutnesmrtne, pomstil za dlhotrvajúcu a bolestnú otravu telgártskym rezňom. Pre prezidenta bolo tiež trápne skončiť týmto spôsobom, pochádzal predsa len - z regiónu.

...

Hodiny nad prešovským špízom ukázali 17:25. Grznárová od stola zapla a vyladila mačetou rádio. "A vykonám na nich mnohonásobnú pomstu veľkú káraniami prchlivého hnevu, a zvedia, že ja som Hospodin, keď položím na nich svoju pomstu.", začal ako každý deň rečniť Ezechiel.

Nebol to kňaz, len nejaký zbraňový cvok čo zhromaždil úctyhodný arzénál. Polícia mu na to prišla. Našli (našťastie) len malú časť. Ezechiela zavreli, chľastal na cele lampovicu s dákym šialeným kanibalistickým farárom, a hovorí sa, že spolu aj spávali.

Žiarovkou zohrievaný lampovicový koktejl liekov proti hnačke, schizofrénií, kučeraveniu srsti, ohromnej, až slonovražednej, porcie čierneho čaju, hašleriek a hrozienkového alkoholu mu aj po rokoch spôsoboval vidiny. Dáko sa mu prepletali s kázaniami pomäteného farára. Nevadí, horšie ako skurvená realita plná zombíkov byť nemohli. Vlastne aj televízne správy z predzombíckej doby neboli bohviečo.

Keď zombie zožrali bachárov, spoluväzňov, a aj jeho lampovicového kamoša, prišla tá improvizovaná kuša z posteľných madracov čo strieľala nabrúsené lyžice , vhod. Ezechiel sa dostal z obkľúčenia, vykopol dvere na byte dávno zožratého suseda rádioamatéra. Ozbrojil preživších z Vrakune tou väčšou časťou munície, čo mu polícia nezhabala, a dal sa na dráhu rozhlasového kazateľa a hviezdy zombie verzie Televíznych Novín.

"Ežooo, nebuď bibaas, neodchádzaj nám.", Imrich kopancom doladil rádio. Odvedľa sa ozvalo mľaskanie.

- "Daj tomu chujovi žrať nech nám neruší zážitok !"

Grznárová s láskyplným pohľadom a kusom mačieho mozgu odišla do veďlajšej miestnosti.

"... a hriechu. Ty hnusný výškrab zhnisaného jaštera, nechaj ten anténny kábel na pokoji. Ospravedlňujem sa za prevádzkový oznam. Keby sme mi ludia neboli vulgárne neslušne kurvy, toto nešťastie, táto morová rana by nikdy nenastala. Ako mala do plesnivého syfilisom presrateného skurveného čerta naša umelointeligenčná singularita vedieť čo je to "blaho ľudstva". No jednoducho napojí sa na Echelon a pozrie si správy našich kapacít. A keď dakto napíše - vážená Dr. Nováková - bola by ste taká láskavá,vzala by ste ten Váš preparát a jebBLA HO do piče, prosím. Kapacita ako delo, anooo, nešifruje, je sprostý a ešte ani vykať nevie. A tá mašina si tam to blaho našla. Že výterom nejakej nesmrteľnej baktérie z kravskej vagíny postrieka celý svet, vrátane cintorínov, a ešte si bude myslieť že to spôsobí blaho ľudstva to by nenapadlo ani Imricha. Ešte štastie že nemŕtvi zožriali zákonodarcov a sociálnu poisťovňu skôr, ako im so spätnou platnosťou priznala dôchodky, a dopad na rozpočet bol neutrálny. Buďte k sebe milí, a nebuďte, hik, kurva na seba vulgárni ! A hlavne sa naučte vykať podla Pravidiel slovenského pravopisu.

Chcelo by sa povedať že Amen, ale ešte by som chcel poprosiť Bartá... Grz, hik, došli mi hašlerky do lamp... posvätného nápoja. Nemôžem takto vizionárčiť. A ani liečiť morovou ranou postihnuté deti. Pomôžte, hik, prineste.
"

Šokujúce správy. Teda, to že zombie katastrofu zapríčinili Viktor Grznár špakom, a vulgarita nemenovaného docenta z virologického ústavu SAV v alkoholickom opojení - to vedeli všetci. Ale to že Ezechielovi došli hašlerky bola tragédia. Nie sú hašlerky, nie je lampovica. Nie je lampovica, Ezechiel nebude schopný tlmočiť svoje vízie, plus ho chytí amok a vydrbe do vzduchu možno aj celú Vrakuňu. A čo tie chúdence zombie-deti zavreté v pivnici Ežovho vežiaka, ktorým pitie lampovice navrátilo už toľko intelektuálnych schopností že sú schopné pochopiť zápletku detektívneho seriálu, čo sa kedysi vysielal pred správami. No nie je to moc, ale možno pri väčšej koncentrácii haśleriek by sa uzdravili. Možno nakoniec aj Viktor s Grznárovou by mohli byť muž a hlava.

Dobrú noc ! Imrichovi sa po poriadnej dávke mačkovice, a usilovnej inhalácií acetónu snívalo, že je na pláži a dáky magor mu tam púšťa zvuky elektromagnetických polí trolejbusu. Stereo. Chlpatý nahý tučný chlap pri tom hrá na pílu, a on je strašne ožratý. Svet sa hojdal.

...

