Kerata, Laco :: Remember, remember, the velvet November


node:	Kerata, Laco
template:	4
parent:	.\\_\\_\\_ LITERÁRNA FLOTILA
owner:	Cpt. Vincenzo
viewed by:
created:	17.04.2008 - 16:41:27
updated:	17.04.2008 - 16:47:35

cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3896801

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

Cpt. Vincenzo

Laco Kerata

Narodil sa 1.1.1961. Je sbsolventom divadelnej réžie na bratislavskej Divadelnej fakulte VŠMU 1989). Počas štúdia režíroval hru v martinskom Divadle SNP. Jednu sezónu pôsobil v DPDaM v Trnave ako herec a režisér. V rokoch 1990 a 1991 režijne spolupracoval s Divadelným súborom Jána Palárika v Čadci, kde naštudoval svoje autorské hry Zlý duch a Stretnutie nosorožcov. S hrou Zlý duch zvíťazil súbor na celoslovenskej prehliadke amatérskych divadelných súborov.

V roku 1991 s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom založili Divadlo STOKA, kde pracoval ako herec, režisér a autor. S týmto divadlom sa dvakrát zúčastnil festivalu MIMOS vo francúzskom Perigeux, kde v roku 1994 za hru Impasse získali Hlavnú cenu poroty. V roku 1996 sa zúčastnili významného europského festivalu – Bonnského bienále novej európskej drámy – s hrou Eo ipso. Okrem toho sa s divadlom STOKA zúčastnil mnohých iných festivalov a podujatí najmä vo Francúzsku, v Nemecku, v Českej republike, v Dánsku (anglická verzia jeho autorského večera – Sami meri vari), v Maďarsku, Taliansku (Stretnutie Pentagonály v Cividale), v Izraeli (Dni Bratislavy v Jeruzaleme) a v rôznych mestách Slovenska.

V súčasnosti hrá vo vlastnom divadelnom združení MED.

Okrem práce v divadle spolupracuje najmä s dramaturgiou Slovenského rozhlasu, ktorej výsledkom sú viaceré pôvodné rozhlasové hry, napr. Na hladine (réžia J. A. Pitínský), komorná rozhlasová hra Chrobáci v škatuli (réžia Štefan Korenči) a Do teplých krajín (réžia Jozef Pražmári).

Vydal básnické zbierky Hriešny spánok (1991), Prišiel som, videl som... (2000), dve zbierky dramatických textov Rádiové hry (1998) a Večera nad mestom (2001) a zbierku krátkych próz Mám sa (2004). Jeho najnovší román sa volá Zlý herec (2008).

0000010100063532021709090389680103896857

Laco Kerata
Zlý herec

__________________________________________________________________________________
Ústrednou postavou pripravovaného románu Laca Keratu Zlý herec je treťotriedny dabingový herec Timo, defenzívny a smoliarsky typ, ktorý vyrástol v dobe zlatého socializmu. V súčasnosti mu ťahá na päťdesiatku a zatienili ho mladší, dravejší a výrazne talentovanejší kolegovia. Timovou sebarealizačnou parketou sa stali dabingové štúdia, v ktorých sa jeho umelecké ambície scvrkli na získanie podradných štekov v druhom a treťom pláne nekonečných telenoviel a rýchlokvaseného akčného umenia, importovaného do našej krajiny najmä spoza veľkej mláky. Aj za tieto príležitosti je však Timo vďačný. Herectvo, hoci koncentrované iba do občasného slovného prejavu, je jedinou činnosťou, ktorú vie Timo robiť. Desí sa chvíle, keď by aj tieto zdroje príjmov mohli vyschnúť a on by sa dostal do existenčného kolapsu. Je už príliš starý na rekvalifikácie, príliš frustrovaný svojími umeleckými a partnerskými neúspechmi, zlyhaním v manželstve, paralyzovaný vyciciavaním dcéry, ktorá ho nepotrebuje vidieť, ale vehementne si uplatňuje nárok na finačné injekcie z jeho peňaženky. Čím viac mu neúspech dýcha na krk, tým kŕčovitejšie sa potáca z konkurzu na konkurz, aby si uchmatol aspoň príležitostné šteky v slušne honorovaných zahraničných produkciách filmovej zábavy. Už dávno prestal snívať o úlohách veľkých charakterových hrdinov, je rád, keď získa hoci aj úlohu vŕzgajúcej plechovej skrinky v animovanom celevečernom trháku. Jeho životu dávajú zmysel nenaplnené túžby, ktorých sa ešte celkom nevzdal, hoci plynutím času pôsobia čoraz viac ako chiméry. Jednou z nich je potreba odovzdať kdesi, komusi postrehy a myšlienky hereckýchi ľudských poznatkov a skúseností, ktoré nadobudol počas rokov svojej treťotriednej kariéry. Druhým motorom jeho života je túžba stretnúť svojho otca, ktorý sa po vpáde spriatelených armád náhle vytratil z jeho detstva i z jeho života. Práve táto posledná a najsilnejšia motivácia jeho pochodovania mizerným treťotriednym bytím, ho privedie možno k jedinému hrdinskému činu jeho života – k fyzickej obrane neznámeho človeka, ktorý mu pripomínal otca. Proti presile útočníkov však nemá šancu a veľmi obyčajne a nehrdinsky zomiera, netušiac, že jeho hlas mu práve vyhral životnú rolu v novopripravovanom filme.
Laco Kerata v románe čerpá zo svojich bohatých hereckých a režijných skúseností, jeho dôverné poznanie dabingového a mediálneho teritória slovenskej umeleckej dediny mu pomáha v presvedčivom vykreslení prostredia a vzťahov, v zobrazení plnokrvných charakterov. Ľahký autorský nadhľad s citlivo dávkovanou mierou iónie a sarkazmu je typickým spôsobom Keratovho videnia sveta a podobne ako v jeho predošlých dielach, je prítomný i v Zlom hercovi.
V postave smoliarskeho a frustrovaného Tima prináša Laco Kerata novodobého hrdinu, predstaviteľa neúspešnej väščiny, ktorá sa pri sledovaní televíznej Smotánky - života tých čo uspeli, ešte stále – aspoň minimalisticky – snaží neprehltnúť celkom svoje túžby a životné očakávania. Lebo pokiaľ sme na na ceste, pokiaľ sme celkom nerezignovali, ešte stále máme akú - takú nádej.
__________________________________________________________________________________

Ukážka z prvých kapitol knihy

SMUTNÝ TIMO A VESELÝ MIRO
Timo je zborový dabingový herec. Dnes išiel do štúdia Pomo. Nevie, čo to slovo znamená. Dabingové štúdia sa volajú rôzne. Prišiel prvý. Ale aj tak sa tváril nesmelo, akoby bol posledný. Koníčková docupitala až po ňom. Svetlana Koníčková bola taká tá krásavica blížiaca sa k päťdesiatke. Vyšportovaná, prefarbená, učesaná, ulízaná, vymaľovaná, zvonivo sa smiaca. Všetkým hercom - kolegom sa zhnusila, keď na jednom poseriálovom sedení, po vypití malého piva, začala hlučne zdôrazňovať, že ona už s tým svojím nespí. Vraj, sa jej bridí, lebo je starý. Starý, Miro Koníček, od nej o šesť rokov mladší, sedel vedľa nej. On je tiež zborový dabingový herec. Stále sa smeje a stále dáva všetkým najavo, že je všetko ako má byť, kšefty mu idú, dobre zarába, leasing auta platí, leasing motorky platí, synovi doučovanie angličtiny platí, manželka s ním spáva pravidelne, a sem-tam sa nejaká mladá „kočička“ na neho usmeje, lebo, veď je predsa ešte „kočkoš“. Keď Koníčková vyjadrila svoje rozčarovanie, vydržal chvíľu bez smiechu. Ani to nikto nepostrehol. Dokonca sa ho Timo nechtiac spýtal, čo je na tom smiešne. Svetlany sa nikto na nič nepýtal.

