Yarina Yegorovna milovala hudbu. Každý večer sa presunula do jedálne, čo bola najväčšia miestnosť v dome. Opatrne odokryla staré rodinné piáno a zľahka sa dotkla klaviatúry končekmi prstov. V ten večer bola snehová víchrica, no v krbe rytmicky praskal oheň. Z rohu miestnosti občas zašuchotali noviny. To si čítal Yarinin muž, Timofei.

´Ideálny večer na voľné melancholické variácie.´ prebehlo Yarine mysľou. Sotva sa rozozvučali prvé akordy, bolo tu ešte niečo. Taký nejasný pocit – úzkosť alebo zlé tušenie. Trvalo iba pár sekúnd, čo bolo dosť dlho na to, aby Yarine po tele prebehli zimomriavky. Vzápätí pocítila, ako sa jej samovoľne stiahli svaly. Prešlo to do nepríjemného kŕča. Kŕč sa bleskove presunul Yarinimi ramenami až ku hrudi ako elektrický výboj. Nestihla zareagovať ničím, iba úľakom, ktorý prerástol v des. Keď si uvedomila, že bolesť je taká prenikavá, že sa nemôže ani nadýchnuť, vypleštila oči. Snažila sa ešte niečo povedať Timofeiovi, zavolať o pomoc. Ale z hrdla jej vyšiel iba chrčavý zvuk. Ruky vzápätí oťaželi a nekontrolovane uderili na klaviatúru. Miestnosť zalial neharmonický tón.

To sa už Timofei vymrštil z kresla. Dvoma veľkými skokmi preletel celú miestnosť a bol pri Yarine. Jeho zúfalstvo bolo hmatateľné. Nevedel či sa má skôr pokúšať nejako pomôcť Yarine alebo má zavolať doktora. Čas ubiehal v šialenom tempe. Ešte pred chvíľou pôsobili jedáleň, klavír aj oheň v kozube útulne. No teraz to všetko vyžarovalo ťaživú, až nepriateľskú atmosféru. Akoby sa celá izba chcela zrútiť na Timofeia, akoby to všetko kričalo „Aj tak nič nezmôžeš!“. Yarina bola mŕtva.

Privolaný lekár tiež už iba skonštatoval smrť. V Yarininom prípade to bolo obzvlášť skľučujúce. Zomrela pomerne mladá. Nemala ešte ani štyridsať rokov. „Dobrá smrť“ je taká, keď si človek odžije svoje, keď to už nejako aj čaká – cíti blížiaci sa koniec v kostiach. To sa nedalo o Yarine povedať a nepovedal by to ani Timofei. Sám seba nepovažoval za priveľmi poverčivého človeka, no počas bdenia pri Yarininom tele bol pripravený dodržiavať nepísané zvyklosti.

II
Ruské kultúrne tradície sú presiaknuté smrťou. Ako keby bol zánik ústredným motívom – to, ku čomu v konečnom dôsledku všetko smeruje. Ak niekoho zastihne smrť nepripraveného, nepovažuje sa to za nešťastnú náhodu. Je to zlé znamenie: duša mŕtveho môže odmietnuť odísť na druhý svet, kým so sebou nezoberie niekoho blízkeho. Taký človek potom začne bezdôvodne chradnúť, opúšťa sa, až sa jedného rána nezobudí alebo ešte skôr než zomrie, tak sa od strachu pomätie.

V tomto prípade by prichádzal do úvahy iba Timofei, pretože s Yarinou nemali žiadne deti. Aj keď mu napadli tieto nepríjemné predstavy, ľahko ich zahnal. Nepripisoval im veľkú váhu. Vedel, že ak dodrží všetky zvyklosti a nepohnevá si Yarininu dušu, tak sa nemá čoho báť. Dôležitá bola riadna príprava tela mŕtvej na onen svet, pričom všetko malo svoju skrytú symboliku. Bolo ju treba omyť, obliecť do jednoduchých bielych, nedošitých šiat s čiernym opaskom a popri tom odriekavať posmrtné verše „Tento odev nepatrí tomuto svetu, ani tvoje telo mu už nepatrí.“ Na hlavu sa položila biela čelenka, taká ako sa dáva mŕtvym.

