Ja mám skúsenosť sniečím čo ani neviem poriadne pomenovať, ale nemyslím si, že za tým stálo skúmanie seba ako také. Skôr, že sa dialo v tom nesprávnom rámci, niečo ako tvoje, že sa teória nepretínala s praxou, a podľa môjho, že sa to dialo v súlade s odklonením sa od tej mojej intuitívnej totožnosti zo sebou samým. Že človek opustil svoje staré známe ja, aby sa mimo neho celkom stratil. A to, s akou ľahkosťou sa to udialo, bolo práve kvôli absencii pevného tvaru, ktorý sa z veľkej časti utvára práve v živote v spoločnosti (v detstve asi prítomnosťou unconditional love od príbuzných a potom v priebehu dospievania pozitívnou afirmáciou od širšieho okolia). Myslím, že za týmto je aj neschopnosť nadviazať spojenie so svetom a spoločnosťou. Hranice považujem za možný priestor, prejavu úcty k druhým a nadviazaniu dialógu.

Kvôli asociácii straty hraníc, fluidite a šialenstva sa práve toho v metaforickej reči priznáva vode: při své fluiditě má vlastnosti velice proměnlivé: jak snadno proniká do přediva každé látky, tak lehce nasává všechny vlastnoti, pod jejichž vlivem se octne.
A čítam teraz Nevestu hôľ: "Na tvári a na na perách cítil som jej dych, ktorý bol dychom širokej rieky" (:

A na druhej strane, myslím, že práve preto je pre mňa taká terapeutická napríklad kultúrna krajina. V nej je akási jasná určenosť a čitateľnosť. Pevné súradnice a jednoduchosť.

updt:

"Emeson říká, že takové věci jako tvrdost kovu, barvy a vše, čím jsme obklopeni, nás učí zdravému rozumu. My si to nijak zvlášť neuvědomujeme, ale základní zkušenosti - že sklo je studené, že len je zelený, že listí opadává - čerpáme automaticky z okolí, z krajiny."

"Každá vlastnost hmoty je školou pro soudnost - její pevnost nebo odpor, klid či rozpětí, podoba či dělitelnost. Rozum pak přenáší všechna ta poučení do své vlastní oblasti myšlení, vnímá analogie, které spojujé hmotu s duchem. " Krajiny vnitřní a vnější

(Nvm, je to obsiahla téma a tiež v nej tápem často)