Zborník POVIEDKA 2007 :: Something smarter than us is going to emerge


node:	Zborník POVIEDKA 2007
template:	4
parent:	.\\_\\_\\_ LITERÁRNA FLOTILA
owner:	Cpt. Vincenzo
viewed by:
created:	11.04.2008 - 17:59:19
updated:	16.04.2008 - 11:33:57

cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3879957

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

Cpt. Vincenzo

POVIEDKA 2007
Zborník najlepších prác 11. ročníka literárnej súťaže.

Vydal KK Bagala, Levice 2008. Návrh obálky a vizuálny koncept zborníka Poviedka 2007: Matúš Bence & Pavlina Morháčová @ KOMPLOT. Tvrdá väzba, 160 strán, vložené do ručne vypísanej obálky, cena: 249 Sk
objednávky - http://www.lca.sk/blox/cms/autori/poviedka/book202
dizajn - https://kyberia.sk/id/3866267
dizajnér - https://kyberia.sk/id/1670/
dizajnérka - https://kyberia.sk/id/1531

0000010100063532021709090387995703885144

Richard Pupala

Zo školy a domov

„Zmizni! Hajzel!“
Bežíme, Robo a ja. S taškami v rukách. Obzeráme sa. Nevieme sa ho striasť, Tomáša. Na to, že je druhák, beží rýchlo; s taškou na chrbte.
Bežíme von z mesta, do lesa. K bunkru, ktorý nás priťahuje ako magnet už niekoľko dní, od soboty. Vieme o ňom len my dvaja a nikto ďalší sa o ňom nesmie dozvedieť. Nikto sa nesmie dozvedieť o cigaretách, ktoré vzal Robo otcovi a má ich schované v taške. Tomáš už vôbec nie.
Musel na nás striehnuť pri škole.
„Je tam?“
Donedávna vodič kamionu, radiaci rýchlosti neviditeľnou pákou, kvíliaci v zákrutách, teraz špión. Pohybuje sa prískokmi, od jedného bodu v priestore k druhému. Plazí sa v tráve. Hlási do vysielačky pod golierom.
„Nevidím ho.“
„Pozri sa poriadne,“ dychčí Robo.
„Okej,“ hlásim, zadychčaný, „vzduch je čistý.“
Asi už stopuje niekoho iného.
Ešte raz sa obzriem a vojdem do lesa za Robom. Je tu ticho a pokoj, tiché prítmie; akoby tu platil iný čas, bližšie k súmraku. Pod nohami nám šuští lístie, a keď zafúka vietor, lístie, ktoré zostalo v korunách, nám šuští nad hlavami. Robo sa otočí, kontroluje, či idem za ním. Pridám do kroku, aby som ho dobehol. Bunker našiel on, povedal mi o ňom a priviedol ma sem.
Náš bunker: diera v miernom svahu po vyvrátenom strome, maskovaná šípovým kríkom. Máme plány, veľa plánov. Chceme ho rozšíriť. Zaoberáme sa myšlienkou na tajnú chodbu, ale pustíme sa do nej až na jar, keď bude mäkšia pôda. Zišla by sa nám rozhľadňa. Zišla by sa nám aj strieľňa na kušu, v prípade napadnutia. Robo si vyzlečie sveter a hovorí, že by mohol požičať od starého otca, poľovníka, trieder. Sveter si odkladá do tašky. Ja si tiež vyzlečiem sveter, ale najprv nohou nahrniem lístie na veľkú kopu. Sveter, odložený v taške, nenasmradne dymom. Dymom z cigariet a dymom z ohňa.
Máme malý oheň z konárikov, ktorých je všade dosť, stačí sa natiahnuť. Uvelebení v lístí fajčíme, striedavo prikladáme a oheň praská a neďaleko nás sa ozve sýkorka. Je to náš oheň a tak trochu naša sýkorka.
