mam pocit, ze sa uplne nechapeme.

to, ze som monogamna, neznamena, ze sa niecoho bojim. ja beriem vztahy ako urcity zivotny bonus, zhoda nahod a okolnosti, ze stretnem cloveka, s ktorym si rozumiem. nikde som nepovedala, ze ho musim spoznavat x mesiacov ci rokov. ide mi o intenzitu citu, ak to z fyzickeho hladiska nie je laska na prvy pohlad a nezistim, ze mame k sebe blizko aj dusevne, tak to proste nejde. preto vlastne aj tolko chlapov ostava kamaratmi. lebo tam nie je splnena podmienka fyzickej pritazlivosti. nic ma k nim netaha. z druhej strany, fyzicka pritazlivost nestaci na vztah. ludi, s ktorymi by som si rozumela a zaroven ma fyzicky pritahovali, je malo. mozno som prilis vyberava ale zatial som neolutovala. a taktiez zohrava ulohu vztah chlapa k mojmu telu. ak ho berie prirodzene so vsetkym, co k nemu patri, tak je to jednoduchsie. akonahle pridu hlasky "si moc vychrtla" a pod., netuzim po pokracovani. proste to nechavam plynut prirodzene, nijak umelo sa nesnazim nic oddialit. ale ak tam na zaciatku fakt nie je ta iskra, nic sa nedeje.

ked si spocitam, kolko som zatial mala sanci na sex (bez cieleneho vyhladavania), vychadza mi, ze som s nim mohla zacat v 14tich a doteraz by som mala na konte cca 12 partnerov. ak by som teda kyvla na kazdu ponuku. nestalo sa, proste tam neboli splnene uvedene podmienky.

ja sa nebojim, len viem kde mam hranice. ak mi nieco robi fyzicky ci psychicky zle, snad to nebudem uzivat. a ver mi, ze posledne, po com tuzim, je dostat sa experimentovanim s drogami na psychiatriu. podla mna je skor vyhoda poznat svoje slabe miesta a naucit sa s tym pracovat.

btw neplanujem ani deti, ani sa niekomu zaviazat na cely zivot v manzelstve. pripada mi to moc obmedzujuce, nemohla by som sa realizovat tak ako by som chcela. nie je to preto, ze by som si nevedela predstavit byt s jednym clovekom cely zivot ale naco sa brat, ked nechcem rodinu? je tu vzdy sanca, ze sa v niecom zasadne nezhodneme (clovek nikdy nevie, co pride) a co potom? fagani na krku, tahacky o majetok... obaja vieme ako to konci. proste potrebujem svoj priestor ale to neznamena, ze budem niekoho klamat. ovela viac mi sedi moznost, ze sa kvoli trebars aj sexualnym problemom, ktore su dlhodobo neriesitelne, dokazem rozist. riadim sa heslom, ze zivot mas len jeden. naco ho stracat s nespravnym clovekom? urcite by som nezotrvavala vo vztahu, v ktorom by som sa trapila.

neviem ci je planovanie si superperspektivneho vztahu znakom zrelosti, lebo ak je, tak ja som asi absolutne nezrela, kedze zijem pre pritomnost. ako som uz pisala, nikdy nevies, co sa moze stat. uzivam si pocit, ze mam cloveka, s ktorym si rozumiem, v pohode si nazivam a ine ma nezaujima. nechavam to volne plynut, cas ukaze.

neobavam sa toho, ze by som bola "viac odviazana". ty mas asi pocit, ze sa v niecom obmedzujem. prave naopak. citim sa asi najviac slobodne vo svojom zivote. pretoze ma neobmedzuje ziadna zavislost a mozem robit veci tak ako chcem.