Pláž zasypali horiace deti, pred ktorými utekal napalm. Alebo to bolo naopak ? Dopadla atómová bomba. Ten hríb smrdel ako Barták. Tlaková vlna mu zalomcovala lícami.

- Vstávaj ty chuj. Ožerieš sa a my máme misiu. Lampovica, hašlerky, Ezechiel. Spomínaš si.
- Nie mami, horiace deti bežia za zvukom trolejbusu.

Grznárová do Imricha naliala vodu z vedra. Povera hovorila, že voda po zombie-pucovačke s potkaním saponátom je na opicu to najlepšie. Bolo. Imrich zvracal mačacie zvyšky ako choré šteňa.

V každom dobrom zobie filme idú hrdinovia na lov v noci, lebo ich zombie nevidia, alebo cez deň, alebo ako sa to scenáristom práve hodí. Somarina. Zombíci idúi po čuchu. Najlepším priateľom človeka v zombiami zamorenej Vrakuni nie je pes. Ale celkom primitívny robot. Horná časť tzv špakáreň prúdom vzduchu poťahuje z narafičených cigariet, pod tým sa otáčají na tyčiach nastoknuté Bartákove ponožky. V rôznych výškach sú rotačné časti, čo roztáčajú vysokou rýchlosťou vo vzduchu kovové reťaze. Zombie príde, bližšie, a príslušné reťaze mu rozmlátia hlavu na kašu. Taký krovinorez Přemka Podlahu zo zombie doby.
Pre všetký prípady kryli Krovinoreza Imrich s Bartákom brokovnicami, a Grznárová mačetou. Rozprávkový les Zombie Janko a Marienka - spodná reťaz - frk,frk. Bystrozraký - krvavé okuliare, Široký - aspoň sa to pomaže, moc Dlhý - Grznárová upraví parametre mačetou.

Prešli asi dva kilometre, keď robot zapadol do hlbokej jamy plnej blata, a začal tie sračky, spolu s cigaretovým dymom prskať okolo seba ako sfetovaný návštevník open air metalového festivalu na koncerte počas vyčíňania supercely. Čakali kým sa robot potopí, ako nadšené predpovede ekonomického blahobytu.
Barták sa opatrne priplazil a tresol robota drúkom po vypínači. Hodil by sa diaľkový ovládač, ale Vrakuňa nikdy nebola bohatá na súčiastkovú základňu. A v tomto zombie-maraste stála vyslovene za hovno.

Keď robota vyslobodili, Imrich si, pri pohľade na zababrané reťaze robota, spomenul na Kazimíra. Kazimír ako prvý vo Vrakuni nosil dredy. Potrebovali si ako študenti privirobiť dáke prachy a makali v čokoládovni. Kazimír bol rebel - nenosil sieťku a kašľal na bezpečnostné predpisy. Utopil sa v kadi extra tmavej.
V čokoláde z konžského kakaa našiel svoje africké korene, sladký úsmev, a jeho dredy vyzerali asi tak, ako reťaze toho skurveného robota po vylovení z bahna. Imrichove reči o tom, že by ho mali pochovať v čokoládovej rakvičke naplnenej šlahačkou, vzbudili v triednom kolektíve opovrhnutie.

Po jeden a pol kilometri zasiahol robota mínometný granát. Reťaze sa rozleteli do okolia ako keď smutný dredáč spácha samovraždu brokovnicou. Očakávali to. Kečkéš čo stráži objekt Kúpeľňa. Starý dôchodca s výcvikom Ľudových Milícii a zápasníckeho oddielu TJ Dunajská Streda nedá svoju vrátnicu tak ľahko.
"Ja vím kto vás nahuckal. Ězorádio Arieli Dcéra. Už berem pištol, už bude fúkať váším smerom!", vysypal pozdrav a dávku zo samopalu.

"Dedoo neser nás zase.", kontroval Imrich. Sudičky v podobe potokov destilátu, vyfajčených kartónov cigariet, a extra pokročilého veku mu stojac pri kolíske, či skôr nad už príliš dlho neobsadenou truhlou nadelili Kečkéšovi jednu neoceniteľnú vlastnosť. Bol blízko zombíkom. Mohol ich telepaticky ovládať, takže ho nezožrali, a v hordách zaútočili na kohokoľvek, na koho ich poslal.

Grznárová sa vytratila.

- "Zmizne v najlepšom, a na čo bol tej krave batoh. Asi zase chce loviť mačky pre toho inteligenta v akváriu."

Hordy zombíkov sa valili Bartákovým a Imrichovým smerom. Zrazu sa zarazili. Kdesi z diaľky zaznela melôdia. Kde sa tu, do riti, nabralo zmrzlinárske auto. Ľudský mozog má niekoľko vývojových štádií. Najstarším z nich je jašteričí mozog, ktorý riadi základné impulzy ako, príjem potravy, sex, a iné radovánky. Zombie majú hnilobnými procesmi nadmerne zväčšenú oblasť pre vanilkovú zmrzlinu. Keď si mali vybrať medzi Kečkéšom a vanilkovou, vybrali si vanilkovú. Grznárová umiestnila reprák do priepasti. Zombíci za ním radostne naskákali, za váhavejšími sa vysunula noha v šponovkách a kopla ich do pr.., priepasti. "Šikovná baba.", skonštatoval Imrich, keď sa zadnými dverami vplazili do vrátnice, a asi po stý krát zviazali Kečkéša. Kečkéš gánil, ako knihovníčka, ktorej vraciate Winnetoua bez prostredného dielu, dvadsať rokov po lehote. Mohli ho zabiť, ale ich srdce nebolo až tak trvrdé ako Ežova brada po lampovicovej prorockej session.