Robo si ukazovákom skúma ďasno. Od fajčenia mu krvácajú ďasná, tvrdí. Keď zachytí môj pohľad, vystrie prst so stopou krvi. Mračí sa pri tom. Uznanlivo zamrmlem. Potiahnem si. Robo sa pýta, či mi už niekedy tiekla z fajčenia krv. Nemôžem hovoriť, len zavrtím hlavou a ďalej pozorujem dym, ktorý pomaly vypúšťam z úst; asi pri tom škúlim. Pomalý dym, ktorý zo mňa vychádza, pripomína jedovatý plyn.
Krúti sa mi hlava. Dym sa mi na fajčení páči najviac; páči sa mi, že vychádza zo mňa, z mojich útrob. Páči sa mi, ako sa mi z cigarety krúti hlava. Robo chce čosi povedať, ale zarazí sa a vyskočí. A vzápätí som na nohách aj ja.
„Ja vás vidím!“
Rozbehnúť sa nemá zmysel, hádžeme hrudy. Krúti sa mi hlava a prvá hruda sa rozprskne o neďaleký strom, ale potom už hádžem lepšie a Tomáš bláznivo poskakuje a smeje sa. Otec nám často hovoril, že musíme držať spolu, ale chcel by som vidieť jeho, keby mal takého brata, ako je Tomáš.
„Poviem maminke, že fajčíš!“
Je to ako tromf, po ktorom nasleduje špeciálne číslo, prekvapenie. Tomáš zmizne. Ale ja už tuším, hoci v duchu dúfam, že nie, a keď sa zase vynorí, drží si ucho a vzápätí les zaplaví siréna, od ktorej mi zamrzne krv. Tomáš odchádza a sirénu ťahá za sebou.
Vlastne som to videl celkom jasne: mojej hrude sa uhol a nabehol na hrudu, ktorú za ním poslal Robo.
A to je koniec. Oštíme oheň. Plamene zasyčia, do vzduchu sa vznesie páchnuca para.
Vraciame sa do mesta. Z tašiek vyťahujeme svetre, v chvate sa obliekame. Mlčky zo seba oberáme suché kúsky listov.
Pred nami, v diaľke medzi prvými panelákmi, zazriem Tomáša. Vidí ho aj Robo, určite. Pozrie na mňa, ako keby chcel niečo povedať, no ja sa naňho nepozriem, a tak nič nepovie. Tomáš zatiaľ zmizol. Musím myslieť na to, čo povie doma, a cítim hnev, sklamanie a už aj strach, a časť hnevu patrí Robovi. Ak má niekto právo trafiť Tomáša do hlavy, som to ja.
Zastavíme sa pred naším domom.
„Hovoril som ti, aby si sa dobre pozrel.“
„Nemal si ho trafiť,“ hovorím. „Do hlavy.“
„Aj ty si ho mohol trafiť.“
Hľadím na konárik, ktorý zostal Robovi zapletený vo vlasoch.
„Tak zajtra,“ povie a mne sa zdá, že v tom, ako to hovorí, už nie je bunker.
Prekvapí ma, keď zbadám Tomáša, ako stojí pred dverami, nahnutý, s kľúčom v ruke, s kľúčom na šnúrke okolo krku. Pozrie na mňa hlúpym, vystrašeným pohľadom a zvrieskne, preventívne, skôr než k nemu priskočím: „Nerob!“
Klepnem mu hánkami po hlave a hneď sa mi uľaví.
„Áu!!!“
Schmatnem ho za ucho na taške a odtiahnem od dverí.
„Nedá sa odomknúť,“ kňučí a šúcha si hlavu.
To sa už otvárajú dvere na byte oproti. Stojí v nich suseda Strešnáková, zamračená, s rukou vbok. Stará čarodejnica.
„Čo je to tu za bordel?!“
Na rozdiel od Tomáša, ktorý je v momente zase pri mne, strach nemám. A vyslovujem pomaly, s dôrazom na každom slove:
„Tu nie je žiaden bordel.“
Lebo si to môžem dovoliť. So starou Strešnákovou vedieme vojnu. Nemusíme sa jej zdraviť, čarodejnici. Otec o nej nehovoril inak než ako o starej čarodejnici.
Ani môj kľúč nevojde do zámky.
„Ste vymknutí?“
V jej hlase hrkoce smiech, aj keď sa nesmeje naozaj.
Tomáš vyvalí oči: „Sme vymknutí?!“
Najradšej by som mu dal ďalšieho kokesa.
„Nevšímaj si ju.“
„Musíte zvoniť.“

(úryvok z poviedky)

