cwbe coordinatez:
101
63539
63556
1122092
8357529

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::11
total children::3
3 ❤️


show[ 2 | 3] flat


Nie sú rodiny s deťmi s postihnutým osamelé? Vyčleňujú ich zo spoločnosti, komunity, rodiny?

Je to podmienené tým, ako na ňu spoločnosť reaguje. Ako reagujeme na ihrisku na matku s dieťaťom, ktoré má detskú mozgovú obrnu a nechodí úplne štandardne. Alebo ako reagujeme na mamičku, ktorá tlačí dieťa s viacnásobným ťažkým postihnutím v obchodnom centre. To sú bežné situácie, s ktorými sa rodičia stretávajú. A to akým spôsobom my – spoločnosť – reagujeme, či už pohľadom, poznámkou, komentárom, alebo ako reagujú naše deti, tak to do istej miery formuje to, ako sa v spoločnosti tieto rodiny cítia.
Foto N – Tomáš Benedikovič

A aké reakcie sú teda bežné? Sú tam stále predsudky?

Posunuli sme sa v tom, ako vnímame odlišnosť a potreby ľudí, ale nie sme tak ďaleko, aby sme ich dokázali prijať bez predsudkov. Prejavuje sa to, keď chcú rodičia dať dieťa s postihnutím do škôlky. U iných rodičov sa naštartujú procesy, ktoré bránia medzi ich dieťa prijať iné, ktoré má odlišnosti. S tým sa stretávame veľmi často. Nedá sa povedať, že sme túto úlohu ako komunita zvládli.

Keď chcú dať rodičia postihnuté dieťa do škôlky, tak sa často stáva, že by ich škôlka aj prijala, ale ostatní rodičia sú proti?

Často sú prekážky na oboch stranách. Na strane škôlky sú často opodstatnené, lebo nie sú na túto situáciu pripravené personálne, metodicky ani materiálne, niekedy je to aj neopodstatnený strach, ako zvládnu starostlivosť o dieťa, ktoré nie je štandardné. A potom sú tu neopodstatnené obavy rodičov, ktorí si myslia, že dieťa s postihnutím, ktoré bude v triede s ich dieťaťom, mu prinesie ujmu. To je veľký omyl, lebo možnosť žiť s dieťaťom, ktoré má zdravotné ťažkosti, zdieľať s ním čas od útleho veku, môže byť veľkým benefitom pre akékoľvek dieťa. Možno to nevidieť hneď, ale pre dieťa je to veľká šanca naučiť sa vnímať svet inými očami.

Čím to je, že takto rodičia zdravých detí reagujú?

Nemajú dosť informácií. Majú pocit, že Downov syndróm je nákazlivý, že sú to poruchy, ktoré sa prenášajú. Zľahčujem to, ale veľká časť ich strachu je naozaj z toho, že nemajú informácie a nevidia benefity, ktoré to ich deťom prinesie – rozvoj sociálno-emociálnej stránky, ktorá sa dnes opomína.
https://dennikn.sk/787733/pomaha-rodinam-s-postihnutymi-detmi-rodicia-nechcu-aby-ich-zdrave-deti-chodili-do-skolky-s-postihnutym/


toto je jedna velka pravda. Moje decko ma 5 rokov, a chodi do skolky kde su pomiesane zdrave deti s detmi co potrebuju vela starostlivosti. A s uzasom sledujem ako prirodzene sa k tym detom sprava, ziadny vnutorny stres, snaha neurobit blbost alebo co to vlastne casto citime.. Skratka je to pre nu uplne normalna situacia, nie vsetky deti su rovnake, no problem a vybavene.




  • 000001010006353900063556011220920835752908357766
    zayo 16.06.2017 - 12:42:08 level: 1 UP New
    tiež som chodil do škôlky kde sme boli vrámci dvora a niektorých aktivít spolu s "inými" deťmi a nemám pocit,že by mi to nejako ubralo.matne si spomínam,že občas prišlo k situácii kedy sme sa s deťmi z druhej triedy moc nechápali,ale nikdy to nebola nejaká extra prekážka.skôr to bola výzva pre decká naučiť sa a vedieť pristupovať k ľudom,ktorí sú iní.a hej ofc boli aj funny situácie,na ktorých sme sa bavili len "my",ale to by mal vedieť dobrý pedagóg s deckami bez problémov odkomunikovať.
  • 000001010006353900063556011220920835752908357730
    mamaralo 16.06.2017 - 11:45:15 (modif: 16.06.2017 - 11:50:40) level: 1 UP [24K] New Content changed
    moja dcéra mala chlapca s autizmom v triede
    a maminy skúšali na mna taký diskurz na ihrisku, no že on brzdí naše deti, a
    že koli nemu sa musí čakať. kým to on dorobí a tak... toto je slovenský štandard - dieťa s handicapom spomaluje naše uzasne detičky...
    ja som im vtedy povedala, že sory, ale že ja si myslím niečo úplne iné, že tie "naše" decká sa môžu tolko naučiť od týchto iných detí, minimálne tolerancii k inakosti,
    že všetci nemajú rovnaké startovacie podmienky na život a podobne.. no mamičky ostali zaskočené, lebo asi čakali, že zacnem pindať s nimi.... tak narazili trochu:)

    ale chcela som povedat aj to, že mne tam chýbala komunikácia od ucitela napríklad smerom k tým rodičom... vziat si ich a povedať im aké dieťa do triedy prichádza, samozrejme so súhlasom rodičov dieťaťa, nie každý chce aby sa rozprávalo o diagnóze ale hovoriť o tom čo si vyžaduje, čo zvládne, čo nezvládne, s čím by mohli pomôcť, akú podporu môžu dať oni aj doma skrz to detom... atd....

    tolerancii a inkluzii sa podla mna dá ucit jedine komunikáciou, nemozme cakat od vsetkých ze sami od seba prirodzene to pochopia načo je to dobré... mnohí ludia to vobec nachápu, vsak ako to je na slovensku - my sme total biela rasisticka protiinakosti zamerana kultura xenofobna... co si budeme hovorit, vsak kokotleba by aj tých handicapovaných vsetkých dal doplynu najradsej... ciže ja chápem že tí rodičia to nechápali, deti s handicapmi boli v komunizme umiestnene v speciálnych skolách (najlepsie niekde za mestom), ciže nikto nikdy z nich nevidel cloveka s handicapom v normálnom kontakte.. maximálne mozno tak niekoho na vozíčku.. ciže roky segregácie sa podpísali aj pod našu generáciu... nechceme to vidieť, je nám to nepríjmné, obťažuje nás pohlad na inakosť

    je to velka téma, no.. ej dako som sa rozohnila:)
    more children: (4)
  • 000001010006353900063556011220920835752908357699
    drobna 16.06.2017 - 10:36:06 level: 1 UP New
    mám neterku s DS a veľmi držím palce jej, jej rodičom a okoliu, a prajem jej, aby ju všetci vnímali tak normálne a úžasne ako ju berieme my v rodine..