Laco Kerata
Zlý herec

__________________________________________________________________________________
Ústrednou postavou pripravovaného románu Laca Keratu Zlý herec je treťotriedny dabingový herec Timo, defenzívny a smoliarsky typ, ktorý vyrástol v dobe zlatého socializmu. V súčasnosti mu ťahá na päťdesiatku a zatienili ho mladší, dravejší a výrazne talentovanejší kolegovia. Timovou sebarealizačnou parketou sa stali dabingové štúdia, v ktorých sa jeho umelecké ambície scvrkli na získanie podradných štekov v druhom a treťom pláne nekonečných telenoviel a rýchlokvaseného akčného umenia, importovaného do našej krajiny najmä spoza veľkej mláky. Aj za tieto príležitosti je však Timo vďačný. Herectvo, hoci koncentrované iba do občasného slovného prejavu, je jedinou činnosťou, ktorú vie Timo robiť. Desí sa chvíle, keď by aj tieto zdroje príjmov mohli vyschnúť a on by sa dostal do existenčného kolapsu. Je už príliš starý na rekvalifikácie, príliš frustrovaný svojími umeleckými a partnerskými neúspechmi, zlyhaním v manželstve, paralyzovaný vyciciavaním dcéry, ktorá ho nepotrebuje vidieť, ale vehementne si uplatňuje nárok na finačné injekcie z jeho peňaženky. Čím viac mu neúspech dýcha na krk, tým kŕčovitejšie sa potáca z konkurzu na konkurz, aby si uchmatol aspoň príležitostné šteky v slušne honorovaných zahraničných produkciách filmovej zábavy. Už dávno prestal snívať o úlohách veľkých charakterových hrdinov, je rád, keď získa hoci aj úlohu vŕzgajúcej plechovej skrinky v animovanom celevečernom trháku. Jeho životu dávajú zmysel nenaplnené túžby, ktorých sa ešte celkom nevzdal, hoci plynutím času pôsobia čoraz viac ako chiméry. Jednou z nich je potreba odovzdať kdesi, komusi postrehy a myšlienky hereckýchi ľudských poznatkov a skúseností, ktoré nadobudol počas rokov svojej treťotriednej kariéry. Druhým motorom jeho života je túžba stretnúť svojho otca, ktorý sa po vpáde spriatelených armád náhle vytratil z jeho detstva i z jeho života. Práve táto posledná a najsilnejšia motivácia jeho pochodovania mizerným treťotriednym bytím, ho privedie možno k jedinému hrdinskému činu jeho života – k fyzickej obrane neznámeho človeka, ktorý mu pripomínal otca. Proti presile útočníkov však nemá šancu a veľmi obyčajne a nehrdinsky zomiera, netušiac, že jeho hlas mu práve vyhral životnú rolu v novopripravovanom filme.
Laco Kerata v románe čerpá zo svojich bohatých hereckých a režijných skúseností, jeho dôverné poznanie dabingového a mediálneho teritória slovenskej umeleckej dediny mu pomáha v presvedčivom vykreslení prostredia a vzťahov, v zobrazení plnokrvných charakterov. Ľahký autorský nadhľad s citlivo dávkovanou mierou iónie a sarkazmu je typickým spôsobom Keratovho videnia sveta a podobne ako v jeho predošlých dielach, je prítomný i v Zlom hercovi.
V postave smoliarskeho a frustrovaného Tima prináša Laco Kerata novodobého hrdinu, predstaviteľa neúspešnej väščiny, ktorá sa pri sledovaní televíznej Smotánky - života tých čo uspeli, ešte stále – aspoň minimalisticky – snaží neprehltnúť celkom svoje túžby a životné očakávania. Lebo pokiaľ sme na na ceste, pokiaľ sme celkom nerezignovali, ešte stále máme akú - takú nádej.
__________________________________________________________________________________