0000010100063532021709090387995703885139

Katarína Uhrová

Rispekt

Malá pehavá Poľka si prirovnáva sandálku k bronzovej hnáte, český Honza nahlas dumá, kolik to ty jo stálo a penzistka z Dederónska hľadá gule pod smiešnymi slipmi. Keby leto hodnotili podľa toho, koľkokrát bol chudák Barlolamač obchytkaný, tá sezóna by sa nezačala zle.
Mrkva mala plán natrieť slávnu sochu naružovo: určite lepšie než tie miesta po zlezenej patine obsraté drzými čajkami. Chcela to ale hlavne urobiť proti nude, lebo keby leto hodnotili podľa toho, koľkokrát sa v tejto svetoznámej diere niečo dialo, mohla Mrkva na úvod sezóny skamenieť rovno pod Barlolamačom. Na konci leta Hodokvas. Na začiatku Hodokvasu Kreper.
– Jak ale prežiť tie dva mesiace? –
Mohli to byť ďalšie prázdniny, cez ktoré by sa síce ukaprili na smrť, ale aspoň sa nič nemuselo stať. Všetko začal ten jeden hudobný novinár. Keby nebolo jeho článku, chalani mohli ešte hrať: bubeník má rodinu, basákovi neutierajú sliny v Pezinku a Kreper celý hip hop fakuje. A to ešte nebolo nič.
Prvého júla Mrkva, Kreper a pár ďalších známych zvonku ležali na Lide a naťahovali bongá. Keď Kreper zavelil, aby išli k Číňanovi, že bude ryža, bola už tma a všetci rozbití. V čínskej reštike na debiláku sa vrhli rovno na paličky, ale za toho krista im to s nimi nešlo, tak si namysleli, že sú farební draci z gýčových obrazov na stenách a začali sa mečovať stoličkami. Číňankov to hrozne vystrašilo: hmýrili sa hore-dolu ako zmagorené mravce, kričali po sebe Hanťapťafantaphipani!, potom kričal Kreper, že pakes na mongolskú step, ale myslel to zo srandy a hlavne myslel, že mu nerozumejú. Kým hostia do seba ďalej v pohode džgali drahé chrumkavé kačice, Číňankovci naskákali lietačkami do kuchyne, ako keď luskneš prstami. Kreper to pochopil tak, že ich niekam uniesli tí draci, čo mu už ozaj poletovali pred očami, tak zhaluzený radšej prchol a ostatní za ním ako teľce. Tie bojazlivé oči, to bol Kreper; taký, s akým by Mrkva mala raj na zemi aj v slizkom kúpeľnom bahne so zošúverenými rukami a nohami invalidných dôchodcov.
Keď si Kreper dal dokopy, čo vyviedol, strašne sa hanbil a dostal také párky, že už nikdy nechcel okolo ani prejsť, ale keď si vonku, Číňana neobídeš, a tak si každý raz, čo tade išiel, nervózne rozškrabal svoj škaredý ekzém. Okrem toho mu to pripomínali aj všetci iní cudzinci, a tých bolo v meste ako nasratých: Juhošov, čo s nimi tato Mrkvu strašil, že robia z mládeže drogistov, Židov, ktorí, odkedy kúpeľom vymenili majiteľov, chodili častejšie, a Arabov, tých bolo stále vidieť najviac. A hlavne cítiť. Mrkvina mama ich neznášala, lebo začali húfne bývať po privátoch v okolitých dedinách, takže hotely na Kúpeľnom ostrove prišli o hostí a ona o miesto chyžnej ich apartmánov. Toto sú tiež Piešťany.
Mrkvu zobrali na nadstavbu, len to bolo nové od maturity. Mama jej odmalička hučala do hlavy, že na výšku sa nedostane, lebo nemajú nikde známych, a že piť a žrať sa bude furt, tak z nej od septembra bude VOŠkárka. Kreper chcel ísť na právo, lebo aj Ego z Kontrafaktu chodil na právo, preto Kreper doma povedal, že chce právo, fotrovci vybavili právo a bolo. Krepera ale nejaká škola nezaujímala; chcel rapovať, takisto ako Mrkvu nezaujímala Hotelová akadémia, lebo chcela Krepera.
– Čo máš ešte červené, dievka? – Chalani do nej rýpavali, lebo bola ryšavá a kvôli tomu Mrkva; Kreper sa zas vlastne písal K*RAPER a vyžadoval správnu výslovnosť, lenže skús to s tou hviezdičkou. Kreper za svoj krátky život vystriedal všetko, čo so sklzom dorazilo do Piešťan: začínal s náckami, zakrátko už roznášal Antifa letáky, potom s ostatnými krišňákmi žmolil gorálky, a keď prišli do módy ilegálne trancové parties, o každej vedel prvý. Mrkva zatiaľ musela chodiť do kostola, kde sa modlila, nech už môže chodiť von, a keď konečne mohla, prosila Pánaboha, aby to bolo ono. Najdlhšie vydržal Kreper pri svojej punkovej kapele. To boli zlaté časy aj pre Mrkvu, lebo ho mohla každý deň šmírovať za garážami. Hrali, až kým ich niekde nepočul ten kritik a nenapísal, že dúfa, že kapela má skúšobňu ďaleko od civilizácie. Kreper to zobral vážne: poslal chalanov cez sms-ky do riti, zavrel sa u rodičov vo vile pri zimáku a dal sa na hip hop.
Najčastejšie ale aj tak býval u Jana. Lebo najväčšia socka je vždy najväčšia charita. Jano žil pri Letisku, v polorozpadnutom dome svojej babky, drobnej ako vystrašený vrabček a úplne vyšinutej. Dom bol strašne populárny – poznali ho v celom meste a hovorilo sa o ňom aj hocikde po Slovensku. Niektorí odtiaľ odišli a zakrátko sa vrátili, iných už v živote nikto nevidel, ďalší to tam mali ako trvalý pobyt: kamoši, známi známych, feťáci a iné trosky. Všetci sa išli posrať, aby mohli kadiť do búdky na dvore, po špičkách chodiť okolo obrovskej knižnice a zo zeme zbierať sladké moruše. Niektoré večery tam boli také vymakané, že by z nich tá cica s čoklom mohla natočiť špeciálny diel Smotánky; inokedy si mysleli, že im kolektívne prepne. Jano nikoho nikdy nevyháňal. Chodil do roboty, okrem babky živil ešte svoju mamku a ďalších súrodencov, zbožňoval čítať, chcel si spraviť maturitu a aj tak, hocikoho si sa spýtal, každý hneď: Jasné, ten zápalkár!
Aj tak sa ho ale všetci držali ako hluchí dverí a najviac ho vysával Pepan. Keď sa s ním Jano stretol prvý raz, podal mu ruku a pozeral pri tom do jeho divných vyfúkaných očí. Tak ho dostal ten ksicht, že sa nechal navždy uriecť a Pepanovu vystretú dlaň nevnímal. Zacítil len horúcu lepkavú hmotu; niečo ako perie a srsť dokopy. Bol to odporný netopier. Jano sa tak strašne zľakol, že ho pár sekúnd úplne bez pohybu držal a celý sa s ním triasol. Pepan sa uchechtával, ale nie zlomyseľne, ani zo škodoradosti. On veľmi nevedel rozmýšľať alebo prežívať; pocity na neho skákali samy, na každú príležitosť iný. Vždy sa staral len o dve veci: mať v ten deň čo žrať a kde spať; na ostatné mu chýbali pásikavé svetre s véčkom, preukaz do posilky a smelé vízie budúcnosti. Lebo tak to v Piešťanoch chodí.

