Pre mňa, ako bývalého socfobika (s "problematickým uchopovaním identity":) sa v procese spoznávania seba stáva čoraz dôležitejšie akcentovanie vlastných hraníc. Neviem či to pri zodpovedaní otázky po dobrom živote nemá povahu tautológie, pretože sa treba hneď pýtať, z akých premís vychádzajú a akých kvalít dosahujú, no už len tá voľa k tvaru, človeka pomáha sa ukotviť v záplave variatností a ľubovoľných atribútov, ktoré sa seba môže prevziať. V minulosti, o čo arbitrárnejšie mi prišli všetky tie atribúty, ktoré tvoria osobnosť, o to rozsiahlejšiu a prenikavejšiu vnútornú nudu som cítila a o to namáhavejšie mi prišlo načiahnuť sa po nejakom "autentickom bytí". Nuda je stav poučný.

Myslím, že človek má v sebe akúsi intuitívne poznanú "totožnosť", alebo konsezuálnosť zo "sebou samým" a mám dojem, že skôr sa k nej človek dopracuje cestou od mnohého k málu ako naopak. Dobrý život sa pre mňa potom mihá a realizuje niekde v tejto sfére (mála, či skromnosti).

Otázka hraníc a poznania seba mi však príde podobná s otázkou domova - kam až siaha, príp. kam sa až odvážim ísť - ako ďaleko za hranice poznaného a familiárneho, ktoré ma definuje. Či za hranicami seba ("Toto je nie som ja") k spoznávaniu seba ešte dochádza - pozerá sa človek na seba akoby zvonka? Ak hej, je potom ešte stále ním/sebou samým? Ak je, ale necíti sa tak, realizuje sa tu skutočný alebo len domnelý rozpor? =:)