A hlavne nesmel Timofei zabudnúť pribaliť do truhly Yarinine obľúbené veci. Trápilo ho, že tá najdôležitejšia vec – piáno – sa do truhly nezmestí. A tak dlho a dôsledne premýšľal, ako to vyriešiť. Skrsol mu v hlave nápad, že jej pribalí noty – zbierku etúd od ruských klavírnych veľmajstrov. „Snáď bude na onom svete nejaký klavír. Aký by to bol posmrtný život bez hudby.“ Prihovoril sa zo zvyku svojej žene, a bol spokojný, ako dobre to vymyslel.

Mŕtva musela zostať po tri dni v dome, pretože taká bola tradícia. Ak by sa duša chcela ešte vrátiť do tela, bolo potrebné ponechať jej dostatočný čas na rozhodnutie. Až potom mohli nastať smútočné obrady. Počas tejto doby sa v dome schádzali susedia, širšia rodina a vôbec všetci, ktorí sa chceli s Yarinou rozlúčiť.

III
Bol február a v chráme počas obradu takmer mrzlo. Všetko bolo dôstojne nachystané. Na svojom mieste stáli ikony a pri nohách mŕtvej, v otvorenej truhle bol položený peceň chleba. Timofei stál pri svojej žene. Striedali sa tu smútiaci príbuzní. Klenbou sa ozývali náreky a smútočné žalmy, ktoré odriekaval kňaz obchádzajúci telo so zapálenými vysokými sviecami a kadidlom.

Timofei pozeral na Yarininu voskovo bielu tvár. Bola to posledná možnosť rozlúčiť sa. Bude mu chýbať. Zažili spolu veľa pekného.. Nachvíľu sa mu zazdalo, že Yarina pohla kútikom úst. ´Asi mám už vidiny z vyčerpania.´ pomyslel si. No o malú chvíľu si zreteľne všimol, ako sa Yarine nadvihli viečka. Nebolo to zdanie.

Yarina sa prebúdzala akoby z hlbokého spánku, až úplne otvorila oči a posadila sa. Trvalo to iba pár sekúnd a chrámom otriasol všeobecný úľak. Yarina sa nechápavo poobzerala okolo seba. Zbadala vystrašenú tvár svojho muža aj preľaknuté tváre smútiacich. Zdvihla ruky a obzerala si ich, ako keby to bolo prvý krát, čo niečo také vidí. Na tvári sa jej zreteľne objavil vydesený výraz. Doširoka otvorila ústa a vydala zo seba hrôzostrašný, neľudský zvuk plný hrôzy. Timofeiovi sa zdalo, že chrám podľahne sile toho vreskotu a zrúti sa. Yarina nevedela s vreskotom prestať.

Darmo sa okolo nej zbehli ľudia, darmo sa ju (na smrť bledý) Timofei snažil upokojiť. Ako keby ani nepotrebovala nadýchnuť sa. Vkuse jačala od hrozného zdesenia a celá sa pritom triasla. Vtom, tak ako vreskot začal, tak náhle ustal. Yarina spadla späť do truhly. Akurát oči mala doširoka otvorené a na tvári jej zostal onen vydesený výraz. Bola mŕtva. Už druhý krát a definitívne.

Chrám sa naplnil zlovestným šepotom. Timofeia zalial studený pot. Všetky pohľady sa upierali na jeho ženu a na neho. Čo zanedbal? Zabudol na niečo? Nebolo to dobré znamenie.