Objekt Kúpeľna bol skladom vecí ktoré armáda dávno nepotrebovala, žiadne zbrane, ale úplné somariny. Desaťtisíc postrojov na útočné dunajské delfíny, ženijní protitankoví trpasíci, maskovacia cukrová vata, falošný lunapark slúžiaci ako cieľ, nejaký senilnejší generál objednal stotisíc filfáskov na atómové hríby.
Niektoré ľudia rozkradli, a keďže boli prísne tajné, ich znovunájdenie a návrat tvoril pred apokalypsou jednou z hlavných náplní vojenskej kontrarozviedky. Keby to tá pani, čo jej jeden taký košík ukradli spred dverí, tušila...

Najdôležitejším obsahom skladu bol však pozostatok obrany pred chemickými zbraňami. Filfáskový generál si pozrel film, usúdil že chemické zbrane spôsobujú kašeľ a že obrana voči kašľu sú Hašlerky. Závody tajne makali po nociach, aby vyrobili dvesto ton. Hašlerky boli armáde úplne nanič, ale teraz aj od nich záviselo prežitie ľudstva. Po zneškodnení Kečkéša zbehli Barták, Imrich, a Grznárová (čo sa k ním medzitým pripojila) do skladu. Nabrali plné ruksaky hašleriek, pár desiatok lampových žiaroviek (pokusy na vojnových zajatcoch aby sa overilo bojové využitie filmu Nuda v Brne), a nejaké tabletky, je jedno čo to je - v lampovici sa to dáko utrasie.

Kečkéš medzi tým využil kurz gerilového boja z univerzity ĽM a vyslobodil sa. Vybral sa za zvukom zmrzlinárskeho reproduktora, dvoma strelami ho zneškodnil a telepatickými inštrukciami poradil zombíkom, ako sa vyštverať z priepasti.

"Ten starý kretén sa zas vyslobodil.", zaklial Imrich. Ich ústupová cesta bola odrezaná, za chrbtom mali Malý Dunaj. Neradno doň skákať bohvie, koľko tam šnorchluje zombíkov. Pár nábojov a potom istá smrť.

Akustická vlna ich zrazila na zem. Jašteričí mozog zombíkov je pozoruhodný niekoľkými vlastnosťami. Oblasť pre "Nemám rád skurvené gajdy !" je rádovo väčšia ako tá vanilková. A toto neboli hocijaké gajdy, ale turbotlakové, dieselové s výkonom stoviek kilowatov. Túto ohavnosť dokázal síce skonštruovať každý lepši domáci kutil, ale napadlo to iba Braňa Glóbusa. Jeho ponorka sa sa vynárala z vôd Malého Dunaja, za desivého revu turbogájd, a zborového spevu chvály na akúsi multiorganizáciu. Zombie sa dali na útek od ponorky, naši hrdinovia do nej skočili a zavreli za sebou zaujímavo riešený poklop.

Po chvíli veslovania metlami, pár veselých pesničkách a dobrovoľnej upratovacej akcii v ponorke, ich vyložili pár metrov za Ežovým panelákom. Ežov asistent prebral ruksaky, povedal že Ezechiel sa necíti dobre a dal skupine voľno.

....

Vysielanie o 17:25 sa záhadne stratilo z éteru. Na tretí deň, sa na frekvencií ozvali údery na koľajnicu. "Grznár Néni, Barták, Imre ! Na hlavný veliteľstvo vypovite, tu Dlhý Gaťa !" Imrich si od úžasu skoro vystrelil oko gombíkom z ruského Rádia Sokol. Utekali do hlavného stanu.

Dlhý Gaťa bol dva a pol metrový chlapík dakde z maďarsko-slovenského pohraničia. Grznárová ho neznášala lebo jeho doberman - "Aligátor kuťa" dokázal v záhonoch begónií a tulipánov urobiť horšiu spúšť ako krtko. Teda no, krtko. Obrovský slintajúcei krtko čo vám na trávnik natlačí buldozérom celú čističku odpadových vôd z Údolia Dyzentérie. Zaleje stĺp osvetlenia Žltou Riekou, akú ani v Číne nemajú. Stĺp osvetlenia to po pol roku nevydržal a zaľahol na večný spánok. Ale v zombie apokalypse bol Aligátor neoceniteľný. Po konzumácií bezlepkového zombie mäsa sa mu dokonca zlepšilo trávenie.

Gaťov image dopĺňali dlhé fúzy, dlhé zvonové gate asi kilomete klobásy z bohvie čoho alebo koho, zahnutá šabľa a brokovnica. Tvoril dva a pol metrovú chrbticu antizombie armády. Prezývku získal, keď mu raz v čistiarni nejakým nedopatrením scvrkli jediné tesilové gate veĺkosti 170 ktoré dostal pod rukou na burze v Györi, a s plačom vykríkol:"Toto nem dlhý gaťa !"