SKLERÓZA - REŽISÉRKINE NARODENINY
Svetlana Koníčková letela rovno do réžie. Réžia je zasklený priestor povedľa štúdia, kde je množstvo všakovakých ručičiek, svetielok a gombíkov, v ktorých sa vyzná len majster zvuku. Majster zvuku je pán, ktorý nikdy veľa nerozpráva. Nahráva, počúva a zvuk patrične naladí. Keď zvukový majster počúva veľa, znamená to, že stráca cit a nepočuje. Je tiež iba človekom. Nahráva denne aj celý kalendárny rok. Majster zvuku sa ale tiež nevyzná vo všetkých ručičkách a gombíkoch. Zvyčajne si s tým čo vie ovládať, vždy poradí. Keď si neporadí, tak prácu zastaví a povie, že je niečo s mašinou. Režisér sa poväčšine vyzná iba v dvoch gombíkoch. Jeden stláča, keď sa prihovára hercovi za sklom v štúdiu a druhý, keď volá na chodbu, alebo do hereckej miestnosti, konkrétneho herca. Herec si vzdychne, potom vstane zo stoličky a odchádza náhlivo, aby to mal čo najskôr za sebou, pracovať.
Timo vedel, že je zle. Na čosi dôležité zabudol. Svetlana Koníčková vytiahla z kabelky akúsi tajomnú fľaštičku v tvare vesmírnej lode a dávala ju režisérke Vadovičovej do ruky, pričom režisérka odmietavo kývala hlavou.
Svetlana sa po chvíli na ňu vrhla a vrelo ju dusila svojím bozkom a vášnivým objatím. Režisérka sa nedokázala ubrániť, ani také niečo nečakala, nie je ten typ. Potom si zvyšok dňa, počas úmornej práce, utierala z tváre bordové znaky po vášnivom Svetlaninom bozku.
Tima do štúdia zavolali hneď na začiatku. Spolu so Svetlanou Koníčkovou. Ale nezačali robiť, Svetlana ešte štebotala do mikrofónu:
„Vieš, Milka, chcela som ti k tým tvojím dnešným narodeninám kúpiť ešte kvety za Mira, ale povedala som mu nech ich, idiot starý, kúpi sám a nech ti pekne príde zablahoželať osobne a vystískať ťa, ako sa patrí. Určite budeš nadšená.“
„Ale netreba, netreba, poďme robiť!“ úsečne poznamenala režisérka.
Tima oblial studený pot, slúchadlá sa mu zošmykli z hlavy.
„Ach, bože,“ zašepkal.

ČERVENÁ JE ZBYTOČNÁ
Timo nevedel, že režisérka Vadovičová má dnes narodeniny. Minulý rok si to aj naznačil červeným písmom do diára, ale tento rok má iný diár. Ale kde ten je?! Prečo sa jeden diár nepoužíva desať rokov?! Prečo každý rok musia byť tie dni iné? Veď sú aj tak rovnaké. Prečo sa to už dávno nedohodlo medzi Washingtonom, Moskvou, Vatikánom a Addis Abebou? To je také zložité? Veď, sme v Európskej únii. A čo z toho, do kelu!
„Čo ti je Timotej?“ zaštebotala Svetlana.
„Zbabral som to. Čo už, zotrel si Timo z čela pot. „Prepáč, Milka, zabudol som, že máš dnes narodeniny.“
„Kašli na to, tie mám každý rok.“
„Nič som ti nekúpil.“
„Čo si mi mal kúpiť? Veď dom aj auto mám,“ zasmiala sa režisérka: „A iného muža mi asi ťažko kúpiš. A všetko šťastie na svete je už vypredané!“
„Som chcel... Všetko najlepšie.“
„Ďakujem, poďme robiť, lebo večer chcem oslavovať konečne doma!“
Timo si natiahol slúchadlá a odovzdane sa pozeral do obrazovky, na ktorej boli zatiaľ natiahnuté len farebné pásiky.
„Ja som tá červená čiara! A Timo ty? Ty si tá ružová?!“ zavtipkovala Svetlana.

ŽENA DVA
„Ideme tretiu slučku. Ty Timo si Chlap Jeden a ty Svetlanka si Žena Dva.“
„Prečo Žena Dva?“ vyštekla Svetlana.
„Lebo Žena Jedna tam, jednoducho, nie je.“
„Ale to nemá logiku!“
Timovi vyschýnalo v ústach, zo Svetlaninho zvučného hlasu ho rozbolela hlava.
„Úpravca dialógov to tak napísal, tak je to tak,“ odpovedala stroho režisérka.

ZBOROVÍ HERCI
Timo a Svetlana sú zborovými hercami. To znamená, že dabujú menšie postavy, prípadne tie, ktoré vravia niečo v druhom, alebo treťom pláne. Hlavná postava, napríklad, sedí v reštaurácii a rozpráva, alebo chvíľu nerozpráva, môže mať len tak otvorené ústa a v pozadí pri inom stole sa niekto viditeľne baví, tak treba tých pri tom druhom stole „ozvučiť“. Niekedy dvaja „ozvučujú“ celú reštauráciu, alebo celý bejsbalový štadión. Šetrí sa. A úpravca je ten, ktorý láme preklad do slovenčiny a prispôsobuje počet slabík slovenského jazyka, aby bol synchrónny s originálom, s anglickým, talianskym, či venezuelským. Úpravca si doma stále pretáča video kazetu, niekedy na jednom slove aj desaťkrát, aby našiel správny ekvivalent. Úpravca, keďže nie je, zvyčajne, prítomný na nahrávaní, pretože už doma láme slovenčinu pre ďalší film, je terčom všetkých vtipov a nadávok, a podľa hercov je zdrojom všetkého trápenia, všetkých chýb a zlyhaní pri tejto psychicky aj fyzicky náročnej práci. On môže za všetko, lebo tie dialógy tak debilne napísal, že to tej renomovanej, hoci, zborovej herečke, nemôže ísť do papuľky.
„Tí úúúúpravcovia, to je stráááášné!“ Zapiští Svetlana teatrálne.
„Nekometujem, poďme na to!“ ozve sa pokojne réžia.
Na obrazovke sa spustí film. Timo má povedať, ako Chlap Jeden, dobrý večer, ako sa máte? Ale nestihne originálneho herca zachytiť.
„Timo, spíš?“ spýta sa pokojne režisérka.
„Timo, nespi, nebudeme tu kvôli tebe do rána!“ ziapne naňho kolegyňa Svetlana.
Timo zostal nesvoj. Nevedel sa sústrediť na robotu. Zabudol na režisérkine narodeniny. Bol ako sa hovorí, mimo.
Ocitol sa doma. Sedí na foteli. A v duchu nadáva na osud, na svoje okolie a už teraz aj na Svetlanu Koníčkovú. Nemala sa tak podlizovať režisérke. Herec to nemá s náklonnosťou k režisérovi preháňať. Bolo to dosť nechutné.

