Incident na Urale - reus


Rustem Vladimirovič Slobodin konečne spozoroval, ako aj jeho
pohltila vlna paniky. Zdesený si uvedomuje, že už hodnú chvíľu
kričí na plné hrdlo. Cíti sa, akoby ho ten ohlušujúci, všadeprítomný
rev zobudil zo šialenej nočnej mory do identickej skutočnosti.
V hrudníku mu trepe srdce, snažiac sa prebiť skrz rebrá a uniknúť.
Každý úder sa mu javý ako klepnutie výkričníka.
Všetko je zle! Zle! Zle! ZLE! ZLE!!!

Ešte pred chvíľou však bolo všetko v poriadku. Všetci útulne
natlačený v stane, zohrievajúc sa navzájom svojim telom. Všetci
deviati členovia expedície pokope. Otorten na obzore, aj napriek
menším komplikáciám. Zvonku počuť iba vietor. Také chvíle zavše
vyvolávali v Rustemovi idilické dojmy, ako z dobrodružstiev
Tisíc a jednej noci. Igor Aleksejevič, mrmlajúc popod nos svoje
optimistické výpočty, Yuri Nikolajevič predvádzajúc svoju tradičnú
večernú otužujúcu procedúru a Ľudmila,tá krásna Ľudmila, svojim
veselým zamatovým hlasom opisujúc svoju prvú detskú lásku k učiteľovi
chémie. Rusten už aj takmer veril, že sa mu podarí aspoň
tie 3 - 4 hodiny pohodlne pospať. No to by nebol Alexander
Sergejevič keby nezatiahol rozhovor do omnoho ťažších dimenzií.
A to by snáď ani nebola Zinaida Alekseievna, keby nemala hneď potrebu
všetko rozanalyzovať a rozpitvať, prakticky otestovať a fakticky
podložiť. Vôbec sa to Rustemovi nepozdávalo, vôbec mu to nevoňalo,
ale v taký čas výťazí zvedavosť a ostražitosť je vyhnaná za dvere.
Alebo lepšie povedané von zo stanu. Nikto však netušil, čo sa
vykľuje z malého pokusu. A teraz sa úbožiak, panikou opitý
Rustem snaží prestať kričať, ale nevie. Neide mu to. Máta ho
enormná žiara, tlak a ostrý piskot. Cez to všetko vidí ako
bratríček Yuri oblečený v gatiach s nožom v ruke katuje stan.
Igor Alexejevič sa zúfalo snaží odvrátiť pohromu. Neskoro.
Už to zavalilo všetkých ako lavína. Rusten ešte v zlomku
sekundy vidí čo sa deje v stane. Ľudmile tečú z úst potoky
krvi, Alexander Sergejevič s dlaňami na očiach škrieka čosi
nedešifrovateľné, Nikolaj Vladimirovič akoby zúfalo
bojoval s duchom a popri tom mu stekali slzy po lícach.
Aspoň tak sa zazdalo na okamžik Rustenovi, predtým než sám
vybehol zo stanu, nasledujúc svojich súputníkov Yuriho Alexejeviča
a Yuriho Nikolajeviča. - YURÍ!!! Kričí Rustem na plné hrdlo keď vidí
ako pred ním obaja utekajú v spodnom prádle a ponožkách smerom
do lesa pre istú smrť. Nepríde mu to však ako najhorší nápad.
Sám uteká, čo najďalej od stanu, preč od toho pekla. Čo najďalej
od tej skazy.

Celý svet je zrazu v jednom tóne. Všetko je sivé a mrazivé.
Všetko sa zlieva do kopy. Pohyb ustáľuje. Čas prestáva mať význam.
Ani zima už nie je taká neznesiteľná. Krajina utícha.
Je zrazu krásna. Tmavá, ale krásna. Cez to všetko, kdesi
veľmi daľeko sa ozýva krik Igora Aleksejeviča.
Znie ako uspávanka. - Predsa to bola len nočná mora.
Pomyslí si Rusten, - Je čas sa zobudiť.
Vystiera nohy a prikrýva sa snehom sťa teplou perinou.





the end