IV
Yarinu pochoval, no po obrade mu zostal na hrudi zvláštny pocit. Prikrádal sa najprv nenápadne, no pozvoľne rástol a naberal na nástojčivosti. Od tej príhody na Yarininom pohrebe sa mu všetci vyhýbali – aspoň sa mu tak zdalo. Pravda je, že ani on moc nevychádzal von z domu. Veď kto už by len mal záujem udržiavať vzťahy s človekom, ktorý čoskoro zomrie „zlou smrťou“.

Z počiatku sa snažil strach zaháňať nejakou činnosťou. Najskôr sa mu to aj darilo. No čím viac premýšľal nad tým, čo sa to vlastne na pohrebnom obrade stalo, jeho strach rástol a silnel. Až v istom momente, ktorý nebolo celkom dobre možné vystihnúť, prepadlo Timofeia veľmi jasné vedomie, že ho čaká istá smrť. Bolo to večer, už za tmy. V kozube horel oheň ale jeho praskanie bolo akési nepriateľské. Znelo skôr ako prskanie alebo zlovestný sykot.

Timofeia zamrazilo. Končatiny mu zmeraveli a zostali ľadové, hoci v dome bolo príjemne teplo. Zrenice sa mu rozšírili a v perách cítil mravenčenie. Dychčal ako pes a pocítil obrovský smäd, ktorý nedokázal uhasiť ani niekoľkými pohármi vody. Pilo sa mu len ťažko – tak veľmi mal stiahnuté hrdlo – akoby ho niekto škrtil. ´To isto Yarina.´ prebehlo mu mysľou. Pri tej myšlienke ho dávilo. Vyvracal sa, no neuľavilo sa mu. Začal pobehovať po dome sem a tam, iba pre samotnú činnosť. Veci v dome, ktoré tak dôverne poznal, sa zrazu zdali veľmi cudzie a všetky naháňali strach. Všetky mu pripomínali mŕtvu ženu. Pripomínali mu, že si príde po neho.

V
V tú noc Timofei nezaspal a nespal ani cez deň, ani ďašiu noc.. až na druhý deň sa mu podarilo nachvíľu zadriemať. Sníval sa mu sen. Videl svoju ženu ako na neho volá, ako ho vábi. Vystúpila z klavírneho krídla ako z truhly a ťahala ho so sebou. Timofei sa vo sne bránil. Nechcel ísť. Na to jeho žena spustila vreskot ako vtedy v kostole.

Timofei sa prebudil v stave väčšieho vyčerpania ako zaspával. Nič mu nechutilo jesť. Začal s pitím. To jediné dokázalo ako tak oslabiť prúdy myšlienok, ktoré sa ku nemu valili. Urobil všetko, čo bolo v jeho silách. Chodil každý deň na Yarinin hrob, odriekaval modlitby, zavolal kňaza aby vysvätil miesto, na ktorom Yarina prvý krát zomrela.. No nepomáhalo nič.

Timofei chradol. Okrem toho že pil, takmer nejedol a veľmi málo a nekvalitne spal. Vždy ho zo sna budili nočné mory. Niekedy od samého vyčerpania už ani nedokázal zaspať. Stávalo sa mu, že ako zavrel oči, krútila sa s ním celá posteľ, celá izba, celý dom, dokonca celý vesmír sa krútil v tme a tichu, ktoré znelo skôr ako hlasitý šum. Všetko to padalo na neho.

Mával pocit, že ho zvnútra rozdrapí. Občas zabáral hlavu do dlaní alebo ňou narážal do steny, nechtami olupoval omietku. Snáď aby sa presvedčil, že to čo prežíva je skutočné, že ešte je nažive. Pri dávení mal zase pocit, že sa z neho vylejú vnútornosti.
Vyčerpávalo ho to, no aj tak musel. Aspoň nachvíľu ho to nútilo sústrediť sa na niečo iné, než na strach. No trvalo to vždy iba krátko, kým neprišiel ďalší prúd myšlienok a všetko sa začalo odznova.