DCÉRA
Timo stojí pred domom svojej dcéry. Má pocit, že sa mu v poslednej dobe rýchlo menia miesta konania a pobytu. Domov, k nej, má chodiť zakázané. Matka jeho dcéry Tima volá poeticky: „Šedivá diera“. Nevolá ho „Čierna diera“, lebo to by sa jej videlo príliš honosné. „Čierna diera“ je predsa len nejaký pojem. Timo je „iba“ „Šedivá diera“, ktorá ale takisto pohlcuje všetko: optimizmus, pozitívnu náladu, aj negatívnu náladu. Zožiera žijúci život, bývalý život, budúci život, všetko, aj nič. Vraj, keď posledné dva razy bývalá manželka Tima videla, čo bolo, približne, pred desiatimi rokmi, vraj, mala mizernú náladu. Z ničoho nič sa budila v noci, potila sa, chvela a nevedela sa naštartovať do normálneho životného štýlu stredne dobre zarábajúcej emancipovanej ženy, ktorá si potrpí na stredno drahé parfumy, stredno drahé šatstvo a topánky, stredno často striedajúcich mladších kamarátov, ktorí sa sem-tam premenia na ozajstných milencov, stredno dobre výkonných. Timo čakal na dcéru, lebo mu poslala milú esemesku: „Kde sú tie prachy?“

TALIANSKY CASTING
Už si ani nepamätal sľub, na čo jej prispeje. Pršalo. Hoci Timo odpísal, že príde o pol hodiny, dcéra aj tak nevychádza z domu. Z ničoho nič si na niečo spomenul. Veď má ísť dnes na štvrtú hodinu na casting. Celý deň na to ani len nepomyslel. Taliani chcú u nás na Slovensku nakrúcať historický film a hľadajú predstaviteľov kráľovskej stráže. Potrebujú vysokých chlapov, takých, aký je Timo. Riaditeľka castingovej agentúry mu zdôrazňovala, nech určite príde a nech nemešká. Lebo títo Taliani sú veľmi netalianski, neznášajú, keď niekto príde neskoro.
Timo sa na castingu nevedel sústrediť na prácu. Nervozitu prebíjal prehnanou láskavosťou a kŕčovitým úsmevom.
Stál na javisku. Taliansky režisér sa s ním žoviálne bavil, tlmočník prekladal. Režisér požiadal Tima, aby prešiel javisko pochodovým krokom. Pípla správa v mobile. Režisér sa zrazu zachmúril. Správu, ktorá zjavne pokazila Timovu medzinárodnú kariéru, poslala jeho dcéra. Pípla mu vo vrecku na košeli, práve keď sa odhodlával vykročiť ako rímsky veliteľ. Vedel, čo napísala, nemusel to ani čítať: „kde si s prachmi? si zmizol v čiernej diere?“ Dopochodoval. Taliani sa hurónsky smiali a niečo si veselo vysvetľovali. Tlmočník len ironicky podotkol:
„Vraj, pochodujete ako postrelená gazela.“
„Ďakujem pekne,“ povedal s úklonom Timo a odišiel. Ako doteraz dvíhal kolená do pochodu, tak ich mal teraz ohnuté dovnútra.

Z pripravovaného románu
Laco Kerata: ZLÝ HEREC (KK Bagala Levice 2008)

0000010100063532021709090389680103896846

Laco Kerata
Trpaslík

Oviali ma ružovým vzduchom. Aké to bolo príjemné, aký som bol šťastný. Zahajinkal som ako odkojené psíčatko. Snívali sa mi cukrové sny, ešte aj bosorky v nich vyzerali kladne. Prebrali ma zo spánku a ja som vôbec nepocítil potrebu sa hýbať. Zostal som ako stuhnutý, teda ma zodvihli a postavili na nohy. Nechali ma stáť tak dlho, až som sa začal scvrkávať. Ale neprekážalo mi to. Natiahli mi na hlavu čapicu, miesto brmbolca mala zvonček. Zvonček slúžil na to, aby som nepadol na nos, keby sa rozfúkal príliš silný vietor. Zvonček sa mal pri silnejších nárazoch vždy rozhojdať a zvoniť. Bolo to automatické bezpečnostné zariadenie. Na nohy mi natiahli gumené nohavice, aby sa mi v daždi nepremočili. Nedajbože by som dostal nádchu. Navliekli mi aj sedemfarebnú košeľu. Mali vkus, vedeli človeku ulahodiť, cítil som sa v nej výborne. Každý deň ma polievali akousi lepkavou hmotou. Na perách som cítil, že je príjemne sladká. Hmota však slúžila najmä na to, aby mi spevňovala pokožku, chránila ju pred šúpaním, aby vytvárala na nej obranné látky voči vonkajším vplyvom. Mali ma radi, keď sa tak o mňa starali.

Občas ma odniesli do záhrady. Postavili ma na mäkkú trávičku, vždy na jedno a to isté miesto, ktoré vraj bolo z celej záhrady najideálnejšie. Bol tam chládok a odtiaľ bolo najlepšie vidieť na ulicu. Ľudia, čo chodili po ulici, sa na mňa čudne pozerali. Niekedy na mňa ukazovali prstom. Občas sa podivne uškŕňali a krútili hlavami. Asi mi závideli.

Neskôr ma do záhrady nosili častejšie. Dokonca aj keď pršalo, aby som sa otužil. Občas sa mi to už nevidelo, lebo som mal pocit, že v záhrade som častejšie ako vnútri. Vedel som však, že to so mnou myslia dobre, boli dobrí.

Raz ma tam napokon nechali. Navždy. Len postupne som si to začal uvedomovať. S týmto stavom sa dlho nevedel vyrovnať. Bola to však moja vlastná chyba. Priveľmi som spohodlnel, práve od nich som sa dal rozmaznať. Napokon som si zvykol. Už som necítil ani zimu, ani teplo. Čím ďalej tým viac ma začalo ovládať nevýslovné šťastie. Veď zo mňa urobili trpaslíka, ktorý bol pýchou a okrasou celej záhrady. Strážcom a ochrancom. Stal som sa jej súčasťou. Nikto si tento kúsok zeme nevedel predstaviť bezo mňa.

Boli dobrí, mali ma radi, niečo zo mňa urobili.

Z knihy
Laco Kerata: MÁM SA… (KK Bagala Levice 2004)

0000010100063532021709090389680103896843

Laco Kerata

Hortenzia

Premenil som sa na nábytok. Na nábytok ozajstný, dobový. Zostal som stáť nemý od úžasu a doteraz mlčím, lebo inak to nejde. Je to neskutočné, nikdy by som nebol povedal, že existuje niečo také, môžem robiť, čo chcem, stále tu stojím a mlčím a oni, tí ostatní, si chodia, sedia, ležia...

