Katarína Uhrová

Rispekt



Malá pehavá Poľka si prirovnáva sandálku k bronzovej hnáte, český Honza nahlas dumá, kolik to ty jo stálo a penzistka z Dederónska hľadá gule pod smiešnymi slipmi. Keby leto hodnotili podľa toho, koľkokrát bol chudák Barlolamač obchytkaný, tá sezóna by sa nezačala zle.
Mrkva mala plán natrieť slávnu sochu naružovo: určite lepšie než tie miesta po zlezenej patine obsraté drzými čajkami. Chcela to ale hlavne urobiť proti nude, lebo keby leto hodnotili podľa toho, koľkokrát sa v tejto svetoznámej diere niečo dialo, mohla Mrkva na úvod sezóny skamenieť rovno pod Barlolamačom. Na konci leta Hodokvas. Na začiatku Hodokvasu Kreper.
– Jak ale prežiť tie dva mesiace? –
Mohli to byť ďalšie prázdniny, cez ktoré by sa síce ukaprili na smrť, ale aspoň sa nič nemuselo stať. Všetko začal ten jeden hudobný novinár. Keby nebolo jeho článku, chalani mohli ešte hrať: bubeník má rodinu, basákovi neutierajú sliny v Pezinku a Kreper celý hip hop fakuje. A to ešte nebolo nič.
Prvého júla Mrkva, Kreper a pár ďalších známych zvonku ležali na Lide a naťahovali bongá. Keď Kreper zavelil, aby išli k Číňanovi, že bude ryža, bola už tma a všetci rozbití. V čínskej reštike na debiláku sa vrhli rovno na paličky, ale za toho krista im to s nimi nešlo, tak si namysleli, že sú farební draci z gýčových obrazov na stenách a začali sa mečovať stoličkami. Číňankov to hrozne vystrašilo: hmýrili sa hore-dolu ako zmagorené mravce, kričali po sebe Hanťapťafantaphipani!, potom kričal Kreper, že pakes na mongolskú step, ale myslel to zo srandy a hlavne myslel, že mu nerozumejú. Kým hostia do seba ďalej v pohode džgali drahé chrumkavé kačice, Číňankovci naskákali lietačkami do kuchyne, ako keď luskneš prstami. Kreper to pochopil tak, že ich niekam uniesli tí draci, čo mu už ozaj poletovali pred očami, tak zhaluzený radšej prchol a ostatní za ním ako teľce. Tie bojazlivé oči, to bol Kreper; taký, s akým by Mrkva mala raj na zemi aj v slizkom kúpeľnom bahne so zošúverenými rukami a nohami invalidných dôchodcov.
Keď si Kreper dal dokopy, čo vyviedol, strašne sa hanbil a dostal také párky, že už nikdy nechcel okolo ani prejsť, ale keď si vonku, Číňana neobídeš, a tak si každý raz, čo tade išiel, nervózne rozškrabal svoj škaredý ekzém. Okrem toho mu to pripomínali aj všetci iní cudzinci, a tých bolo v meste ako nasratých: Juhošov, čo s nimi tato Mrkvu strašil, že robia z mládeže drogistov, Židov, ktorí, odkedy kúpeľom vymenili majiteľov, chodili častejšie, a Arabov, tých bolo stále vidieť najviac. A hlavne cítiť. Mrkvina mama ich neznášala, lebo začali húfne bývať po privátoch v okolitých dedinách, takže hotely na Kúpeľnom ostrove prišli o hostí a ona o miesto chyžnej ich apartmánov. Toto sú tiež Piešťany.
Mrkvu zobrali na nadstavbu, len to bolo nové od maturity. Mama jej odmalička hučala do hlavy, že na výšku sa nedostane, lebo nemajú nikde známych, a že piť a žrať sa bude furt, tak z nej od septembra bude VOŠkárka. Kreper chcel ísť na právo, lebo aj Ego z Kontrafaktu chodil na právo, preto Kreper doma povedal, že chce právo, fotrovci vybavili právo a bolo. Krepera ale nejaká škola nezaujímala; chcel rapovať, takisto ako Mrkvu nezaujímala Hotelová akadémia, lebo chcela Krepera.
– Čo máš ešte červené, dievka? – Chalani do nej rýpavali, lebo bola ryšavá a kvôli tomu Mrkva; Kreper sa zas vlastne písal K*RAPER a vyžadoval správnu výslovnosť, lenže skús to s tou hviezdičkou. Kreper za svoj krátky život vystriedal všetko, čo so sklzom dorazilo do Piešťan: začínal s náckami, zakrátko už roznášal Antifa letáky, potom s ostatnými krišňákmi žmolil gorálky, a keď prišli do módy ilegálne trancové parties, o každej vedel prvý. Mrkva zatiaľ musela chodiť do kostola, kde sa modlila, nech už môže chodiť von, a keď konečne mohla, prosila Pánaboha, aby to bolo ono. Najdlhšie vydržal Kreper pri svojej punkovej kapele. To boli zlaté časy aj pre Mrkvu, lebo ho mohla každý deň šmírovať za garážami. Hrali, až kým ich niekde nepočul ten kritik a nenapísal, že dúfa, že kapela má skúšobňu ďaleko od civilizácie. Kreper to zobral vážne: poslal chalanov cez sms-ky do riti, zavrel sa u rodičov vo vile pri zimáku a dal sa na hip hop.
Najčastejšie ale aj tak býval u Jana. Lebo najväčšia socka je vždy najväčšia charita. Jano žil pri Letisku, v polorozpadnutom dome svojej babky, drobnej ako vystrašený vrabček a úplne vyšinutej. Dom bol strašne populárny – poznali ho v celom meste a hovorilo sa o ňom aj hocikde po Slovensku. Niektorí odtiaľ odišli a zakrátko sa vrátili, iných už v živote nikto nevidel, ďalší to tam mali ako trvalý pobyt: kamoši, známi známych, feťáci a iné trosky. Všetci sa išli posrať, aby mohli kadiť do búdky na dvore, po špičkách chodiť okolo obrovskej knižnice a zo zeme zbierať sladké moruše. Niektoré večery tam boli také vymakané, že by z nich tá cica s čoklom mohla natočiť špeciálny diel Smotánky; inokedy si mysleli, že im kolektívne prepne. Jano nikoho nikdy nevyháňal. Chodil do roboty, okrem babky živil ešte svoju mamku a ďalších súrodencov, zbožňoval čítať, chcel si spraviť maturitu a aj tak, hocikoho si sa spýtal, každý hneď: Jasné, ten zápalkár!
Aj tak sa ho ale všetci držali ako hluchí dverí a najviac ho vysával Pepan. Keď sa s ním Jano stretol prvý raz, podal mu ruku a pozeral pri tom do jeho divných vyfúkaných očí. Tak ho dostal ten ksicht, že sa nechal navždy uriecť a Pepanovu vystretú dlaň nevnímal. Zacítil len horúcu lepkavú hmotu; niečo ako perie a srsť dokopy. Bol to odporný netopier. Jano sa tak strašne zľakol, že ho pár sekúnd úplne bez pohybu držal a celý sa s ním triasol. Pepan sa uchechtával, ale nie zlomyseľne, ani zo škodoradosti. On veľmi nevedel rozmýšľať alebo prežívať; pocity na neho skákali samy, na každú príležitosť iný. Vždy sa staral len o dve veci: mať v ten deň čo žrať a kde spať; na ostatné mu chýbali pásikavé svetre s véčkom, preukaz do posilky a smelé vízie budúcnosti. Lebo tak to v Piešťanoch chodí.

(úryvok z poviedky)