Dorazili na hlavné veliteľstvo Vrakune. Ežo sedel s hlavou opretou dozadu, zízal na plafón. Vyzeralo to tak, akoby sfetovaná Bambuľka vymenila Dedovi Jozefovi balzám na bradu za rozpustené Hašlerky a potom ho strelila do zadku šípom s konskou dávkou Kurare. Potom by si natiahla latexové rukavice a spravila mu LSD klystír. Nakoniec by tam napochodoval detský zbor Slovenského Rozhlasu a zaspievali by spolu pesničku o škodlivosti Hašleriek, Kurare a tvrdých drog.

"Lampa limonáda... Povolila mozgový závit. Ale mal ešte vizualizácia. V televíznej veži, dôležité leží. Starý hnusný kazeta, čo zombíkov rozmetá.", nechtiac sa Gaťovi podaril rým.

Hneď ako sa vyzbrojili, vyrazili.

-----

Cesta medzi Vrakuňou a televíznou vežou, nebola krížová. Bola Prešovsky špízová, Gaťa obohatil bohaté švédske stoly, "zombie šróbovicou". Grznárová preplietala seky mačetou novým albumom neznámeho gruzínskeho repera. Imrich sa nudil, Barták si na poistke od granátu zalomil zub. Aligátor si lízal gule.
Na úpätí televíznej veže sa zombie-sekaná začala zahusťovať.

"Kurva !", zahromžil Barták. "Barták !", kdesi v paralelnom antivesmíre zahrešila kurva. Grznárová prešla z repera na hardcodre-techno remix reklamy nožov h od Horsta. Jej rýchlosť sekania bola mnhohonásobne vyššia ako v teleshopingu. Horsta však jeho zombíci kontaktovali telefonicky, a nechceli si z neho spraviť deluxe večeru.

Gaťa kamsi odišiel. Zombie zriedili elektricke výboje. "Blesky viem, bol divadelný technik v Palárikove. Nem zabijak, alebo mäsiar ako každý myslí !", zakričal, a okolo preletelo ďalších 20 zombíkov tancujúcich vzdušný tanec - čosi ako také lepšie kŕče so zábleskami z uší v dosť veĺkej výške a rýchlosti.
Od jednoho preletu si Barták zapálil cigaretu. Už mu bolo jasné prečo sa najlepšie vystúpenia folklórnych súborov odohrávali práve v Palárikove.

Gaťu mierne prekvapilo, že jeho snaha spáliť dvesto zombíkov požiarnym hydrantom vyšla inak ako očakával. Vždy si myslel že za tými dvierkami sa skrýva požiar. Prúd vody však dotieravé potvory odrazil celkom dobre.

Víťazný postup zatarasil až zombie Majster N. Od žabieho slízu nabobtnal asi do tridsiatich metrov. Grznárovej znalosti o zombie psychológií sa zasa osvedčili. Riešenie hlavolamu vyrobeného zo šnúrky z Imrichovej topánky a dvadsiatich granátov zabralo televíznej megacelebrite chvíľku. Detonácia prekliesnila cestu. Nemuseli sa výťahovou šachtou štverať pol hodiny, proste sa prilepili kolmo na stenu a vykráčali smerom nahor.

Konečne riadiace pracovisko...

....

V skrinke boli zoradené kazety pre každý prípad. "Jadrový útok","Chemický útok", "Prepájanie do Bratislavy sa nepodarilo", "Hlásatelia sa ožrali a robia neprístojnosti", "Krvavý prevrat", "Zombie invázia". Poslednú kazetu založil Imrich do obstarožného rekordéra.

Zrýchlený zostrih "Cvičme v rytme", prelínaný zábermi záhadného človeka v pršiplášti signalizujúceho lampášom, vyzeral podivne. Keď sa začali objavovať psychedelické obrazy Raťafáka Plachtu, boli všetci na pokraji tranzu. Zrýchlené orgastické zábery opadávajúcej omietky, dokonali dielo. Zopár bleskov, a patentné vidlicové tornádo číslo 28 vyšroubovalo vrakunské UFO. Veliteľská loď z mosta SNP sa odlepila tiež. Postupne sa demaskovala celá flotila.

Mačkoidní Marťania z planéty Prada začali útok na zombíkov. Lúče smrti, mačacej obdoby inžniniera Garina, likvidovali zombie po húfoch, pár dobre mierených striel dostala aj umelá inteligencia Aurel. Ľudstvo bolo zachránené - teda aspoň od zombíkov.

.....

Praďania zaviedli na Zemi tvrdú diktatúru, ktorá trvala 3000 rokov. Za šéfa kolaborantskej vlády vyhlásili Imricha, lebo jeho meno v ich reči znamenalo niečo veľmi srandovné. Gaťa, Barták, a Grznárová dožili svoje dni ako otroci v ručnej umývačke lietajúcich tanierov.

Viktor Grznár to vyhral. Praďania ho povoažovali za čosi veĺmi odporné, začali ho z úcty kŕmiť štrúdľou plnenou vanilkovou zmrzlinou, mozgami mačacích veliteľov (medzi Praďanmi veľmi hanebný spôsob spracovania pozostatkov - trest za zbabelosť) a ľudských otrokov. Viktor nadobudol až štvoritú bradu. A dostal aj tie Bluetooth slúchadlá, ktore si vždy prial na Vianoce.