Každý deň do izby, kde už asi naveky stojím a mlčím, chodí slúžtička Hortenzia utierať zo mňa prach. Mladučká a chutná Hortenzia. Ako som ju nevinnú predtým mučil, ako som jej ubližoval. Keď sa skláňala a stierala z mojich terajších druhov prach, chytal som ju všade a za všetko, keď sa do výšin naťahovala, aby zotrela špinu z mlčanlivého obrazu, ja som nemravne využíval jej bezmocnosť a využíval všetko, čo skrývali pod sebou jej čierne šaty.

Ona sa vždy za to na mňa sťažovala, každý môj dotyk prežívala, akoby som ju načisto zneuctil a ponížil do akejsi kategórie ľudí, čo už všetko naveky stratili.

Úbohá Hortenzia, ako som ťa ponižoval, ničil, trápil a ty jediná si teraz so mnou, ty jediná sa ma teraz dotýkaš, ty jediná sa mnou zaoberáš, ty jediná čosi odo mňa chceš, ty jediná si zo mňa nerobíš len bezduchého sluhu, čo musí všetko zniesť a pretrpieť.

Hortenzia, prečo si sa nestala mojou ženou? Prečo som sa ti neodmenil za tvoju prítomnosť aspoň tým, že by som ťa zobral niekam inam, že by si spoznala aj iných ľudí, aj iný svet.

Hortenzia, mohla si byť iná, mohla si inak dopadnúť. Keby si predtým bola mojou, ešte viacej by si ma teraz cítila, chápala. Hortenzia, preboha, veď ja som mohol zostať človekom.

Hortenzia drahá, koho to sem vedieš? Kto to je? Koho si si to našla? Veď je to dieťa, chlapec, čo s ním chceš? Chceš ho ukryť do svojej samoty? Chceš ho zavrieť pred svetom? To je ale nápad!... Hortenzia, ty máš dieťa? Nikdy si sa nám s tým nezdôverila. Hortenzia, prečo? Prečo si mlčala? Mohli sme ti pomôcť, boli by sme na teba lepší, všeličo mohlo byť inak. Nerozumiem. Chuderka, ty si sa nás bála. Bála si sa najmä mojich úsmeškov a tej mojej radosti z tvojho poníženia. Toto nedorozumenie ťa stálo veľa.

Hortenzia, ty už dnes odchádzaš? Prečo sa zrazu tak ponáhľaš?... Áno, chápem, aj doma je toho dosť... V poriadku, Hortenzia... Dovidenia. A vráť sa, zajtra nemeškaj...

Hortenzia, nechala si si tu toho chlapca! Hortenzia, veď on za tmy domov netrafí. Hortenzia, čo ak sa mu cestou niečo prihodí?... Do smrti si to budeš vyčítať! Hortenzia!...

Chlapče, čo pozeráš, nevidel si ešte nábytok? U vás doma asi iný straší, však?… A tiež asi toľko narieka... Chlapče, niekoho mi pripomínaš, niekomu akoby si z oka vypadol... Tie oči, ústa a ten nos... Uši ti takisto odstávajú ako vtedy tomu... Možno sme sa už niekde videli, niekde v inom svete alebo storočí... Kto to už dnes vie, keď sa to všetko dá tak pomotať. Chlapče, veď aj ja som mal takú farbu očí, ha, ha, há, áno, aj mne v tvojom veku oči tak iskrili...

Aj ja som v detstve škriabal klincom po laku. Často som mal z toho doma peklo... Áu, chlapče, veď to bolí!… Prestaň, priateľ, počuješ?! Zahoď ten klinec!… Hortenzia, kde si?! Zober preč toho chlapca!.. Hortenzia! Hortenzia! Prečo si mi to nepovedala?… Hortenzia!… Chlapče, neškriab, prestaň, čo si to dovoľuješ?! Ty nevďačník!... Ty lotor!... Ty odľud!... Preboha, synu, synu, na čo ti je sekera?!

Z knihy
Laco Kerata: MÁM SA... (KK Bagala Levice 2004)

0000010100063532021709090389680103896841

O premenlivosti, nestálosti, rozpínavosti, prchavosti, sile...

Rozhovor s Lacom Keratom

V divadle Stoka ste nielen hercom, ale aj spoluautorom predstavení. Ako vlastne odštartovala vaša kariéra v tomto divadle?
Stretol som sa na festivale divadelných vysokých škôl Istropolitana s Blahom Uhlárom, viedol tam dielňu. Hneď sme si porozumeli. Z tlmočníka do angličtiny som sa za hodinu stal spolutvorcom výsledného tvaru dielne. S výtvarníkom, ktorý bol druhým najdôležitejším človekom pri tvorení Stoky, Milošom Karáskom, som sa poznal už dávnejšie, všeličo sme postvárali. Po Istropolitane sme už spolupracovali permanentne.

Aké možnosti vyjadriť sa vám poskytlo divadlo autorského typu po boku režiséra Blaha Uhlára?
Predovšetkým som prišiel na to, že ma naozaj baví písať pre divadlo. Pocítil som nevídanú slobodu vyjadrovania. Veľa „dramatikov“ píše, ale nemá divadlo, ktoré by jeho texty hralo. V Stoke som si našiel svoje divadlo. (Aj teraz mám svoje.) Rozvíjal som sa aj ako herec, režisér, dramaturg, občan, divadelník. Zakúsil som, čo je to pravé nefalšované divadelníctvo a v súbore istú kolektívnu oddanosť k tomuto podivuhodnému umeleckému fenoménu. Videl som aj kus sveta. Uhlár hovoril, že to, že sme sa vtedy všetci stretli, bol malý zázrak. Bola to neopakovateľná skúsenosť, ktorá sa už asi nikdy nikomu z nás nezopakuje.

Životopisné údaje v závere kníh hovoria o viacerých účastiach na medzinárodných projektoch, dokonca sa spomína publikovanie básní v americkom periodiku. S divadlom Stoka ste tiež určite podnikli niekoľko zaujímavých výletov. Cestujete pracovne ešte stále, alebo je to už záležitosť minulosti?
So Stokou sme toho precestovali naozaj veľa. Francúzsko, Izrael, Amerika... Cestujem už menej, ale chystám sa zase do Ameriky, dohadujem si spoluprácu aj vo Veľkej Británii.

Čím boli vaše predstavenia pútavé pre zahraničných divákov, prípadne divadelných kolegov, na čo najspontánnejšie reagovali? Aké skúsenosti zo zahraničného účinkovania ste uplatnili v ďalšej tvorbe, čím vás tieto pobyty inšpirovali?
To sa, samozrejme, treba spýtať divákov a kolegov. Ale podľa mňa to boli nekonvenčné výrazové prostriedky. Ľudské, zámerne možno až prízemné témy. Nebola snaha o totálnu technickú dokonalosť, ktorá je takmer vždy na úkor autentickosti. Na zájazdoch som sa presvedčil, že sa nemáme za čo hanbiť. Videl som aj v tzv. západných krajinách veľmi veľa zlých, ale dobre platených divadelných výkonov. Na druhej strane som si uvedomoval, že vo väčšine krajín za hranicami je oveľa väčší hlad po umení, po divadle. Umenie nie je vôbec na okraji spoločenského záujmu. Slovák akoby umenie vôbec nepotreboval. Socializmus mu dobre zúžil spektrum záujmov.

