moja dcéra mala chlapca s autizmom v triede
a maminy skúšali na mna taký diskurz na ihrisku, no že on brzdí naše deti, a
že koli nemu sa musí čakať. kým to on dorobí a tak... toto je slovenský štandard - dieťa s handicapom spomaluje naše uzasne detičky...
ja som im vtedy povedala, že sory, ale že ja si myslím niečo úplne iné, že tie "naše" decká sa môžu tolko naučiť od týchto iných detí, minimálne tolerancii k inakosti,
že všetci nemajú rovnaké startovacie podmienky na život a podobne.. no mamičky ostali zaskočené, lebo asi čakali, že zacnem pindať s nimi.... tak narazili trochu:)

ale chcela som povedat aj to, že mne tam chýbala komunikácia od ucitela napríklad smerom k tým rodičom... vziat si ich a povedať im aké dieťa do triedy prichádza, samozrejme so súhlasom rodičov dieťaťa, nie každý chce aby sa rozprávalo o diagnóze ale hovoriť o tom čo si vyžaduje, čo zvládne, čo nezvládne, s čím by mohli pomôcť, akú podporu môžu dať oni aj doma skrz to detom... atd....

tolerancii a inkluzii sa podla mna dá ucit jedine komunikáciou, nemozme cakat od vsetkých ze sami od seba prirodzene to pochopia načo je to dobré... mnohí ludia to vobec nachápu, vsak ako to je na slovensku - my sme total biela rasisticka protiinakosti zamerana kultura xenofobna... co si budeme hovorit, vsak kokotleba by aj tých handicapovaných vsetkých dal doplynu najradsej... ciže ja chápem že tí rodičia to nechápali, deti s handicapmi boli v komunizme umiestnene v speciálnych skolách (najlepsie niekde za mestom), ciže nikto nikdy z nich nevidel cloveka s handicapom v normálnom kontakte.. maximálne mozno tak niekoho na vozíčku.. ciže roky segregácie sa podpísali aj pod našu generáciu... nechceme to vidieť, je nám to nepríjmné, obťažuje nás pohlad na inakosť

je to velka téma, no.. ej dako som sa rozohnila:)