Ezechiela v jeho vegetatívnom stave považovali za bohovskú nazelenalú dekoráciu, ktorá vie fantasticky gúľať očami. Pomocou zložitých prístrojov ho udržiavali pri živote prakticky večne. Dokonca po sto rokoch doviedli technológiu hašlerkového povlaku do úplnej dokonalosti. Tritisíc rokov v nezmenenej polohe sledoval plafón. To nakoniec viedlo k zrodu inteligencie, ktora bola prirodzená a stala sa základom porážky mačacej ríše.

Samozrejme, k tomu viedli aj ďalšie dôvody ako neopatrný hryzanec do mačacieho "Imricha" a 3 nevhodne umiestnené špaky. Ale to je už iný príbeh.

000001010006353201054481064110930836808908374030

Volám sa Gustáv Stránsky. Narodil som sa v Topoľčanoch dňa 2. Februára 1974. Otec Ludvig vážil klince v železiarstve, Matka Mária bola v domácnosti, neskôr čistila varne v pivovare. Po základnej škole na Tríbečskej ulici som navštevoval Strednú odbornú školu na ulici Továrnickej (dnes Stredná odborná škola techniky a služieb) v odbore Technika a prevádzka dopravy. Po úspešnom ukončení štúdia maturitnou skúškou v roku 1992 som sa zamestnal v stavebno-montážnom podniku MONTOSTAV, kde som pracoval ako skladník do Marca 2002, kedy som bol povýšený na vedúceho skladu. V júni toho istého roku som bol po nešťastnej súhre okolností nútený pracovný pomer ukončiť (nešťastnou súhrou okolností Gustáv mysli miznúci stavebný materiál, najmä betónové debniace tvárnice, cementové, vápencocementové a betónové zmesi, nerezovú joklovinu, oceľovú gulatinu, pásovinu a hrubostenné rúry pozn. aut.). Od roku 2003 som sa venoval podnikaniu v mnou založenej stavebnej firme GuSTAV so sídlom v Piešťanoch. Naša firma sa pôvodne špecializovala na železobetónové konštrukcie, neskôr najmä na komplexnú obnovou bytových a nebytových domov. Dňa 10. júla 2017 mal GuSTAV dvadsať zamestnancov a podaný návrh na vyhlásenie konkurzného konania.

S manželkou Brigitou máme dve dcéry, krásavice, desaťročnú Veroniku, ktorú voláme Verka, niekedy žartovne Veverka, a šesťročnú Natálku, ktorá sa tento rok veľmi teší do školy. Často mávam pocit, že sa ma obe boja. Nakoľko so mnou od lyžovačky v Nízkych Tatrách (január 2014) manželka pohlavne nežije (ak nepočítame udalosti po firemnom večierku v decembri 2015 pozn. Gustáv) a v manželskom zväzku zotrvávame iba kvôli deťom, udržiavam mimomanželský pomer s Terezou, bývalou Natálkinou učiteľkou v materskej škole. Pre problémy s potenciou však aj tento vzťah v posledných mesiacoch troskotá. Od otcovej smrti v roku 2010, zapríčinenej infarktom myokardu, chladne aj môj vzťah s matkou Máriou, s ktorou si telefonujeme už iba na sviatky. Matka je presvedčená, že Brigita so mnou v manželstve zotrváva nie kvôli deťom, ale kvôli vidine dvojizbového nezrekonštruovaného bytu v širšom centre (sic) Topolčian a všetci čakáme iba na to, kedy aj ona padne hore pičou (kurzíva je jej). Vo voľnom čase sa pasívne venujem športu. Takmer všetkému, čomu sa venujem, sa venujem pasívne.

V deň mojej poslednej pamäťovej stopy, v nedeľu 23. júla 2017, sme s manželkou Brigitou v nemenovanom obchodnom centre v Piešťanoch pre Natálku vyberali školskú aktovku (naozaj neviem, čo na tom môže toľko stáť pozn. Gustáv), keď ma počas presíčka bez mlieka a frflania na chuťovo plytký dezert oblial studený pot a zahmlelo sa mi pred očami. Pamätám si zvláštnu tupú, no intenzívnu bolesť na hrudi. Pamätám si ako som zo strachu inštinktívne prudko vstal, prevrátil hliníkový stôl s laminátovaným nápojovým lístkom, koženou peňaženkou, dvomi prázdnymi šálkami od pressa a takmer plnou miskou créme brulé, o ktorom ma nikto nepresvedčí, že do neho namiesto žĺtku nedali celé vajce, aj keď som sa na to tej čiernovlasej nádhery dvakrát pýtal. Brigita, taktiež viac-menej inštinktívne, kričala “Gusto! Preboha! Gusto!”, na čo mi keramická dlažba udrela do tváre.

Druhý krát som sa narodil dnes, v nemocnici Alexandra Wintera v Piešťanoch. Tak mi to povedal lekár: “Gratulujem pán Stránsky, praskla vám aorta. Dnes ste sa druhýkrát narodili,” zjavne netušiac čo je to za výhru, narodiť sa dvakrát po sebe ako Gustáv Stránsky. Návštevné hodiny vraj začínajú zajtra o tretej.

000001010006353201054481064110930836808908373624

Yarina Yegorovna milovala hudbu. Každý večer sa presunula do jedálne, čo bola najväčšia miestnosť v dome. Opatrne odokryla staré rodinné piáno a zľahka sa dotkla klaviatúry končekmi prstov. V ten večer bola snehová víchrica, no v krbe rytmicky praskal oheň. Z rohu miestnosti občas zašuchotali noviny. To si čítal Yarinin muž, Timofei.