Ukážka z prvých kapitol knihy


SMUTNÝ TIMO A VESELÝ MIRO
Timo je zborový dabingový herec. Dnes išiel do štúdia Pomo. Nevie, čo to slovo znamená. Dabingové štúdia sa volajú rôzne. Prišiel prvý. Ale aj tak sa tváril nesmelo, akoby bol posledný. Koníčková docupitala až po ňom. Svetlana Koníčková bola taká tá krásavica blížiaca sa k päťdesiatke. Vyšportovaná, prefarbená, učesaná, ulízaná, vymaľovaná, zvonivo sa smiaca. Všetkým hercom - kolegom sa zhnusila, keď na jednom poseriálovom sedení, po vypití malého piva, začala hlučne zdôrazňovať, že ona už s tým svojím nespí. Vraj, sa jej bridí, lebo je starý. Starý, Miro Koníček, od nej o šesť rokov mladší, sedel vedľa nej. On je tiež zborový dabingový herec. Stále sa smeje a stále dáva všetkým najavo, že je všetko ako má byť, kšefty mu idú, dobre zarába, leasing auta platí, leasing motorky platí, synovi doučovanie angličtiny platí, manželka s ním spáva pravidelne, a sem-tam sa nejaká mladá „kočička“ na neho usmeje, lebo, veď je predsa ešte „kočkoš“. Keď Koníčková vyjadrila svoje rozčarovanie, vydržal chvíľu bez smiechu. Ani to nikto nepostrehol. Dokonca sa ho Timo nechtiac spýtal, čo je na tom smiešne. Svetlany sa nikto na nič nepýtal.

SKLERÓZA - REŽISÉRKINE NARODENINY
Svetlana Koníčková letela rovno do réžie. Réžia je zasklený priestor povedľa štúdia, kde je množstvo všakovakých ručičiek, svetielok a gombíkov, v ktorých sa vyzná len majster zvuku. Majster zvuku je pán, ktorý nikdy veľa nerozpráva. Nahráva, počúva a zvuk patrične naladí. Keď zvukový majster počúva veľa, znamená to, že stráca cit a nepočuje. Je tiež iba človekom. Nahráva denne aj celý kalendárny rok. Majster zvuku sa ale tiež nevyzná vo všetkých ručičkách a gombíkoch. Zvyčajne si s tým čo vie ovládať, vždy poradí. Keď si neporadí, tak prácu zastaví a povie, že je niečo s mašinou. Režisér sa poväčšine vyzná iba v dvoch gombíkoch. Jeden stláča, keď sa prihovára hercovi za sklom v štúdiu a druhý, keď volá na chodbu, alebo do hereckej miestnosti, konkrétneho herca. Herec si vzdychne, potom vstane zo stoličky a odchádza náhlivo, aby to mal čo najskôr za sebou, pracovať.
Timo vedel, že je zle. Na čosi dôležité zabudol. Svetlana Koníčková vytiahla z kabelky akúsi tajomnú fľaštičku v tvare vesmírnej lode a dávala ju režisérke Vadovičovej do ruky, pričom režisérka odmietavo kývala hlavou.
Svetlana sa po chvíli na ňu vrhla a vrelo ju dusila svojím bozkom a vášnivým objatím. Režisérka sa nedokázala ubrániť, ani také niečo nečakala, nie je ten typ. Potom si zvyšok dňa, počas úmornej práce, utierala z tváre bordové znaky po vášnivom Svetlaninom bozku.
Tima do štúdia zavolali hneď na začiatku. Spolu so Svetlanou Koníčkovou. Ale nezačali robiť, Svetlana ešte štebotala do mikrofónu:
„Vieš, Milka, chcela som ti k tým tvojím dnešným narodeninám kúpiť ešte kvety za Mira, ale povedala som mu nech ich, idiot starý, kúpi sám a nech ti pekne príde zablahoželať osobne a vystískať ťa, ako sa patrí. Určite budeš nadšená.“
„Ale netreba, netreba, poďme robiť!“ úsečne poznamenala režisérka.
Tima oblial studený pot, slúchadlá sa mu zošmykli z hlavy.
„Ach, bože,“ zašepkal.