Pri chôdzi sa mu podlamovali nohy, no aj tak sa vkuse prechádzal. Ruky sa mu triasli, snažil sa zhlboka dýchať, no to jeho stav tiež iba zhoršovalo. Takto prešlo niekoľko týždňov a všetci v dedine už tušili, čo bude nasledovať.

VI
Raz v noci, keď sa Timofei snažil neúspešne zaspať v delíriu z vyčerpania, zazdalo sa mu, že počuje hrať piáno. Pozorne nastražil sluch a najprv nevedel rozlíšiť šum vo vlastnej hlave od iných zvukov. Avšak po chvíli to počul znova,tentokrát celkom zreteľne. Zdalo sa mu, že je to Liapunov, tak ako ho hrávala Yarina. Zdalo sa, že zvuk prichádza z jedálne. Timofeiovi uderila do hlavy vlastná krv. V hlave mu skrsla spásonosná myšlienka. „Už viem čo chceš Yarina!“ vykríkol vo vytŕžení, ako keby tam v jedálni skutočne bola jeho žena a hrala na piáne Liaponuvu etudu Rondes des fantomes. Jeho žena mu chcela čosi povedať.

Aj keď sa v ten večer alkoholu nedotkol, bol teraz v eufórii, opitý vlastným nápadom. Bolo to veľmi zvláštne rozpoloženie. Vzhľadom k tomu, čo zažíval posledné týždne keď mal pocit, že ledva dokáže dýchať, že sa mu zastaví srdce – samé od seba - a prestane obiehať krv v tele, pretože sa cítil taký vyprázdnený zo životnej energie.

Pocítil zvláštny nával sily. Ako v nejakej horúčke, rozbehol sa do predsiene, zobral zo zeme behúň a utekal do jedálne. Zdvihol piáno z jednej strany, podkopol podeň behúň a potom spravil to isté z druhej strany. Vnímal koordinovanú prácu vlastných svalov a pociťoval pri tom veľkú spokojnosť. Dalo by sa to označiť ako bazálny stav vyrovnanosti so sebou, so životom. A tak ako bol – v nočnej košeli a bosý - sa vydal von do tmy, ťahajúc za sebou behúň s piánom.

VII
Bola marcová noc a vonku mrzlo. No Timofei necítil, že mu omŕzajú nohy. Nebola mu vôbec zima. Myšlienka, že zanesie Yarine ku hrobu klavír, čím sa vyslobodí z istej smrti, ho tak opantala, že nemyslel už na nič iné. Bol ako posadnutý. Napriek zúboženej forme, v ktorej sa nachádzal, robil všetko mechanicky a s veľkou dávkou ľahkosti. Jeho telo zrazu nepoznalo žiadne limity, žiadne iné potreby, iba preniesť piáno z bodu A do bodu B. A skutočne,išlo tu o holé prežitie.

Keď dorazil na cintorín, takmer svitalo. Vonku bolo dobrých mínus 15. Dotiahol piáno k Yarininmu hrobu a až tam sa zvalil – tak ako bol - na zem. Ťažko dýchal, no usmieval sa. Dokonca sa mu zdalo, že je naozaj šťastný. Hlavou sa oprel o piáno s tým, že iba nachvíľku zavrie oči, kým načerpá silu na návrat domov. Telom sa mu rozlievalo príjemné teplo. Splýval – s klavírom, s ľadovou zemou aj s rannou oblohou. Jeho vyčerpanie sa rozlialo do priestoru. Timofei pomaly zaspával oslobodzujúcim spánkom. Necítil už, ako mu tuhnú od mrazu končatiny. Nevšimol si ani, že sa začalo brieždiť. To sa iba svetlo rozlialo celým jeho vedomím malú chvíľu pred tým, než vydýchol naposledy. Ráno ho tam našli susedia. Stále sa usmieval. Lekár skonštatoval smrť zamrznutím, no všetci v dedine vedeli svoje – že si preňho zo záhrobia prišla Yarina a že Timofeiova smrť bola nevyhnutná.