Laco Kerata

Hortenzia

Premenil som sa na nábytok. Na nábytok ozajstný, dobový. Zostal som stáť nemý od úžasu a doteraz mlčím, lebo inak to nejde. Je to neskutočné, nikdy by som nebol povedal, že existuje niečo také, môžem robiť, čo chcem, stále tu stojím a mlčím a oni, tí ostatní, si chodia, sedia, ležia...

Každý deň do izby, kde už asi naveky stojím a mlčím, chodí slúžtička Hortenzia utierať zo mňa prach. Mladučká a chutná Hortenzia. Ako som ju nevinnú predtým mučil, ako som jej ubližoval. Keď sa skláňala a stierala z mojich terajších druhov prach, chytal som ju všade a za všetko, keď sa do výšin naťahovala, aby zotrela špinu z mlčanlivého obrazu, ja som nemravne využíval jej bezmocnosť a využíval všetko, čo skrývali pod sebou jej čierne šaty.

Ona sa vždy za to na mňa sťažovala, každý môj dotyk prežívala, akoby som ju načisto zneuctil a ponížil do akejsi kategórie ľudí, čo už všetko naveky stratili.

Úbohá Hortenzia, ako som ťa ponižoval, ničil, trápil a ty jediná si teraz so mnou, ty jediná sa ma teraz dotýkaš, ty jediná sa mnou zaoberáš, ty jediná čosi odo mňa chceš, ty jediná si zo mňa nerobíš len bezduchého sluhu, čo musí všetko zniesť a pretrpieť.

Hortenzia, prečo si sa nestala mojou ženou? Prečo som sa ti neodmenil za tvoju prítomnosť aspoň tým, že by som ťa zobral niekam inam, že by si spoznala aj iných ľudí, aj iný svet.

Hortenzia, mohla si byť iná, mohla si inak dopadnúť. Keby si predtým bola mojou, ešte viacej by si ma teraz cítila, chápala. Hortenzia, preboha, veď ja som mohol zostať človekom.

Hortenzia drahá, koho to sem vedieš? Kto to je? Koho si si to našla? Veď je to dieťa, chlapec, čo s ním chceš? Chceš ho ukryť do svojej samoty? Chceš ho zavrieť pred svetom? To je ale nápad!... Hortenzia, ty máš dieťa? Nikdy si sa nám s tým nezdôverila. Hortenzia, prečo? Prečo si mlčala? Mohli sme ti pomôcť, boli by sme na teba lepší, všeličo mohlo byť inak. Nerozumiem. Chuderka, ty si sa nás bála. Bála si sa najmä mojich úsmeškov a tej mojej radosti z tvojho poníženia. Toto nedorozumenie ťa stálo veľa.

Hortenzia, ty už dnes odchádzaš? Prečo sa zrazu tak ponáhľaš?... Áno, chápem, aj doma je toho dosť... V poriadku, Hortenzia... Dovidenia. A vráť sa, zajtra nemeškaj...

Hortenzia, nechala si si tu toho chlapca! Hortenzia, veď on za tmy domov netrafí. Hortenzia, čo ak sa mu cestou niečo prihodí?... Do smrti si to budeš vyčítať! Hortenzia!...

Chlapče, čo pozeráš, nevidel si ešte nábytok? U vás doma asi iný straší, však?… A tiež asi toľko narieka... Chlapče, niekoho mi pripomínaš, niekomu akoby si z oka vypadol... Tie oči, ústa a ten nos... Uši ti takisto odstávajú ako vtedy tomu... Možno sme sa už niekde videli, niekde v inom svete alebo storočí... Kto to už dnes vie, keď sa to všetko dá tak pomotať. Chlapče, veď aj ja som mal takú farbu očí, ha, ha, há, áno, aj mne v tvojom veku oči tak iskrili...

Aj ja som v detstve škriabal klincom po laku. Často som mal z toho doma peklo... Áu, chlapče, veď to bolí!… Prestaň, priateľ, počuješ?! Zahoď ten klinec!… Hortenzia, kde si?! Zober preč toho chlapca!.. Hortenzia! Hortenzia! Prečo si mi to nepovedala?… Hortenzia!… Chlapče, neškriab, prestaň, čo si to dovoľuješ?! Ty nevďačník!... Ty lotor!... Ty odľud!... Preboha, synu, synu, na čo ti je sekera?!

Z knihy
Laco Kerata: MÁM SA... (KK Bagala Levice 2004)