(úryvok z poviedky)

0000010100063532021709090387995703885135

Gabriela Alexová

Bodka za letom

Sídlisko blikalo v tme, vyhadzovalo smerovky. Neónové svetlá premietali na chodník tiene mužov, žien, áut a mačiek. Sledovala som ich z balkóna na siedmom poschodí. Len v bavlnenom tielku a v nohavičkách. O pravý bok sa mi nepríjemne opieral oranžový lavór. Do oblohy nejaký pedant vystrihol špicatý mesiac. Len naň zavyť. Celkom potichu som zavyla a rozvešala bielizeň. Mužove trenírky, drobné ponožky, tielka, pančušky.
Chladivo ma plieskali po takmer nahom chrbte. Najviac ma vytáčali ponožky, čo stratili svoju polovičku. Takých je vždy najviac.
Dieťa už spalo, muž sa ešte hral s diaľkovým ovládačom. Aha, šťastie. Sadla som si na vyhriate kachličky a rozrevala sa.
Oči mi puchli, sídlisko sa rozpíjalo. Pekne mi bolo. Stiahla som z oblohy mesiac, ako nohavičky pred spaním, a do jeho prachu schuti načarbala všetko, čo ma sralo. Že mám taký pekný život, obstojnú prácu, seriózneho muža, múdre dieťa. Že mám oveľa viac ako iné. Len nič necítim. Bola to sprostosť, takto sa trápiť. Ale jediné, čo som cítila, bolo, že som nič necítila. Viac rečí sa na mesiac nezmestilo. Vytiahla som mobil a tridsaťosem minút tárala s Valériou. Presne toľko som mala voľných minút. Valéria je moja najlepšia priateľka. Napriek tomu, že rada nosí silonky. Potvory, čo obhryzkávajú stehná. Slabučko som sa usmiala. Prstami na nohách som sa snažila roztočiť lavór. Valéria fandila otvorenému manželstvu. Aj jej muž. Akože moderní mladí ľudia. Bla-bla-bla. Idioti. A tie svoje silonky si určite pribalila na chatu. Dámska jazda na konci leta. Konečne sa oranžový lavór roztočil ako ruleta.

