Druhá strana toho celého je, ako človek so stratou hraníc koketuje s rozvinutím šialenstva. Vlastne na tú problematiku hľadím skôr s tejto perspektívy, resp. je mi chtiac nechtiac východiskom.
Som si v súvislosti s týmto spomenula na Canettiho knihu Auto-da-Fé/Die Blendung, ako na podarený kus analytickej práce, ktorá práve opisuje mhohorakosť podôb zvetrávania vlastných hraníc, tú sofistikovanosť nepovšimnuteľnosti, dôsledky, etc.

Viesť sám so sebou - (neboli to) sokratovské dialógy (?)*, to môže byť vskutku prášilovská story, ale tak predpokladajme, že štruktúra je nosná .)
*a dnes sa tomu tuším hovorí, že DBT ,)