Gabriela Alexová

Bodka za letom



Sídlisko blikalo v tme, vyhadzovalo smerovky. Neónové svetlá premietali na chodník tiene mužov, žien, áut a mačiek. Sledovala som ich z balkóna na siedmom poschodí. Len v bavlnenom tielku a v nohavičkách. O pravý bok sa mi nepríjemne opieral oranžový lavór. Do oblohy nejaký pedant vystrihol špicatý mesiac. Len naň zavyť. Celkom potichu som zavyla a rozvešala bielizeň. Mužove trenírky, drobné ponožky, tielka, pančušky.
Chladivo ma plieskali po takmer nahom chrbte. Najviac ma vytáčali ponožky, čo stratili svoju polovičku. Takých je vždy najviac.
Dieťa už spalo, muž sa ešte hral s diaľkovým ovládačom. Aha, šťastie. Sadla som si na vyhriate kachličky a rozrevala sa.
Oči mi puchli, sídlisko sa rozpíjalo. Pekne mi bolo. Stiahla som z oblohy mesiac, ako nohavičky pred spaním, a do jeho prachu schuti načarbala všetko, čo ma sralo. Že mám taký pekný život, obstojnú prácu, seriózneho muža, múdre dieťa. Že mám oveľa viac ako iné. Len nič necítim. Bola to sprostosť, takto sa trápiť. Ale jediné, čo som cítila, bolo, že som nič necítila. Viac rečí sa na mesiac nezmestilo. Vytiahla som mobil a tridsaťosem minút tárala s Valériou. Presne toľko som mala voľných minút. Valéria je moja najlepšia priateľka. Napriek tomu, že rada nosí silonky. Potvory, čo obhryzkávajú stehná. Slabučko som sa usmiala. Prstami na nohách som sa snažila roztočiť lavór. Valéria fandila otvorenému manželstvu. Aj jej muž. Akože moderní mladí ľudia. Bla-bla-bla. Idioti. A tie svoje silonky si určite pribalila na chatu. Dámska jazda na konci leta. Konečne sa oranžový lavór roztočil ako ruleta.

Na chate je skvelé, že si každé ráno umyjem chrup inou zubnou pastou. Na zuby si ženy potrpia. Na voňavé rečičky.

Valéria stála pri sporáku a zúrivo miešala v teflónovej panvici kuracie soté. Teflónu bolo na panvici pomenej. Mäso prihorievalo.
Len včera sme boli vyvezené na chatu. Našimi mužmi. Stoštyridsaťosem kilometrov od rodného mesta. Pre istotu.
Mrholilo. Pred chatou šantili optimisti v detských gumákoch. Moje, Valériine a Terezine deti. Tri nádherné kusy. A ešte Elza. Valériin čokoládový labrador v najlepších rokoch. Inak aj Tereza je moja najlepšia priateľka. Akurát s každou riešim čosi celkom iné.
– Zbav, tú sliepku krídel, prosím ťa, – rozkázala mi Valéria.
– Sprav to ty, – odvrkla som.
– Mne sa to hnusííí, – fajnovo zatiahla.
– Podajte mi skalpel, sestra, – nastavila som dlaň Tereze.
– ... sa radšej zabijem, ako byť tvoja sestra, – prihrala mi nôž Valéria.
Dôkladne som obhliadla sliepku, čo ešte ráno žila. Priniesol nám ju sused odnaproti. Darček na privítanie. Sused nebol krásny. Ale drobný a zvláštny.
Valérii sa hneď zbiehali slinky.
Precízne som zo sliepky vypreparovala tukové nádorčeky, kostičky, krídla. Rýchlo a definitívne. Obdivovala som symetrické svalové vlákna, ktoré utkal život. Aby bežali po dvore a kotkodákali. V miske pripomínali len smutný okamih.
– Nakoniec sa pacientke predsa len uľaví.
– Ako keď pošleš chlapa definitívne do piči, – milo afektovali Valériine tučné pery.
– Valéria! Hovorí sa do piče! – prehovorila zo mňa učiteľka druhého stupňa. Tá, čo je práve na prázdninách.
Tereza na nás zhnusene zazerala.
– Poď, práskneme si trochu koky, – vábila ju Valéria.
– Nevieš, čo je život, kým nepožuješ koku, – pridala som sa.
O chvíľu už Tereza spravodlivo rozdeľovala kokosové sušienky s kakaom.

Konečne sme s Terezou doumývali dvojdňový riad, zaliali si kávu. Valéria odišla navoňaná pred tromi hodinami za susedom. S dvomi kuracími nohami a zemiakovou kašou na plytkom tanieri. Chcela, aby chlapík ochutnal. Hej, len prečo každý Valériu, vyškierala som sa.
Priložila som radšej oko k lupe a vstúpila do naskicovanej krajiny. Lupu mi požičal Valériin syn. Dokonca mi ponúkal aj detský mikroskop. Takéto nápady rozhodne nemá po svojej mame.
Obrázok som našla v starých novinách pohodených na verande. Ognjen Jeremic- Bozk. Ponorila som sa do krajiny plnej okrúhlych kamienkov, čiernosivých vtákov, slnkom vybielených kostier zvierat. Prekročila červenú rieku, zastala na slamenom ostrove, pohla sa doľava a potkla sa o kostru útlej jašterice. No doriti, mňa tak nikto nepobozkal.
– Toto všetko je bozk? – podala som lupu Tereze.
Vo dverách si pohvizdovala Valéria.
Čau, štetka! Pozdravila som ju v duchu.
– Preboha, čo ti spravil? – skríkla Tereza.
Valéria mala po tele ružové fľaky rôznej intenzity. A zahmlené oči po rozkoši.
– Si na neho alergická? – úprimne som vyzvedala.
Vyšlbla mi z ruky obrázok a blýskala na mňa zubami.
Šelma jedna, akoby si ona vedľa tých kostričiek líhala, kedy len chcela.

(úryvok z poviedky)