ČERVENÁ JE ZBYTOČNÁ
Timo nevedel, že režisérka Vadovičová má dnes narodeniny. Minulý rok si to aj naznačil červeným písmom do diára, ale tento rok má iný diár. Ale kde ten je?! Prečo sa jeden diár nepoužíva desať rokov?! Prečo každý rok musia byť tie dni iné? Veď sú aj tak rovnaké. Prečo sa to už dávno nedohodlo medzi Washingtonom, Moskvou, Vatikánom a Addis Abebou? To je také zložité? Veď, sme v Európskej únii. A čo z toho, do kelu!
„Čo ti je Timotej?“ zaštebotala Svetlana.
„Zbabral som to. Čo už, zotrel si Timo z čela pot. „Prepáč, Milka, zabudol som, že máš dnes narodeniny.“
„Kašli na to, tie mám každý rok.“
„Nič som ti nekúpil.“
„Čo si mi mal kúpiť? Veď dom aj auto mám,“ zasmiala sa režisérka: „A iného muža mi asi ťažko kúpiš. A všetko šťastie na svete je už vypredané!“
„Som chcel... Všetko najlepšie.“
„Ďakujem, poďme robiť, lebo večer chcem oslavovať konečne doma!“
Timo si natiahol slúchadlá a odovzdane sa pozeral do obrazovky, na ktorej boli zatiaľ natiahnuté len farebné pásiky.
„Ja som tá červená čiara! A Timo ty? Ty si tá ružová?!“ zavtipkovala Svetlana.

ŽENA DVA
„Ideme tretiu slučku. Ty Timo si Chlap Jeden a ty Svetlanka si Žena Dva.“
„Prečo Žena Dva?“ vyštekla Svetlana.
„Lebo Žena Jedna tam, jednoducho, nie je.“
„Ale to nemá logiku!“
Timovi vyschýnalo v ústach, zo Svetlaninho zvučného hlasu ho rozbolela hlava.
„Úpravca dialógov to tak napísal, tak je to tak,“ odpovedala stroho režisérka.

ZBOROVÍ HERCI
Timo a Svetlana sú zborovými hercami. To znamená, že dabujú menšie postavy, prípadne tie, ktoré vravia niečo v druhom, alebo treťom pláne. Hlavná postava, napríklad, sedí v reštaurácii a rozpráva, alebo chvíľu nerozpráva, môže mať len tak otvorené ústa a v pozadí pri inom stole sa niekto viditeľne baví, tak treba tých pri tom druhom stole „ozvučiť“. Niekedy dvaja „ozvučujú“ celú reštauráciu, alebo celý bejsbalový štadión. Šetrí sa. A úpravca je ten, ktorý láme preklad do slovenčiny a prispôsobuje počet slabík slovenského jazyka, aby bol synchrónny s originálom, s anglickým, talianskym, či venezuelským. Úpravca si doma stále pretáča video kazetu, niekedy na jednom slove aj desaťkrát, aby našiel správny ekvivalent. Úpravca, keďže nie je, zvyčajne, prítomný na nahrávaní, pretože už doma láme slovenčinu pre ďalší film, je terčom všetkých vtipov a nadávok, a podľa hercov je zdrojom všetkého trápenia, všetkých chýb a zlyhaní pri tejto psychicky aj fyzicky náročnej práci. On môže za všetko, lebo tie dialógy tak debilne napísal, že to tej renomovanej, hoci, zborovej herečke, nemôže ísť do papuľky.
„Tí úúúúpravcovia, to je stráááášné!“ Zapiští Svetlana teatrálne.
„Nekometujem, poďme na to!“ ozve sa pokojne réžia.
Na obrazovke sa spustí film. Timo má povedať, ako Chlap Jeden, dobrý večer, ako sa máte? Ale nestihne originálneho herca zachytiť.
„Timo, spíš?“ spýta sa pokojne režisérka.
„Timo, nespi, nebudeme tu kvôli tebe do rána!“ ziapne naňho kolegyňa Svetlana.
Timo zostal nesvoj. Nevedel sa sústrediť na robotu. Zabudol na režisérkine narodeniny. Bol ako sa hovorí, mimo.
Ocitol sa doma. Sedí na foteli. A v duchu nadáva na osud, na svoje okolie a už teraz aj na Svetlanu Koníčkovú. Nemala sa tak podlizovať režisérke. Herec to nemá s náklonnosťou k režisérovi preháňať. Bolo to dosť nechutné.

