Nie často sa stáva, že by študenti polytechnickej univerzity vyrazili niekam na výlet spolu so ženami. Keď sa niečo také deje, o členov výpravy zrazu nie je núdza, nech ide o akúkoľvek destináciu. Igor to vedel už keď pripínal oznam na vývesku.
Hneď na druhý deň mal zostavu ľudí hotovú.

"Zinaida!"
"Zinaá!"
"Áno Igor?"
"Už viem kam pôjdeme!" víťazoslávne oznámil počas toho, ako pozval Zinu na poobedie k sebe.

Keď sa spolu pozerali na mapu, Zina v jeho zanietených očiach videla zmes nadšenia a entuziazmu, ktorý však nebola schopná tak celkom zdieľať. Videla v ňom kus fanatického odhodlania hraničiaceho až z psychopatiou, taký Igor bol, schovaný za masku premýšľajúceho intelektuála. Nechcela si to však pripustiť - mala ho veľmi rada, správal sa galantne, mužne a prevažne dobre. Čítala to len z jeho očí a mala dojem, že si doňho projektuje nejaké svoje predstavy. Na základe tohoto pocitu si voči nemu však vždy udržovala istý odstup, zmiešaný s rešpektom, subliminálnym strachom a iracionálnym obdivom. Igor to vnímal tiež.

"Prepáč, Igor, ale Hora mŕtvych nie je zrovna názov, ktorý ma upokojuje. Prečo radšej nejdeme niekam inam?"
"Neboj sa nič Zoja moja!" rázne sa postavil.
"So mnou sa nikomu nič nestane. Bude to vynikajúce dobrodružstvo! Hračka! Vezmeme si na cestu zopár fliaš pálenky od môjho strýca a s tou zvládneme všetky poveternostné podmienky!" Igor zaťal päste a pravítkom začal nadšene merať vzdialenosti.

Zina vedela, že s ním už nepohne, ale vlastne ani nechcela. Vypadnúť konečne z mesta a stráviť čas s niekoľkými kamarátmi jej nakoniec len prospeje. Faktom bolo, že každého z nich poznala predtým dôverne a mala s nimi vrelý vzťah.
S Ľudmilou sedeli v lavici už keď mala 15 rokov a bola pri nej aj keď dostala pri minulej expedícii guľku do stehna od jej ožratého kamaráta, ktorý si ju, ako si robili všetci neskôr srandu, zmýlil s diviakom. Zmierila sa s tým a svojím spôsobom sa na to skutočne tešila.

***

Igor sa vypotácal zo stanu v trenkách, vygrcal sa do snehu, pretrel si oči a zistil, že je nejako mínus priveľa stupňov Celzia. Jedna fľaša vodky, ktorú ešte nevypili, sa stále chladila v snehu. Otvoril ju a logol si. Rozhliadol sa vôkol seba a zisťoval, kde je. Videl riť.

"охуеть!" zavrieskal a rozutekal sa v delíriu niekam preč.

Zinu prebral sčasti jeho rev a sčasti neskutočný smrad od tyčiek. Ako zistila v najbližších piatich sekundách, jej vlastných. Keďže si nevšimla, že Igor vlez otvoril, dezorientovaná narazila v tme na nôž a cestu von si rozrezala, rehotajúc sa nad svojou vlastnou stupiditou. Zahliadla Igorove pruhované trenky ako bežia niekam do tmy, pretože niekto svietil v okolí baterkou.
Následne zistila, že svietiaci muž bol Nicolas, ktorý bol už vonku, neskutočne nadávajúci kam ten chuj uteká. Nedopínalo jej.

“Rozlial vodku! Rozlial vodku!” zakričala do tmy a zdvihla fľašu, ktorú po sebe Igor nechal po prvom logu pohodenú v snehu. Oranžovú mláčku si nikto v tme ani nevšimol. “Ahhaha, to je magor! Rozlial vodkú!” ostatní začali postupne vykúkať, čo sa to vlastne deje.

"Vy blázni!" ozval sa zdesený Zolotarev, keď videl, čo sa deje.

“Ja už mám tohoto zasratého stanu dosť! Poďme sa zahrať na naháňačku!” zaznel Rustemov hlas keď vystrčil hlavu zo stanu. “Škoda, že tu nie je Judin aj so svojim večne červeným frňákom, by som ho trošku prevetral! Hahhhahahaaha…”
“Čo tam po naháňačke, poďme toto dopiť a potom hurá hore!” zahlásil Jurij a ukázal akože na horu niekam do tmy. Samozrejme vedľa, čo by si ale nikto nevšimol ani za dňa. Onedlho bola väčšina osadenstva pred stanom.

