total descendants:: total children::1 |
mas pravdu v tom, ze sa dostavame do oblasti subjektivnych skutocnosti. "poznaj sam seba", povedal tusim Sokrates a urcite vela mudrych ludi pred nim aj po nom. samozrejme, je mozne viest filozoficke spory o tom ci je mozne aby mysel mohla skumat samu seba, aby vedomie mohlo spoznavat same seba atd. a tiez je velmi otazne ci taketo sebaskumanie nie je vzdy niecim subjektivnym a neprenositelnym. a predsa citim, ze sebapoznavanie je velmi dolezite a ze ma vyznam zdielat vysledky mojho badania vo svojom vnutri s druhymi ludmi. napr. pri meditacii zazivam pocit "pozorovatela" - je to zazitok ked pozorujem ako myslienky prichadzaju a odchadzaju, ako sa pocity menia, ako sa menia nalady, tuzby, potreby. to je tiez jedna z ciest ako hladat odpoved na otazku "kto som?". som tie myslienky, tie pocity, tie nalady, ktore prichadzaju a odchadzaju? som to prazdno, z ktoreho sa rodia a v ktorom zanikaju? alebo som ten pozorovatel? dokazem pozorovat toho pozorovatela? snazim sa chirurgickym nozom odrezavat jednotlive casti celku, zistujem ze nic z toho nie som ja, az ostane prazdnota a v nej to "tajomstvo" ci "Boh". subjektivna, neprenositelna realita, zazitok toho, ze deluzia je mozno to, comu bezne hovorime realita.... neviem akym sposobom by sa dali tieto zazitky objektivizovat, overovat, ci dokazat. mozno, ze sa nedaju. to nic nemani na ich dolezitosti, prave naopak, mozno prave preto su take dolezite (pre mna). ale suhlasim s tym, ze niekde v tomto bode diskusia dosahuje prave onu hranicu, za ktoru nas uz dalej logicke myslenie nezavedie... |
| |||||||||||||||||||||||||