Vašu zatiaľ jedinú celovečernú drámu Večera nad mestom ocenili v roku 1997 cenou Alfréda Radoka, nasledovalo uvedenie v nitrianskom divadle. Pre vás ako divadelného režiséra bolo bezpochyby ešte väčšou satisfakciou, že hru naštudoval režisér J. A. Pitínský. Ste ako autor spokojný s tým, čo z textu vyťažil režisér? V čom sa líšili vaše režijné predstavy od realizácie J. A. Pitínskeho?
Pitínský je veľmi svojrázny divadelník. V tom období mu väčšmi záležalo na forme. Bolo to veľmi zaujímavé výtvarné predstavenie, s množstvom štýlovo rozličných hereckých výkonov. Mne by sa inscenácia viac páčila, keby bola skôr založená na jednoduchých divadelných prostriedkoch, ako to naštudoval mladý, menej známy, ale veľmi citlivý režisér Michal Náhlik v bystrickom divadle Raduga. Ale aj tak to bolo veľmi pútavé a pre mňa veľmi poučné.

Kedy uvidíme túto hru alebo iné vaše texty pod vašou režisérskou taktovkou?
Roku 2003 som so Združením MED pripravil dve divadelné predstavenia – Melanž a Mlyny asi nemelú, som ich autor aj režisér. Na február 2005 pripravujem s týmto združením premiéru čiastočne kolektívneho autorského predstavenia Tak (aleboTak). V Divadle a. ha každý mesiac odohrám predstavenie Vari sa mi marí, literárno-hudobný večer, kde som autorom textov aj režisérom. Takže už zase režírujem.

Miesto deja i hrdinovia vašich rozhlasových hier sú nevšedné – kým jedna z hier sa odohráva počas námornej plavby, v ďalších sú protagonistami labute, chrobáky, či dokonca kvapky vody. Čo vás inšpirovalo k tvorbe tohto žánru a ku konkrétnym imaginatívnym podobenstvám? Čím sú pre vás tieto texty a kde majú pôvod vzniku?
Tieto záležitosti sa asi vysvetľujú najťažšie. V mojich prácach sa vo veľkej miere vyskytujú motívy vody, to priznávam. Asi cítim vo všetkých javoch okolo seba premenlivosť, nestálosť, rozpínavosť, prchavosť, silu atď. Výber prostredia a výber postáv vychádza z môjho podvedomia. Usilujem sa tým podporiť istú hravosť, rozprávkovosť.

Kým vaša prvá básnická zbierka vyšla polosúkromne, nasledujúce dve knižky vydalo vydavateľstvo Drewo a srd. Ostatné dve dielka však už vyšli vo vydavateľstve L. C. A. Náhoda či zámer?
Neviem, asi aj to, že niekto vydá moje veci, je náhoda a možno aj niečí zámer. Som rád, že sa našiel niekto, kto ich vydá.

Je pre vás dôležité, aby vaše texty mali knižnú podobu, keďže ich ,,publikujete“ aj javiskovou formou?
Kniha je dobrá v tom, že ma prežije. „Javiskové podoby“ sú dočasné. Kniha je aj trochu iné médium. Ste s ňou v tichu, v samote. Otvoríte ju kdekoľvek, kedy chcete a koľkokrát chcete. V divadle ste súčasťou kolektívneho zážitku. Keď si pozerám svoju knihu, akoby som čítal práce niekoho iného, ten odstup ma núti čítať ich inak. Poučné. Keď napíšete knihu, ste u nás váženým človekom – spisovateľom, keď robíte divadlo, ste pre všetkých komediant, čo nevie nič robiť, len sa chce zabávať. Zámerne zveličujem.

Prvá básnická zbierka je charakteristická protichodnými náladami, kým na jednej strane vaše básne prezentujú pokrivený svet plný ,,rozmliaždených vajíčok, uschnutých pomarančov, rozdelených morí, neplatných vstupeniek a rozbitého riadu“, na druhej strane cítite potrebu ,,začať po novom, hľadať hniezdo, vyvetrať, postaviť dom“ a ponúkate obrazy sveta, v ktorom ,,ruže kvitnú, deti sa zvonivo smejú,“ a ľudia ,,idú ruka v ruke“. Hovorí to niečo o vašom temperamente, alebo je to skôr výraz obdobia vzniku tejto zbierky?
Výraz obdobia? Neviem. V zbierke sa nachádzajú básne z rôznych mojich období. Asi je to výraz môjho ,,akéhosi“ temperamentu. Tie výrazy som určite tak cítil.

Skúste charakterizovať aspoň niektoré zo svojich období, ktoré vám poskytli najsilnejšie zážitky, vyvolávajúce ten pretlak, čo vás núti vyjadriť ich.
To obdobie je permanentné. Stačí mi, keď stretnem zaujímavého človeka, nechtiac si vypočujem na ulici rozhovor. Uvidím niečo podivuhodné. Stane sa mi, že mi potom v hlave z tých zážitkov niečo zasvieti a píšem, alebo nahrávam svoje improvizácie. Veľkú väčšinu z toho, samozrejme, zahodím, alebo vymažem.

Druhá zbierka Prišiel som, videl som... by v súlade s úvodnou básňou mohla mať podtitul ,,len tak sa hrám, len tak si básnim“. Okrem básní tematizujúcich a odzrkadľujúcich radosť z hry, z písania, obsahuje aj množstvo epizodických minipríbehov. Je niekde tu počiatok vašej prozaickej tvorby?
Je to možné... I keď presné hranice medzi poéziou, epikou a drámou, podľa mňa, poznajú iba teoretici. Pri písaní poézie sa cítim byť epikom a pri písaní epiky básnikom a pri písaní drámy aj epikom aj básnikom.

Po Silvestrovi Lavríkovi ste ako druhý divadelník uspeli v literárnej súťaži Poviedka 2002 s poviedkou Lazaret duchov motorkárov. Vďaka tomuto oceneniu nasledovalo nedávne vydanie prozaickej debutovej knižky. Ako dlho vznikali texty do knižky Mám sa...? Čakali v zásuvke dlhšie, alebo sa dotvárali v medzičase od umiestnenia v súťaži do vydania knihy?
Niektoré si počkali, aj sa dočkali. (Sú aj také, ktoré sa ešte nedočkali.) A niektoré vznikli pomerne čerstvo pred vydaním knihy.

V minulom ročníku súťaže Poviedka ste boli jedným z porotcov. Prezraďte, vedeli ste si pri takom kvante textov na čítanie ešte zachovať radosť a dobrodružstvo z čítania? Ako hodnotíte zaslané texty i výsledok súťaže, boli ste milo či nemilo prekvapený?
S odstupom času si myslím, že to bolo pre mňa poučné. Nad mnohými javmi v poviedkach som bol nútený zamyslieť sa. Aj keď toho bolo kvantum, celkom bolo príjemné dovoliť si luxus niekoľko hodín denne sedieť pod jednou lampou a čítať. A premýšľať! Áno, mnohé veci boli nezaujímavé, tvárili sa, boli vrcholne inšpirované nejakým tým ľúbostným stredným prúdom a podľa gramatiky a tvorenia slov sa mi zdalo, že to mohli písať aj pomerne vzdelaní ľudia – napríklad nejaká manažérka podniku, čo si tak z ,,plezíru“ teraz niečo napíše. Radšej by niečo namaľovala, veď o maľovaní aj píše, ale pri tom by si asi zašpinila manažérsku sukničku. Takýchto výtvorov bolo pomerne veľa. Potom boli medzi poviedkami nie veľmi dotiahnuté texty, ale predsa v niečom aj tak zaujímavé, našli sa aj veľmi slušné veci. Hovorím, inšpirácia! Určite som si dotváral svoj názor na to, čo ľudí zaujíma, ako uvažujú, aký je ich estetický, umelecký rozhľad.