Na chate je skvelé, že si každé ráno umyjem chrup inou zubnou pastou. Na zuby si ženy potrpia. Na voňavé rečičky.

Valéria stála pri sporáku a zúrivo miešala v teflónovej panvici kuracie soté. Teflónu bolo na panvici pomenej. Mäso prihorievalo.
Len včera sme boli vyvezené na chatu. Našimi mužmi. Stoštyridsaťosem kilometrov od rodného mesta. Pre istotu.
Mrholilo. Pred chatou šantili optimisti v detských gumákoch. Moje, Valériine a Terezine deti. Tri nádherné kusy. A ešte Elza. Valériin čokoládový labrador v najlepších rokoch. Inak aj Tereza je moja najlepšia priateľka. Akurát s každou riešim čosi celkom iné.
– Zbav, tú sliepku krídel, prosím ťa, – rozkázala mi Valéria.
– Sprav to ty, – odvrkla som.
– Mne sa to hnusííí, – fajnovo zatiahla.
– Podajte mi skalpel, sestra, – nastavila som dlaň Tereze.
– ... sa radšej zabijem, ako byť tvoja sestra, – prihrala mi nôž Valéria.
Dôkladne som obhliadla sliepku, čo ešte ráno žila. Priniesol nám ju sused odnaproti. Darček na privítanie. Sused nebol krásny. Ale drobný a zvláštny.
Valérii sa hneď zbiehali slinky.
Precízne som zo sliepky vypreparovala tukové nádorčeky, kostičky, krídla. Rýchlo a definitívne. Obdivovala som symetrické svalové vlákna, ktoré utkal život. Aby bežali po dvore a kotkodákali. V miske pripomínali len smutný okamih.
– Nakoniec sa pacientke predsa len uľaví.
– Ako keď pošleš chlapa definitívne do piči, – milo afektovali Valériine tučné pery.
– Valéria! Hovorí sa do piče! – prehovorila zo mňa učiteľka druhého stupňa. Tá, čo je práve na prázdninách.
Tereza na nás zhnusene zazerala.
– Poď, práskneme si trochu koky, – vábila ju Valéria.
– Nevieš, čo je život, kým nepožuješ koku, – pridala som sa.
O chvíľu už Tereza spravodlivo rozdeľovala kokosové sušienky s kakaom.

Konečne sme s Terezou doumývali dvojdňový riad, zaliali si kávu. Valéria odišla navoňaná pred tromi hodinami za susedom. S dvomi kuracími nohami a zemiakovou kašou na plytkom tanieri. Chcela, aby chlapík ochutnal. Hej, len prečo každý Valériu, vyškierala som sa.
Priložila som radšej oko k lupe a vstúpila do naskicovanej krajiny. Lupu mi požičal Valériin syn. Dokonca mi ponúkal aj detský mikroskop. Takéto nápady rozhodne nemá po svojej mame.
Obrázok som našla v starých novinách pohodených na verande. Ognjen Jeremic- Bozk. Ponorila som sa do krajiny plnej okrúhlych kamienkov, čiernosivých vtákov, slnkom vybielených kostier zvierat. Prekročila červenú rieku, zastala na slamenom ostrove, pohla sa doľava a potkla sa o kostru útlej jašterice. No doriti, mňa tak nikto nepobozkal.
– Toto všetko je bozk? – podala som lupu Tereze.
Vo dverách si pohvizdovala Valéria.
Čau, štetka! Pozdravila som ju v duchu.
– Preboha, čo ti spravil? – skríkla Tereza.
Valéria mala po tele ružové fľaky rôznej intenzity. A zahmlené oči po rozkoši.
– Si na neho alergická? – úprimne som vyzvedala.
Vyšlbla mi z ruky obrázok a blýskala na mňa zubami.
Šelma jedna, akoby si ona vedľa tých kostričiek líhala, kedy len chcela.

(úryvok z poviedky)