Laco Kerata
Trpaslík

Oviali ma ružovým vzduchom. Aké to bolo príjemné, aký som bol šťastný. Zahajinkal som ako odkojené psíčatko. Snívali sa mi cukrové sny, ešte aj bosorky v nich vyzerali kladne. Prebrali ma zo spánku a ja som vôbec nepocítil potrebu sa hýbať. Zostal som ako stuhnutý, teda ma zodvihli a postavili na nohy. Nechali ma stáť tak dlho, až som sa začal scvrkávať. Ale neprekážalo mi to. Natiahli mi na hlavu čapicu, miesto brmbolca mala zvonček. Zvonček slúžil na to, aby som nepadol na nos, keby sa rozfúkal príliš silný vietor. Zvonček sa mal pri silnejších nárazoch vždy rozhojdať a zvoniť. Bolo to automatické bezpečnostné zariadenie. Na nohy mi natiahli gumené nohavice, aby sa mi v daždi nepremočili. Nedajbože by som dostal nádchu. Navliekli mi aj sedemfarebnú košeľu. Mali vkus, vedeli človeku ulahodiť, cítil som sa v nej výborne. Každý deň ma polievali akousi lepkavou hmotou. Na perách som cítil, že je príjemne sladká. Hmota však slúžila najmä na to, aby mi spevňovala pokožku, chránila ju pred šúpaním, aby vytvárala na nej obranné látky voči vonkajším vplyvom. Mali ma radi, keď sa tak o mňa starali.

Občas ma odniesli do záhrady. Postavili ma na mäkkú trávičku, vždy na jedno a to isté miesto, ktoré vraj bolo z celej záhrady najideálnejšie. Bol tam chládok a odtiaľ bolo najlepšie vidieť na ulicu. Ľudia, čo chodili po ulici, sa na mňa čudne pozerali. Niekedy na mňa ukazovali prstom. Občas sa podivne uškŕňali a krútili hlavami. Asi mi závideli.

Neskôr ma do záhrady nosili častejšie. Dokonca aj keď pršalo, aby som sa otužil. Občas sa mi to už nevidelo, lebo som mal pocit, že v záhrade som častejšie ako vnútri. Vedel som však, že to so mnou myslia dobre, boli dobrí.

Raz ma tam napokon nechali. Navždy. Len postupne som si to začal uvedomovať. S týmto stavom sa dlho nevedel vyrovnať. Bola to však moja vlastná chyba. Priveľmi som spohodlnel, práve od nich som sa dal rozmaznať. Napokon som si zvykol. Už som necítil ani zimu, ani teplo. Čím ďalej tým viac ma začalo ovládať nevýslovné šťastie. Veď zo mňa urobili trpaslíka, ktorý bol pýchou a okrasou celej záhrady. Strážcom a ochrancom. Stal som sa jej súčasťou. Nikto si tento kúsok zeme nevedel predstaviť bezo mňa.

Boli dobrí, mali ma radi, niečo zo mňa urobili.


Z knihy
Laco Kerata: MÁM SA… (KK Bagala Levice 2004)