Čo máte aktuálne rozčítané (okrem vlastných textov)? Čítate rád texty niektorého z vašich píšucich kolegov?
Zase čítam Vonneguta, Ernsta Jandla. Z kolegov najradšej čítam občasnú tvorbu Lucie Piussi.

Nie je bežné, a preto o to zaujímavejšie vyznieva fakt, že pôsobíte a tvoríte na rôznych poliach literatúry aj divadla. Dve básnické zbierky, dráma, rozhlasové hry, teraz kniha poviedok, spoluautorstvo divadla Stoka, vlastný projekt Združenie MED. Čo bude nasledovať?
Ešte neviem. Teraz skúšam divadlo. Mám aj nové básničky do programu Vari sa mi marí. V Prahe vo Viole chcú z mojich poviedok a básní urobiť čítano-spievaný večer, kvôli tomu by som mal niečo dopísať, Divadlo Andreja Bagara možno bude opäť (po naštudovaní môjho prekladu muzikálu Kabaret) chcieť nejaký ďalší preklad. Dohadujeme sa aj o inscenovaní mojej najnovšej celovečernej hry Nenechám sa zastreliť... a... a neviem, možno to všetko zabalím a pôjdem do Himalájí.

V jednej zo svojich básní sa vyznávate: ,,Najhoršie je svietenie, keď zasvietiš si na seba a nevidíš nič na svojej tvári.“ Máte niečo podobné na mysli aj pri písaní – čo robíte preto, aby ste sa mohli ukázať nielen pred samým sebou v zrkadle, ale aj pred čitateľom?
Píšem len tak ako viem. Ako sa mi najviac páči. A keď sa to páči aj čitateľovi, tak to písanie nebolo až také márne.

Zuzana Ferusová
Knižná revue, 3/2005

0000010100063532021709090389680103896836

Dobrý nápad sa nesmie unaviť

Rozhovor s Lacom Keratom o divadle, ale aj o tom, ako mu angličtina pomáha pri písaní v slovenčine

Na našej divadelnej a literárnej scéne sa už roky pohybuje niekdajší herec divadla Stoka LACO KERATA. Hrá a režíruje divadlo, píše poviedky a hry, jeho hlas sa objavuje v rozhlasovom éteri či v dabingu. Pred niekoľkými rokmi založil vlastné divadelné združenie MED, ktoré má za sebou celý rad autorských inscenácií. Ďalší diel Literárnych soireé, ktorých dejiskom je klub Trezor v bratislavskom divadle Astorka, bude zajtra venovaný práve jemu.

Tvoríte na viacerých frontoch. Čo robíte najradšej?
Najradšej divadlo. Akurát, že z toho by som asi nevyžil. Ale raz to bude.

Kedysi ste hrali v divadle Stoka, dnes máte vlastný súbor. Ako ste ho dali dokopy?
Niektorých ľudí som poznal už predtým a vyhovovali mi. Chodil som sa inšpirovať na rôzne predstavenia. Raz som sa dostal aj na pohybové skúšky študentov herectva a bábkoherectva. Tam ma zaujala jedna dievčina, ktorá tancovala - dobre, ale nie správne. Bola taká zvláštna. Dnes je výraznou osobnosťou súboru, ktorá pritiahla do divadla ďalších zaujímavých ľudí. Na nátlak kolegov aj ja čoraz viac a viac hrám.

Ako zbierate nápady?
Je to také zvláštne vlnenie podvedomia. Funguje úplne iracionálne. Niekedy príde konkrétna situácia, alebo niečo začujem, vidím, nejaký slovný zvrat alebo pohľad na fotografiu. Keď idem písať, tak si predtým niečo prečítam, alebo si pozriem knihu s výtvarnými dielami, a tak. To ma dostane do akéhosi iného stavu, v ktorom sa mi dobre vymýšľa a píše.

Kedy viete, že to, čo vytvoríte, je dobré?
Keď ma naplní dobrý pocit. Od toho pocitu závisí aj dĺžka práce, prípadne selekcia alebo úprava materiálu. Napríklad divadelnú hru Chrobáci v škatuli, čo ju hrali aj v pražskom divadle, som napísal na jedno sedenie. Bez rozmýšľania. Keď nad niečím príliš dlho špekulujem, tak to nedopadne dobre. Akoby sa to vo mne unavilo.

Ako ste sa dostali k divadlu?
Náhodou, ešte ako žiak základnej školy. Raz prišiel za mnou brat herečky Oľgy Belešovej, že je tu také divadlo Ludus, a oni pôjdu do Francúzska. No keď sme do divadla prišli, zistili sme, že žiadne Francúzsko sa nekoná, len idú hrať belgickú hru. Kamarát tam ostal tri mesiace a ja sedem rokov.

A potom ste sa prihlásili na herectvo.
Dvakrát ma, našťastie, nevzali, a po štyroch rokoch ďalšieho skúšania som sa dostal na réžiu. A to som sa na všetko už naozaj mohol dívať z nadhľadu.

Hráte sa s jazykmi. Čím vás priťahujú?
Slovo spĺňa veľa z toho, čím sa môžem vyjadrovať. Môžem vytvoriť temporytmus, vysloviť myšlienku, stvoriť obraz, melódiu. A za to, že sa mi podarí niečo dobre vyjadriť po slovensky, určite môže aj angličtina. Keď napríklad dlhšie používam angličtinu, tak mám pocit, že sa potom lepšie a kvetnatejšie vyjadrujem po slovensky.

Čím to je?
Používaním angličtiny sa asi lepšie rozcvičí moje centrum reči. A slovenčina, keď je chvíľu utlmená, sa potom zase chce viac predierať k životu.

Vraj ste žili istý čas v Pakistane. Inšpirujete sa aj tamojšou rečou?
Je to možné. Dlho som okolo seba počúval jazyk Urdu, ktorému som vôbec nerozumel, ale mal zaujímavý zvuk, melódiu.

Čo ste tam robili?
To bolo ešte na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Mal som vtedy desať rokov, otec úplne nečakane išiel do Pakistanu ako chemický expert. Vtedy sa verilo, že ak sa tretiemu svetu dá technológia a poznatky, vyrovnajú sa ostatným.

Ako si spomínate na tie časy?
Keď sme odchádzali, stará mama horekovala, že ma už nikdy neuvidí. Boli to čudné roky, už po okupácii Československa, ale situácia bola stále nejasná, takže v Islamabade som mohol chodiť do americkej školy. Otec chcel, aby som sa naučil sto slovíčok za deň, no ja som zvládol maximálne tri. Ale keď sa ma potom na Vianoce po anglicky opýtal, čo som robil celý deň v škole, rozprával som mu asi päť minút plynulou angličtinou. Ani neviem, ako som sa to naučil.

