Richard Pupala

Zo školy a domov



„Zmizni! Hajzel!“
Bežíme, Robo a ja. S taškami v rukách. Obzeráme sa. Nevieme sa ho striasť, Tomáša. Na to, že je druhák, beží rýchlo; s taškou na chrbte.
Bežíme von z mesta, do lesa. K bunkru, ktorý nás priťahuje ako magnet už niekoľko dní, od soboty. Vieme o ňom len my dvaja a nikto ďalší sa o ňom nesmie dozvedieť. Nikto sa nesmie dozvedieť o cigaretách, ktoré vzal Robo otcovi a má ich schované v taške. Tomáš už vôbec nie.
Musel na nás striehnuť pri škole.
„Je tam?“
Donedávna vodič kamionu, radiaci rýchlosti neviditeľnou pákou, kvíliaci v zákrutách, teraz špión. Pohybuje sa prískokmi, od jedného bodu v priestore k druhému. Plazí sa v tráve. Hlási do vysielačky pod golierom.
„Nevidím ho.“
„Pozri sa poriadne,“ dychčí Robo.
„Okej,“ hlásim, zadychčaný, „vzduch je čistý.“
Asi už stopuje niekoho iného.
Ešte raz sa obzriem a vojdem do lesa za Robom. Je tu ticho a pokoj, tiché prítmie; akoby tu platil iný čas, bližšie k súmraku. Pod nohami nám šuští lístie, a keď zafúka vietor, lístie, ktoré zostalo v korunách, nám šuští nad hlavami. Robo sa otočí, kontroluje, či idem za ním. Pridám do kroku, aby som ho dobehol. Bunker našiel on, povedal mi o ňom a priviedol ma sem.
Náš bunker: diera v miernom svahu po vyvrátenom strome, maskovaná šípovým kríkom. Máme plány, veľa plánov. Chceme ho rozšíriť. Zaoberáme sa myšlienkou na tajnú chodbu, ale pustíme sa do nej až na jar, keď bude mäkšia pôda. Zišla by sa nám rozhľadňa. Zišla by sa nám aj strieľňa na kušu, v prípade napadnutia. Robo si vyzlečie sveter a hovorí, že by mohol požičať od starého otca, poľovníka, trieder. Sveter si odkladá do tašky. Ja si tiež vyzlečiem sveter, ale najprv nohou nahrniem lístie na veľkú kopu. Sveter, odložený v taške, nenasmradne dymom. Dymom z cigariet a dymom z ohňa.
Máme malý oheň z konárikov, ktorých je všade dosť, stačí sa natiahnuť. Uvelebení v lístí fajčíme, striedavo prikladáme a oheň praská a neďaleko nás sa ozve sýkorka. Je to náš oheň a tak trochu naša sýkorka.
Robo si ukazovákom skúma ďasno. Od fajčenia mu krvácajú ďasná, tvrdí. Keď zachytí môj pohľad, vystrie prst so stopou krvi. Mračí sa pri tom. Uznanlivo zamrmlem. Potiahnem si. Robo sa pýta, či mi už niekedy tiekla z fajčenia krv. Nemôžem hovoriť, len zavrtím hlavou a ďalej pozorujem dym, ktorý pomaly vypúšťam z úst; asi pri tom škúlim. Pomalý dym, ktorý zo mňa vychádza, pripomína jedovatý plyn.
Krúti sa mi hlava. Dym sa mi na fajčení páči najviac; páči sa mi, že vychádza zo mňa, z mojich útrob. Páči sa mi, ako sa mi z cigarety krúti hlava. Robo chce čosi povedať, ale zarazí sa a vyskočí. A vzápätí som na nohách aj ja.
„Ja vás vidím!“
Rozbehnúť sa nemá zmysel, hádžeme hrudy. Krúti sa mi hlava a prvá hruda sa rozprskne o neďaleký strom, ale potom už hádžem lepšie a Tomáš bláznivo poskakuje a smeje sa. Otec nám často hovoril, že musíme držať spolu, ale chcel by som vidieť jeho, keby mal takého brata, ako je Tomáš.
„Poviem maminke, že fajčíš!“
Je to ako tromf, po ktorom nasleduje špeciálne číslo, prekvapenie. Tomáš zmizne. Ale ja už tuším, hoci v duchu dúfam, že nie, a keď sa zase vynorí, drží si ucho a vzápätí les zaplaví siréna, od ktorej mi zamrzne krv. Tomáš odchádza a sirénu ťahá za sebou.
Vlastne som to videl celkom jasne: mojej hrude sa uhol a nabehol na hrudu, ktorú za ním poslal Robo.
A to je koniec. Oštíme oheň. Plamene zasyčia, do vzduchu sa vznesie páchnuca para.
Vraciame sa do mesta. Z tašiek vyťahujeme svetre, v chvate sa obliekame. Mlčky zo seba oberáme suché kúsky listov.
Pred nami, v diaľke medzi prvými panelákmi, zazriem Tomáša. Vidí ho aj Robo, určite. Pozrie na mňa, ako keby chcel niečo povedať, no ja sa naňho nepozriem, a tak nič nepovie. Tomáš zatiaľ zmizol. Musím myslieť na to, čo povie doma, a cítim hnev, sklamanie a už aj strach, a časť hnevu patrí Robovi. Ak má niekto právo trafiť Tomáša do hlavy, som to ja.
Zastavíme sa pred naším domom.
„Hovoril som ti, aby si sa dobre pozrel.“
„Nemal si ho trafiť,“ hovorím. „Do hlavy.“
„Aj ty si ho mohol trafiť.“
Hľadím na konárik, ktorý zostal Robovi zapletený vo vlasoch.
„Tak zajtra,“ povie a mne sa zdá, že v tom, ako to hovorí, už nie je bunker.
Prekvapí ma, keď zbadám Tomáša, ako stojí pred dverami, nahnutý, s kľúčom v ruke, s kľúčom na šnúrke okolo krku. Pozrie na mňa hlúpym, vystrašeným pohľadom a zvrieskne, preventívne, skôr než k nemu priskočím: „Nerob!“
Klepnem mu hánkami po hlave a hneď sa mi uľaví.
„Áu!!!“
Schmatnem ho za ucho na taške a odtiahnem od dverí.
„Nedá sa odomknúť,“ kňučí a šúcha si hlavu.
To sa už otvárajú dvere na byte oproti. Stojí v nich suseda Strešnáková, zamračená, s rukou vbok. Stará čarodejnica.
„Čo je to tu za bordel?!“
Na rozdiel od Tomáša, ktorý je v momente zase pri mne, strach nemám. A vyslovujem pomaly, s dôrazom na každom slove:
„Tu nie je žiaden bordel.“
Lebo si to môžem dovoliť. So starou Strešnákovou vedieme vojnu. Nemusíme sa jej zdraviť, čarodejnici. Otec o nej nehovoril inak než ako o starej čarodejnici.
Ani môj kľúč nevojde do zámky.
„Ste vymknutí?“
V jej hlase hrkoce smiech, aj keď sa nesmeje naozaj.
Tomáš vyvalí oči: „Sme vymknutí?!“
Najradšej by som mu dal ďalšieho kokesa.
„Nevšímaj si ju.“
„Musíte zvoniť.“


(úryvok z poviedky)