DCÉRA
Timo stojí pred domom svojej dcéry. Má pocit, že sa mu v poslednej dobe rýchlo menia miesta konania a pobytu. Domov, k nej, má chodiť zakázané. Matka jeho dcéry Tima volá poeticky: „Šedivá diera“. Nevolá ho „Čierna diera“, lebo to by sa jej videlo príliš honosné. „Čierna diera“ je predsa len nejaký pojem. Timo je „iba“ „Šedivá diera“, ktorá ale takisto pohlcuje všetko: optimizmus, pozitívnu náladu, aj negatívnu náladu. Zožiera žijúci život, bývalý život, budúci život, všetko, aj nič. Vraj, keď posledné dva razy bývalá manželka Tima videla, čo bolo, približne, pred desiatimi rokmi, vraj, mala mizernú náladu. Z ničoho nič sa budila v noci, potila sa, chvela a nevedela sa naštartovať do normálneho životného štýlu stredne dobre zarábajúcej emancipovanej ženy, ktorá si potrpí na stredno drahé parfumy, stredno drahé šatstvo a topánky, stredno často striedajúcich mladších kamarátov, ktorí sa sem-tam premenia na ozajstných milencov, stredno dobre výkonných. Timo čakal na dcéru, lebo mu poslala milú esemesku: „Kde sú tie prachy?“

TALIANSKY CASTING
Už si ani nepamätal sľub, na čo jej prispeje. Pršalo. Hoci Timo odpísal, že príde o pol hodiny, dcéra aj tak nevychádza z domu. Z ničoho nič si na niečo spomenul. Veď má ísť dnes na štvrtú hodinu na casting. Celý deň na to ani len nepomyslel. Taliani chcú u nás na Slovensku nakrúcať historický film a hľadajú predstaviteľov kráľovskej stráže. Potrebujú vysokých chlapov, takých, aký je Timo. Riaditeľka castingovej agentúry mu zdôrazňovala, nech určite príde a nech nemešká. Lebo títo Taliani sú veľmi netalianski, neznášajú, keď niekto príde neskoro.
Timo sa na castingu nevedel sústrediť na prácu. Nervozitu prebíjal prehnanou láskavosťou a kŕčovitým úsmevom.
Stál na javisku. Taliansky režisér sa s ním žoviálne bavil, tlmočník prekladal. Režisér požiadal Tima, aby prešiel javisko pochodovým krokom. Pípla správa v mobile. Režisér sa zrazu zachmúril. Správu, ktorá zjavne pokazila Timovu medzinárodnú kariéru, poslala jeho dcéra. Pípla mu vo vrecku na košeli, práve keď sa odhodlával vykročiť ako rímsky veliteľ. Vedel, čo napísala, nemusel to ani čítať: „kde si s prachmi? si zmizol v čiernej diere?“ Dopochodoval. Taliani sa hurónsky smiali a niečo si veselo vysvetľovali. Tlmočník len ironicky podotkol:
„Vraj, pochodujete ako postrelená gazela.“
„Ďakujem pekne,“ povedal s úklonom Timo a odišiel. Ako doteraz dvíhal kolená do pochodu, tak ich mal teraz ohnuté dovnútra.

Z pripravovaného románu
Laco Kerata: ZLÝ HEREC (KK Bagala Levice 2008)