Eva Andrejčáková
SME, 15. 11. 2006

0000010100063532021709090389680103896824

Laco Kerata
Miniromány

Tri dni

Pán Cmorík sa ani nepohol. Sestričky neverili, že sa ešte niekedy preberie k životu. Manželka Sabína ho každý deň chodila pozrieť. Doslova pozrieť. Nikdy nič nehovorila. Dcéra Sára sa otcovi prihovárala. Pán Cmorík ju počul, ale pre neho bolo dôležitejšie niečo celkom iné. Keď predvčerom spal, prisnil sa mu sen. Prihovoril sa mu svätý Peter a povedal mu, že mu zostávajú na svete už len tri dni. Dôležité ešte bolo, že mu svätý Peter povedal:

- Prídi najneskôr o tie tri dni, lebo potom ďalších päť rokov nebudeme prijímať. Sme preplnení, máme slabé zásoby, musíme šetriť. Všetci pôjdu do pekla. A ty aj tak už dlho žiť nebudeš. Máš prepitú pečeň. Aj keď nepiješ.

Pán Cmorík najskôr nevedel, ako sa má k nebeskej bráne dostať do troch dní. Samovražda sa mu nezdala. Za to by šiel rovno do pekla. Povedal si, že si ľahne do nemocnice. Nechcel zomrieť doma, aby s ním nebola oštara. Niečo si vymyslí, aby ho tam prijali. A keď bude iba ležať a ležať, dušu to prestane baviť a odíde.

Vedel, že bude musieť ísť najneskôr dnes. Isteže mu bolo ľúto, ale chcel s manželkou a dcérou byť potom, naveky. Ony dve pôjdu zaručene do neba. Sú poklady. Keby bol v pekle, žil by osamelo, aj keď medzi ľuďmi. Do neba sa musí poponáhľať.

Bolo veľmi nepríjemné, keď k večeru prišiel k nemu lekár, čo mal službu a prekvapujúco láskavo sa mu prihováral:

- Pán inžinier, musíte vstať, otvoriť oči! Musíte chcieť žiť! Takto zomriete. Zarmútite ešte viacej svoju dcéru, ktorá je už teraz veľmi smutná. Vaša manželka to neprežije, keď ju opustíte.

Pána Cmoríka zožierali protichodné myšlienky. Manželka nesmie zomrieť, od zajtra by už prišla k bráne neskoro. Je mladá, smútok za ním ju nemôže zlomiť. Nesmie.

Pán Cmorík zatvára silno oči. Najskôr ide všetko podľa jeho predstáv. Tunel, za tunelom svetlo, príjemné pocity a na konci akýsi pán s bradou:

„No, kde si?“ oslovuje ho pán s bradou, ktorý ale nebol svätým Petrom.

„Svätý Peter povedal, že mám dôjsť do troch dní.“

„Svätý Peter to poplietol, mal si dôjsť do dvoch.“

„Poplietol?! Svätý Peter?! Do dvoch dní?! A kde je?!“

„Všetko nám poplietol, tak sme ho poslali do dôchodku.“

Pán Cmorík sa o niekoľko rokov so ženou stretol. Dostala sa do pekla, lebo keď ešte žil, podvádzala ho so susedom Bočkajom. Ten je z neznámych príčin v nebi. Napokon došla aj dcéra, lebo keď jej dával pán Cmorík ako dobrý otec peniaze na školské obedy, obedy si nekupovala, lebo chcela chudnúť. A peniaze míňala na cigarety.

Pán Cmorík si vydýchol. Ešteže na odchod zo sveta počkal tri dni.

Dnes

Fero Mackovič si nakázal, že už jej to dnes povie. Na rovinu. Tá jej silná voňavka sa mu síce páči, o tom potom, ale žena nemá byť oblečená tak vyzývavo. Keď je pracovníčka v práci, má pracovať, a nie zbytočne upútavať na seba pozornosť. Chlapi si idú oči vyočiť, keď ju vidia. A čo iné majú, chudáci, robiť? To boli časy, keď sa museli povinne nosiť do roboty modré plášte alebo montérky! Parom ho!

Aj Štovíčkovi o tom už hovoril a niekoľkokrát, ale ten sa len uškŕňa. Tak mu povedal, že s ňou už odmieta sedieť v kancelárii. Ale ani so žiadnou inou ženskou! Nemá čas na ich sprosté reči. Má zodpovednú prácu. Ide o dopravu celého podniku. Jeho nezaujíma, či majú v obchode čerešne z Afriky, cukor z Guajany, alebo či dostali v piatok supermoderný nový prášok na pranie, čo zničí aj fľak po dedkovi z vojny na Pijave. Dôležité predsa je, či tá Avia s Mišom v pondelok ráno vyrazí a či je do večera bez patálií naspäť. A cestou zoberie v Púchove tie batérie. A na druhý deň musí zafungovať to isté. Drôty z Prešova musia doraziť do Senca do deviatej, inak sa zastaví celá stavba. A Pokapovičovi nedovolí „túrovať“ vétriesku vnútri areálu podniku. Chujovi sprostému. Veď pohonné hmoty sa v športke nevyhrávajú a nikto zdravý nemusí čuchať ten chorý smrad.

Ale Štovíček je bambuľo a ako vedúci je úplný srab. Ženská pred ním zatrasie ceckami a on jej splní všetko, čo si vie len taká koza v hlave s dvoma závitmi vymyslieť. Jasné, ona chce mať kanceláriu na prízemí, lebo keby chodila každý deň po schodoch, tak by jej zhrubli lýtka a narástol zadok. Musí predsa nejako vyzerať, keď všetci sa majú z nej poondiať! Ale on je nútený mať kanceláriu na prízemí, aby mal blízko k šoférom, doparoma! Aby mohol promptne riešiť veci.

Aj včera mala taký rúž, nech sa na neho nehnevá, no vyzerala ako strašidlo. A ešte vie na chlapa vypliešťať tie zmaľované očiská, akoby ho chcela zjesť aj s jeho koženou peňaženkou. Aj jej to už včera skoro povedal. Dobre, on je starým mládencom, ale nie preto, že ho žiadna nechcela. Ale to jemu, jemu sa nepáčila žiadna z tých, čo sa po ňom „ciapali“. Tých ženských bolo za vagón! Čo vagón, celý plný vlak! Ani si ich mená nemôže pamätať. Aj sa ho včera pýtala, že kedy naposledy s nejakou spal. Nespal so žiadnou, teda na základnej chytil spolužiačku, ako sa volala, no, tá, kurnik, nevedel si spomenúť, tá ryšavá, chytal ju za prsia, ale to sa asi neráta. Chvalabohu. A včera bola náramne zvedavá, či je plodný a tak, či nemá niečo s hlavou, no to bol už vrchol, čo si taká ťapa dovolí, no čo jej ho tam má položiť na stôl alebo čo?! Skoro už chcel za tú urážku ísť aj za Štovíčkom, ale on, mäkkýš jeden, by aj tak nič neurobil. Zaslúžila by si oficiálne pokarhanie! Akože, keď si ho ona dovoľuje zosmiešňovať, a to mu určite robí aj za chrbtom, pred jeho podriadenými, pred šoférmi, tak nech ju presťahuje k niekomu inému do kancelárie! K Jarjabkovi! Ten by jej švihol za také reči riadnu po ústach! Aj maľovka by jej zbledla! Ten by sa nedal, možno by si to s ňou prišla vybaviť aj jeho tlstá Viera. I keď, nakoniec, baby sa vždy dohodnú. Baby držia spolu, ako lekári, keď niektorému umrie pacient.