´Ideálny večer na voľné melancholické variácie.´ prebehlo Yarine mysľou. Sotva sa rozozvučali prvé akordy, bolo tu ešte niečo. Taký nejasný pocit – úzkosť alebo zlé tušenie. Trvalo iba pár sekúnd, čo bolo dosť dlho na to, aby Yarine po tele prebehli zimomriavky. Vzápätí pocítila, ako sa jej samovoľne stiahli svaly. Prešlo to do nepríjemného kŕča. Kŕč sa bleskove presunul Yarinimi ramenami až ku hrudi ako elektrický výboj. Nestihla zareagovať ničím, iba úľakom, ktorý prerástol v des. Keď si uvedomila, že bolesť je taká prenikavá, že sa nemôže ani nadýchnuť, vypleštila oči. Snažila sa ešte niečo povedať Timofeiovi, zavolať o pomoc. Ale z hrdla jej vyšiel iba chrčavý zvuk. Ruky vzápätí oťaželi a nekontrolovane uderili na klaviatúru. Miestnosť zalial neharmonický tón.

To sa už Timofei vymrštil z kresla. Dvoma veľkými skokmi preletel celú miestnosť a bol pri Yarine. Jeho zúfalstvo bolo hmatateľné. Nevedel či sa má skôr pokúšať nejako pomôcť Yarine alebo má zavolať doktora. Čas ubiehal v šialenom tempe. Ešte pred chvíľou pôsobili jedáleň, klavír aj oheň v kozube útulne. No teraz to všetko vyžarovalo ťaživú, až nepriateľskú atmosféru. Akoby sa celá izba chcela zrútiť na Timofeia, akoby to všetko kričalo „Aj tak nič nezmôžeš!“. Yarina bola mŕtva.

Privolaný lekár tiež už iba skonštatoval smrť. V Yarininom prípade to bolo obzvlášť skľučujúce. Zomrela pomerne mladá. Nemala ešte ani štyridsať rokov. „Dobrá smrť“ je taká, keď si človek odžije svoje, keď to už nejako aj čaká – cíti blížiaci sa koniec v kostiach. To sa nedalo o Yarine povedať a nepovedal by to ani Timofei. Sám seba nepovažoval za priveľmi poverčivého človeka, no počas bdenia pri Yarininom tele bol pripravený dodržiavať nepísané zvyklosti.

II
Ruské kultúrne tradície sú presiaknuté smrťou. Ako keby bol zánik ústredným motívom – to, ku čomu v konečnom dôsledku všetko smeruje. Ak niekoho zastihne smrť nepripraveného, nepovažuje sa to za nešťastnú náhodu. Je to zlé znamenie: duša mŕtveho môže odmietnuť odísť na druhý svet, kým so sebou nezoberie niekoho blízkeho. Taký človek potom začne bezdôvodne chradnúť, opúšťa sa, až sa jedného rána nezobudí alebo ešte skôr než zomrie, tak sa od strachu pomätie.

V tomto prípade by prichádzal do úvahy iba Timofei, pretože s Yarinou nemali žiadne deti. Aj keď mu napadli tieto nepríjemné predstavy, ľahko ich zahnal. Nepripisoval im veľkú váhu. Vedel, že ak dodrží všetky zvyklosti a nepohnevá si Yarininu dušu, tak sa nemá čoho báť. Dôležitá bola riadna príprava tela mŕtvej na onen svet, pričom všetko malo svoju skrytú symboliku. Bolo ju treba omyť, obliecť do jednoduchých bielych, nedošitých šiat s čiernym opaskom a popri tom odriekavať posmrtné verše „Tento odev nepatrí tomuto svetu, ani tvoje telo mu už nepatrí.“ Na hlavu sa položila biela čelenka, taká ako sa dáva mŕtvym.

A hlavne nesmel Timofei zabudnúť pribaliť do truhly Yarinine obľúbené veci. Trápilo ho, že tá najdôležitejšia vec – piáno – sa do truhly nezmestí. A tak dlho a dôsledne premýšľal, ako to vyriešiť. Skrsol mu v hlave nápad, že jej pribalí noty – zbierku etúd od ruských klavírnych veľmajstrov. „Snáď bude na onom svete nejaký klavír. Aký by to bol posmrtný život bez hudby.“ Prihovoril sa zo zvyku svojej žene, a bol spokojný, ako dobre to vymyslel.

Mŕtva musela zostať po tri dni v dome, pretože taká bola tradícia. Ak by sa duša chcela ešte vrátiť do tela, bolo potrebné ponechať jej dostatočný čas na rozhodnutie. Až potom mohli nastať smútočné obrady. Počas tejto doby sa v dome schádzali susedia, širšia rodina a vôbec všetci, ktorí sa chceli s Yarinou rozlúčiť.

III
Bol február a v chráme počas obradu takmer mrzlo. Všetko bolo dôstojne nachystané. Na svojom mieste stáli ikony a pri nohách mŕtvej, v otvorenej truhle bol položený peceň chleba. Timofei stál pri svojej žene. Striedali sa tu smútiaci príbuzní. Klenbou sa ozývali náreky a smútočné žalmy, ktoré odriekaval kňaz obchádzajúci telo so zapálenými vysokými sviecami a kadidlom.