Z fľaše postupne ubúdalo, nekontrolovateľného smiechu a bujarej rozšafnosti však bolo čím ďalej tým viac.
Mrmlajúce zvuky vychádzajúce zo zadnej časti stanu značili nečakane ukončený sex, čo si všetci vonku všimli a rozrehotali sa.

“Voľakomu je tu moc dóbre!” zavýjal niekto.

Zablysla sa čepeľ a zjavila sa hlava Ľudmily, úsmev od ucha k uchu. Fľaša k nej priplávala akoby sama a ona si bez zaváhania, automaticky logla.

“Čo to pijeme vlastne za ekrazit? это пиздец!” opýtala sa, ale v sekunde jej to už bolo jedno.

Všetci už boli vonku zo stanov, keď sa z tmy ozvalo Igorove volanie a skupinka priotrávených mladíkov sa ho rozhodla nasledovať. Prázdna vodka skončila v snehu za rozpŕchnutými a šialene sa rehotajúcimi, utekajúcimi opilcami.
Jediný ako-tak pri zmysloch bol Zolotarev. Povzdychol si a rozbehol sa za nimi s nadávkami na perách.

“Kto dobehne posledný je lemra!”

***

Jurij sa snažil vyliezť na strom, no akurát tak olámal vetvičky, ktoré aspoň Zolotarev použil na založenie ohňa. Premáhala ho úzkosť.

„хуй!” zanadával Igor keď uvidel, ako Rustem obletuje a bozkáva Zinu.
“Daj jej pokoj, lebo inak ti rozbijem piču!” Rustem však nepočúval a rehlil sa ako zmyslov zbavený.
“Nechaj ma, Igór. Chcem si len trošku zašpásovať, tuto s Rustemom. Čo, je to snáď hriech?” vysmiala sa Igorovi do tváre a rozutekala sa smerom ku stanom. Rustem sa len neprítomne chechtal a nasledoval ju.
Igor išiel puknúť od nasratosti.

“шлюхи!!!” zavrieskal a rozutekal sa za nimi.
“пиздаaaaa…” zanikol v tme jeho hlas.

***

“Vstávaj Jurij!” zvolala Ľudmila na Dorošenka, no bez odozvy.
“Pozri, Krivoj, ako Jurij spí, hahhaha, pozri naňho ako zalomil! Hahaha… Krivoj? Nicolas?” poobzerala sa okolo seba a hýbať sa v svetle Nicolasovej baterky videla len dve postavy.
“Alexander? Prečo šli všetci tak skoro spať? Hádam už majú dosť? Veď sme toho zase toľko nevypili, haha, veď snáď ešte čosi náj…”
“Sú mŕtvi, Ľuda!” prerušil ju Zolotarev spoza nej.
Jeho hlas znel chladnejšie ako bol neľútostný vietor, ktorý ich konštantne ošľahával.
“Haha, že mŕtvi, nepi už toľko Semen!” z Ľudmily stále vravela chémia a nič jej nedochádzalo. “Je mi odrazu akosi zima. Kde to sme? Alexander, kde to sme, prosím?”
“Neviem, Ľuda, asi v Moskve, nevyzerá to takto v Moskve?”
“Je mínus dvadsať vy hlupáci sprostí!” vybuchol Zolotarev. “A sme na Sibíri! Že ja som nezostal radšej doma. Že ja som sa na vás nevysral, vy banda ožratá! Decká zasraté, preklínam vás do poslednej kosti! Hajzli! Zberba! Kokoti!” zrútil sa Zolotarev a začal plakať opretý o najbližší strom.
“Haha, no jasne, Semen, ty si z nás asi najopitejší! Že Sibír! Hahaha, kedy bola na Síbiri takáto tma, há?” povedala potichu a so smiechom sa pomaly odvrátila.
“Ja sa zachránim…” zamrmlal si Zolotarev popod nos. “Ja sa zachránim!!!” s výkrikom priskočil k Ľude, prikľakol ju a so šialeným návalom pudu sebazáchovy z nej strhol kabát a čiapku. Ľuda chabo zaprotestovala, bolesť zlomených rebier už takmer vôbec necítila.

“Tak my sme pre teba kokoti, hej?” prebral sa s agresívnym tónom Nicolas a vo svetle dohasínajúcej baterky bolo vidno jeho zakalené, zvláštne oranžové oči.
“Akože si ma to nazval, ty nikto? Ty zberba? Tyý…” vrhol sa naňho.
Rev.
Krik.
Kopance.

"Prosím vás, ako sa dostanem ku Kremľu?" opýtal sa potichu Kolevatov okolitých stromov.

Odpoveď nedostal.

Pozn.: prosím o toleranciu, čo sa týka úrovne cynizmu v tomto spracovaní. Nebolo mojim úmyslom zľahčovať úmrtia týchto deviatich horolezcov. Ďakujem za pochopenie.