Ženskej umrie muž na mŕtvicu a na vine je zlé počasie, nie ona, čo ho stále dennodenne rozčuľuje, podvádza ho s kolegami, fajčí s nimi vonku pred vrátnicou ako taká fľandra. Keď je chlap normálny a chce mať zdravé potomstvo, tak ju aj preplieska za tú cigaretu.

Včera sa ho pýtala, kam chodí na pivo. On jej povedal, že na pivo chodia len tí, čo im nestojí, lebo riadny chlap si nenechá ničiť prostatu tými bublinkami. Ona mu na to povedala takú vec, čo sa ani nedá napísať na papier. Papier by sa z toho sám skrčil a sám by sa aj bez vplyvu človeka dotrhal na márne kúsky. Ale ona to aj tak vypustila z úst, oštoba jedna. Včera mal pre ňu hrozný deň. Večer ho ani telka nebavila a celú noc nemohol zaspať.

Dnes trochu mešká, ale práve došla. Má zase zmaľované ústa, na očiach linky, sukňu obtiahnutú okolo bokov, akoby nemala peniaze na väčšie číslo. Chce jej to povedať. Požiada ju, aby nosila plášť. Nemusí modrý, môže aj biely, ako dajme tomu sestrička alebo doktorka, to je jedno, a ak treba, aj sám jej ho kúpi, len nech je pokoj.

Ona sa usmieva a spokojne mu vraví ešte vo dverách, ako sa včera večer k nej zase vrátil muž. Ako im bolo dobre. V posteli. Vraj ten celý rok, ako boli bez seba, akoby ani nebol.

Zbledol. Nedokázal povedať ani slovo, zabudol na plášť, díval sa meravo na jej krásne zakrojené ústa, do jej hlbokých očí. Nemá inú možnosť, iba požiada toho truľa Štovíčka o predčasný dôchodok. Avie budú chodiť aj bez neho. A Pokapovič si môže spokojne túrovať vétriesku aj priamo u nich v kancelárii. Jej pod nosom.

Bledý

Pán Gusto Viola si sadol za stôl. Ovoňal kvietok, ktorý mal vo váze pred sebou. Pomyslel si: „Nikdy sa neožením. Aby som nejakej žene kupoval kvet a ona by ma k nemu nepustila, nedovolila mi ovoňať ho? A pritom je to najkrajšia vec na svete.“

Pán Viola sa ešte raz naplno nadýchol: „ Nedám kvet na balkón, lebo mi ho ukradnú muchy, včely, vtáky.“

Pani Anna Violová došla domov. Otvorila chladničku a vykladala nákup. Pozrela sa na muža. Skontrolovala ho letmým pohľadom, či je v poriadku. Zase bola rada, že ho má. Je tichý, pokojný, neháda sa, nechodí s chlapmi do krčmy a každú sobotu bez reptania povysáva celý byt. A čo je už ozaj netypické, každý večer, predtým, ako ide spať, polieva všetky kvety v byte. Keď ho kedysi dávno doviedla k rodičom, mama jej neskôr tajne povedala:

„Anka, ten Gustík je dobrý chlapec, ale nie je akýsi bledý? Neviem, či tu bude dlho. Dobrých ľudí si Pánbožko rýchlo berie k sebe, aby mal nimi naplnené nebo. Lebo vieš, ako to chodí, nebo nebude plné, svätý Peter sa pomýli a omylom im tam šupne aj dákeho pľuháka, čo im celé nebo rozbabre. Chyba sa môže urobiť aj v nebi, a takéto chyby sa len ťažko naprávajú.“

Anka sa usmiala a ticho povedala: „Všetko bude, ako má byť.“

Gustík Viola kontroloval okvetné lístky na fialke v malom kvetináči, niečo sa mu nezdalo, preto kvietok ešte raz niekoľkokrát za sebou ovoňal a potom si nahlas kýchol.

Anka ho pozvala k stolu. Pomaly bez slov obedovali. Gustík, akoby ani neregistroval, že sú za stolom dvaja. Ale Anke to nevadilo. Presne takto sa tváril, keď sa po chvíli na ňu pozrel a len znenazdajky vyriekol:

„Dievča, buď mojou ženou.“

Anke hrozne zaimponovala tá jednoduchosť a priamosť. Stretávali sa pol roka, vždy v piatok a v sobotu pred večerom. Tú pravidelnosť si nedohodli, vznikla sama od seba.

Gustík Viola skoro nikdy nič nehovoril, hľadel pred seba, občas bol smutný, niekedy sa len tak potmehúdsky pousmial pod fúzy, ale Anke to prichodilo, akoby rozprával o zážitkoch z celého týždňa. Niekedy si doniesol knihu poézie a nahlas, bez toho, aby jej niečo bližšie povedal, z knihy kúsok prečítal. Keď dočítal, zase dlho spolu mlčali.

Na svadbe mali veľa hostí, každý sa bavil a jej kamarátkam sa Gustík veľmi páčil. Pokukovali po ňom, ale on si ich nevšímal. Smutné bolo, že na druhý deň po svadbe, na svitaní, jeho otec skonal. Vierkina mama len zašepkala: „A aký dobrý človek to bol.“

Gustík na pohrebe neplakal, ani jeho mama, akoby to všetci očakávali.

Dojedli polievku, aj mäso so zemiakmi. Anka spratala zo stola. Gustík sa postavil od stola a ako vždy ticho za obed poďakoval. Sadol si do kresla na druhej strane obývačky ich dvojizbového bytu. Anka umývala riad a rozprávala mu, koho dnes stretla na Žilinskej na trhu. Niečo sa vraj musí diať, lebo dnes tam boli všetci. Zbadala aj mladého Fratrika, ktorý pred dvoma rokmi odišiel do Anglicka, a keď odchádzal, tak na celú ulicu vykrikoval, že sa sem už nikdy nevráti. Mala pocit, že videla aj Zdena Chúravého, toho elektrikára, o ktorom sa hovorilo, že sa zabil, keď robil niečo na elektrickom stĺpe v Saudskej Arábii. A on žije! Jeho žena Cilka sa má na čo tešiť. Keď si ten vypije, bude určite vyčíňať ako za starých čias. Prúd ho možno v tej Arábii aj kopol, ale nezabil ho, lebo zlá burina nevyhynie.

Anka sa otočila na Gustíka, lebo sa ho už druhý raz spýtala, čo si o tom myslí, a on nič. Gustík Viola, sediac v kresle, mal akosi neprirodzene spustenú bradu na hruď, a navyše mal ešte aj plecia ovisnuté. Anka Violová si tej chvíli uvedomila, že jej mama mala pravdu.

Z pripravovanej knihy poviedok s názvom MALÉ DOMOV