Timofei pozeral na Yarininu voskovo bielu tvár. Bola to posledná možnosť rozlúčiť sa. Bude mu chýbať. Zažili spolu veľa pekného.. Nachvíľu sa mu zazdalo, že Yarina pohla kútikom úst. ´Asi mám už vidiny z vyčerpania.´ pomyslel si. No o malú chvíľu si zreteľne všimol, ako sa Yarine nadvihli viečka. Nebolo to zdanie.

Yarina sa prebúdzala akoby z hlbokého spánku, až úplne otvorila oči a posadila sa. Trvalo to iba pár sekúnd a chrámom otriasol všeobecný úľak. Yarina sa nechápavo poobzerala okolo seba. Zbadala vystrašenú tvár svojho muža aj preľaknuté tváre smútiacich. Zdvihla ruky a obzerala si ich, ako keby to bolo prvý krát, čo niečo také vidí. Na tvári sa jej zreteľne objavil vydesený výraz. Doširoka otvorila ústa a vydala zo seba hrôzostrašný, neľudský zvuk plný hrôzy. Timofeiovi sa zdalo, že chrám podľahne sile toho vreskotu a zrúti sa. Yarina nevedela s vreskotom prestať.

Darmo sa okolo nej zbehli ľudia, darmo sa ju (na smrť bledý) Timofei snažil upokojiť. Ako keby ani nepotrebovala nadýchnuť sa. Vkuse jačala od hrozného zdesenia a celá sa pritom triasla. Vtom, tak ako vreskot začal, tak náhle ustal. Yarina spadla späť do truhly. Akurát oči mala doširoka otvorené a na tvári jej zostal onen vydesený výraz. Bola mŕtva. Už druhý krát a definitívne.

Chrám sa naplnil zlovestným šepotom. Timofeia zalial studený pot. Všetky pohľady sa upierali na jeho ženu a na neho. Čo zanedbal? Zabudol na niečo? Nebolo to dobré znamenie.

IV
Yarinu pochoval, no po obrade mu zostal na hrudi zvláštny pocit. Prikrádal sa najprv nenápadne, no pozvoľne rástol a naberal na nástojčivosti. Od tej príhody na Yarininom pohrebe sa mu všetci vyhýbali – aspoň sa mu tak zdalo. Pravda je, že ani on moc nevychádzal von z domu. Veď kto už by len mal záujem udržiavať vzťahy s človekom, ktorý čoskoro zomrie „zlou smrťou“.

Z počiatku sa snažil strach zaháňať nejakou činnosťou. Najskôr sa mu to aj darilo. No čím viac premýšľal nad tým, čo sa to vlastne na pohrebnom obrade stalo, jeho strach rástol a silnel. Až v istom momente, ktorý nebolo celkom dobre možné vystihnúť, prepadlo Timofeia veľmi jasné vedomie, že ho čaká istá smrť. Bolo to večer, už za tmy. V kozube horel oheň ale jeho praskanie bolo akési nepriateľské. Znelo skôr ako prskanie alebo zlovestný sykot.

Timofeia zamrazilo. Končatiny mu zmeraveli a zostali ľadové, hoci v dome bolo príjemne teplo. Zrenice sa mu rozšírili a v perách cítil mravenčenie. Dychčal ako pes a pocítil obrovský smäd, ktorý nedokázal uhasiť ani niekoľkými pohármi vody. Pilo sa mu len ťažko – tak veľmi mal stiahnuté hrdlo – akoby ho niekto škrtil. ´To isto Yarina.´ prebehlo mu mysľou. Pri tej myšlienke ho dávilo. Vyvracal sa, no neuľavilo sa mu. Začal pobehovať po dome sem a tam, iba pre samotnú činnosť. Veci v dome, ktoré tak dôverne poznal, sa zrazu zdali veľmi cudzie a všetky naháňali strach. Všetky mu pripomínali mŕtvu ženu. Pripomínali mu, že si príde po neho.

V
V tú noc Timofei nezaspal a nespal ani cez deň, ani ďašiu noc.. až na druhý deň sa mu podarilo nachvíľu zadriemať. Sníval sa mu sen. Videl svoju ženu ako na neho volá, ako ho vábi. Vystúpila z klavírneho krídla ako z truhly a ťahala ho so sebou. Timofei sa vo sne bránil. Nechcel ísť. Na to jeho žena spustila vreskot ako vtedy v kostole.

Timofei sa prebudil v stave väčšieho vyčerpania ako zaspával. Nič mu nechutilo jesť. Začal s pitím. To jediné dokázalo ako tak oslabiť prúdy myšlienok, ktoré sa ku nemu valili. Urobil všetko, čo bolo v jeho silách. Chodil každý deň na Yarinin hrob, odriekaval modlitby, zavolal kňaza aby vysvätil miesto, na ktorom Yarina prvý krát zomrela.. No nepomáhalo nič.

Timofei chradol. Okrem toho že pil, takmer nejedol a veľmi málo a nekvalitne spal. Vždy ho zo sna budili nočné mory. Niekedy od samého vyčerpania už ani nedokázal zaspať. Stávalo sa mu, že ako zavrel oči, krútila sa s ním celá posteľ, celá izba, celý dom, dokonca celý vesmír sa krútil v tme a tichu, ktoré znelo skôr ako hlasitý šum. Všetko to padalo na neho.

