ja som sa v poslednom case zamyslala, aky ma zmysel moja viera v Boha. alebo skor efekt, nieco, co vidno navonok: dobrovolne zriekanie sa lakavych veci? naivita? strata casu? neexistuje nejake uzitocnejsie "premarnenie zivota"? a fakt ma to trapilo. ale nakoniec som si povedala, ze to risknem. ze budem verit dalej, byt mozno naivna a nezapadat do kolajniciek vacsiny spolocnosti. lebo som zistila, ze toto je nieco pre mna, uz mi to prinieslo nejake ovocie, tak preco v tom nepokracovat? .-) proste sa citim stastne napriek tomu, ze zivot nie je dokonaly. pre niekoho je dolezite citit podporu niecoho, co este nesklamalo. pre niekoho su to rozpravky, pre niekoho krasny zivot. prajem to zazit kazdemu, lebo je to fakt super, ale za ziadnu cenu nutit do viery v Boha. viera je taka intimna vec, ze sa do nej nuti asi tak tazko ako do lasky.
a plane reci existuju, to viem. a su strasne otravne.
chcem povedat, ze existuju dve strany veci. ja som sa chcela podelit o realny zazitok z tej druhej.