Volám sa Gustáv Stránsky. Narodil som sa v Topoľčanoch dňa 2. Februára 1974. Otec Ludvig vážil klince v železiarstve, Matka Mária bola v domácnosti, neskôr čistila varne v pivovare. Po základnej škole na Tríbečskej ulici som navštevoval Strednú odbornú školu na ulici Továrnickej (dnes Stredná odborná škola techniky a služieb) v odbore Technika a prevádzka dopravy. Po úspešnom ukončení štúdia maturitnou skúškou v roku 1992 som sa zamestnal v stavebno-montážnom podniku MONTOSTAV, kde som pracoval ako skladník do Marca 2002, kedy som bol povýšený na vedúceho skladu. V júni toho istého roku som bol po nešťastnej súhre okolností nútený pracovný pomer ukončiť (nešťastnou súhrou okolností Gustáv mysli miznúci stavebný materiál, najmä betónové debniace tvárnice, cementové, vápencocementové a betónové zmesi, nerezovú joklovinu, oceľovú gulatinu, pásovinu a hrubostenné rúry pozn. aut.). Od roku 2003 som sa venoval podnikaniu v mnou založenej stavebnej firme GuSTAV so sídlom v Piešťanoch. Naša firma sa pôvodne špecializovala na železobetónové konštrukcie, neskôr najmä na komplexnú obnovou bytových a nebytových domov. Dňa 10. júla 2017 mal GuSTAV dvadsať zamestnancov a podaný návrh na vyhlásenie konkurzného konania.

S manželkou Brigitou máme dve dcéry, krásavice, desaťročnú Veroniku, ktorú voláme Verka, niekedy žartovne Veverka, a šesťročnú Natálku, ktorá sa tento rok veľmi teší do školy. Často mávam pocit, že sa ma obe boja. Nakoľko so mnou od lyžovačky v Nízkych Tatrách (január 2014) manželka pohlavne nežije (ak nepočítame udalosti po firemnom večierku v decembri 2015 pozn. Gustáv) a v manželskom zväzku zotrvávame iba kvôli deťom, udržiavam mimomanželský pomer s Terezou, bývalou Natálkinou učiteľkou v materskej škole. Pre problémy s potenciou však aj tento vzťah v posledných mesiacoch troskotá. Od otcovej smrti v roku 2010, zapríčinenej infarktom myokardu, chladne aj môj vzťah s matkou Máriou, s ktorou si telefonujeme už iba na sviatky. Matka je presvedčená, že Brigita so mnou v manželstve zotrváva nie kvôli deťom, ale kvôli vidine dvojizbového nezrekonštruovaného bytu v širšom centre (sic) Topolčian a všetci čakáme iba na to, kedy aj ona padne hore pičou (kurzíva je jej). Vo voľnom čase sa pasívne venujem športu. Takmer všetkému, čomu sa venujem, sa venujem pasívne.

V deň mojej poslednej pamäťovej stopy, v nedeľu 23. júla 2017, sme s manželkou Brigitou v nemenovanom obchodnom centre v Piešťanoch pre Natálku vyberali školskú aktovku (naozaj neviem, čo na tom môže toľko stáť pozn. Gustáv), keď ma počas presíčka bez mlieka a frflania na chuťovo plytký dezert oblial studený pot a zahmlelo sa mi pred očami. Pamätám si zvláštnu tupú, no intenzívnu bolesť na hrudi. Pamätám si ako som zo strachu inštinktívne prudko vstal, prevrátil hliníkový stôl s laminátovaným nápojovým lístkom, koženou peňaženkou, dvomi prázdnymi šálkami od pressa a takmer plnou miskou créme brulé, o ktorom ma nikto nepresvedčí, že do neho namiesto žĺtku nedali celé vajce, aj keď som sa na to tej čiernovlasej nádhery dvakrát pýtal. Brigita, taktiež viac-menej inštinktívne, kričala “Gusto! Preboha! Gusto!”, na čo mi keramická dlažba udrela do tváre.

Druhý krát som sa narodil dnes, v nemocnici Alexandra Wintera v Piešťanoch. Tak mi to povedal lekár: “Gratulujem pán Stránsky, praskla vám aorta. Dnes ste sa druhýkrát narodili,” zjavne netušiac čo je to za výhru, narodiť sa dvakrát po sebe ako Gustáv Stránsky. Návštevné hodiny vraj začínajú zajtra o tretej.