Mával pocit, že ho zvnútra rozdrapí. Občas zabáral hlavu do dlaní alebo ňou narážal do steny, nechtami olupoval omietku. Snáď aby sa presvedčil, že to čo prežíva je skutočné, že ešte je nažive. Pri dávení mal zase pocit, že sa z neho vylejú vnútornosti.
Vyčerpávalo ho to, no aj tak musel. Aspoň nachvíľu ho to nútilo sústrediť sa na niečo iné, než na strach. No trvalo to vždy iba krátko, kým neprišiel ďalší prúd myšlienok a všetko sa začalo odznova.

Pri chôdzi sa mu podlamovali nohy, no aj tak sa vkuse prechádzal. Ruky sa mu triasli, snažil sa zhlboka dýchať, no to jeho stav tiež iba zhoršovalo. Takto prešlo niekoľko týždňov a všetci v dedine už tušili, čo bude nasledovať.

VI
Raz v noci, keď sa Timofei snažil neúspešne zaspať v delíriu z vyčerpania, zazdalo sa mu, že počuje hrať piáno. Pozorne nastražil sluch a najprv nevedel rozlíšiť šum vo vlastnej hlave od iných zvukov. Avšak po chvíli to počul znova,tentokrát celkom zreteľne. Zdalo sa mu, že je to Liapunov, tak ako ho hrávala Yarina. Zdalo sa, že zvuk prichádza z jedálne. Timofeiovi uderila do hlavy vlastná krv. V hlave mu skrsla spásonosná myšlienka. „Už viem čo chceš Yarina!“ vykríkol vo vytŕžení, ako keby tam v jedálni skutočne bola jeho žena a hrala na piáne Liaponuvu etudu Rondes des fantomes. Jeho žena mu chcela čosi povedať.

Aj keď sa v ten večer alkoholu nedotkol, bol teraz v eufórii, opitý vlastným nápadom. Bolo to veľmi zvláštne rozpoloženie. Vzhľadom k tomu, čo zažíval posledné týždne keď mal pocit, že ledva dokáže dýchať, že sa mu zastaví srdce – samé od seba - a prestane obiehať krv v tele, pretože sa cítil taký vyprázdnený zo životnej energie.

Pocítil zvláštny nával sily. Ako v nejakej horúčke, rozbehol sa do predsiene, zobral zo zeme behúň a utekal do jedálne. Zdvihol piáno z jednej strany, podkopol podeň behúň a potom spravil to isté z druhej strany. Vnímal koordinovanú prácu vlastných svalov a pociťoval pri tom veľkú spokojnosť. Dalo by sa to označiť ako bazálny stav vyrovnanosti so sebou, so životom. A tak ako bol – v nočnej košeli a bosý - sa vydal von do tmy, ťahajúc za sebou behúň s piánom.

VII
Bola marcová noc a vonku mrzlo. No Timofei necítil, že mu omŕzajú nohy. Nebola mu vôbec zima. Myšlienka, že zanesie Yarine ku hrobu klavír, čím sa vyslobodí z istej smrti, ho tak opantala, že nemyslel už na nič iné. Bol ako posadnutý. Napriek zúboženej forme, v ktorej sa nachádzal, robil všetko mechanicky a s veľkou dávkou ľahkosti. Jeho telo zrazu nepoznalo žiadne limity, žiadne iné potreby, iba preniesť piáno z bodu A do bodu B. A skutočne,išlo tu o holé prežitie.

Keď dorazil na cintorín, takmer svitalo. Vonku bolo dobrých mínus 15. Dotiahol piáno k Yarininmu hrobu a až tam sa zvalil – tak ako bol - na zem. Ťažko dýchal, no usmieval sa. Dokonca sa mu zdalo, že je naozaj šťastný. Hlavou sa oprel o piáno s tým, že iba nachvíľku zavrie oči, kým načerpá silu na návrat domov. Telom sa mu rozlievalo príjemné teplo. Splýval – s klavírom, s ľadovou zemou aj s rannou oblohou. Jeho vyčerpanie sa rozlialo do priestoru. Timofei pomaly zaspával oslobodzujúcim spánkom. Necítil už, ako mu tuhnú od mrazu končatiny. Nevšimol si ani, že sa začalo brieždiť. To sa iba svetlo rozlialo celým jeho vedomím malú chvíľu pred tým, než vydýchol naposledy. Ráno ho tam našli susedia. Stále sa usmieval. Lekár skonštatoval smrť zamrznutím, no všetci v dedine vedeli svoje – že si preňho zo záhrobia prišla Yarina a že Timofeiova smrť bola nevyhnutná.

000001010006353201054481064110930836808908370038

teraz pozerám pravidlá a mám otázku. Vyhrám aj knihu? (trolling)

00000101000635320105448106411093083680890837003808370084

urcite! na stiahnutie z kyberia kniznice

0000010100063532010544810641109308368089083700380837008408370086

000001010006353201054481064110930836808908369762

to je jedno aký formát? akoze poviedka?

00000101000635320105448106411093083680890836976208369768

tu sa neriesi forma. tu sa zbieraju kacka.

000001010006353201054481064110930836808908368230

co je inak s palinom? palino come back!

000001010006353201054481064110930836808908368179

hlasim sa! ale ked nic nenapisem, nezlyncujte ma pls. thx.

000001010006353201054481064110930836808908368168

och, aká téma :)