Moje blogy :: Something smarter than us is going to emerge


node:	Moje blogy
template:	4
parent:	personal notepads
owner:	revenant
viewed by:
created:	02.01.2008 - 23:08:50

cwbe coordinatez:
101
792011
3570642

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

neurons
stats|by_visit|by_K source tiamat commanders polls
total descendants::
total children::0
show[ 2 | 3] flat

revenant

MOJE BLOGY:

00000101007920110357064203530192

Na obežnej dráhe okolo galaxie som si spravil malý úkryt. Štyri steny zo starých plechov síce nemajú žiadnu praktickú funkciu, ale aspoň zakrývajú neskutočnú otvorenosť vesmíru. Trochu sa cítim ako v psej búde. Ako vesmírny pes štekajúci na hviezdy.

Vždy pozdravujem Ryby na planéte Rýb, keď je ich z mojej búdy vidieť. Mám tu malý televízor ktorým vidím, ako si plávajú v tom veľkom mori. Sú také pyšné na to, že vypočítali svojho symetrického boha a poznajú čo je dobré a zlé. Počítajúce Ryby. Ich pravdy sú príliš zložité.

A viem, že je medzi nimi jedna ktorá každý deň z roztopaše dôjde až na samý koniec toho ozrutného mora a tam si plieska malé plutvičky o piesok a snaží sa vyštverať na breh. Počítajúce Ryby jej vravia, že toto by jedna slušná Ryba nemala robiť. Vysmievajú ju a nazývajú zvrátenou, ale ona s tým nikdy neprestane.

Jedného dňa sa spolu prejdeme po brehu mora.

00000101007920110357064203208501

FX:R

Stane sa, že sa zobudíš v pondelok neskoro ráno a byt už bude prázdny. Vytiahneš z chladničky nejaké jedlo, sadneš si na stoličku a budeš chcieť raňajkovať. Ale zrazu si všimneš, že stolička na ktorej sedíš sa topí a vzdialenosť medzi tvojím nosom a stolom je stále menšia. Uvedomuješ si, že inokedy chladné kachličky sú teraz žeravé, dokonca až na toľko, že musíš odtiahnúť nohy zo zeme. A vtedy zbadáš, že sa k Tebe zhora zo stropu dole hlavou spúšťa Ghándí na vlákne ako pavúk. A práve vo chvíli keď Ti niečo zašepká do ucha si všimneš, že nebo je celkom červené.

FX:G

Stane sa, že budeš cestovať trolejbusom, sedieť budeš celkom vzadu a vedľa Teba bude slečna v Tvojom veku. Budeš rozmýšlať prečo sedí v tak prázdnom trolejbuse tak natlačená na Teba, ale budeš sa pozerať na druhú stranu a ani Ťa nenapadne, otočiť sa a pozrieť na ňu. No tu si všimneš, že sa nemôžeš pohnúť lebo Ťa prišíva ihlou a niťou k sedadlu, a práve keď jej chceš niečo povedať, spadne na trolejbuse palica a Ty zakloníš hlavu až celkom dozadu, aby si videl ako bude trolejbusár dávať palicu naspäť a vtedy uvidíš, že nebo je úplne zelené.

FX:B

Stane sa, že budeš v letný deň na balkóne polievať známym, ktorý budú na dovolenke, kvety. Bude to jeden s tých mála dní v roku keď nie je ani horúco ani chladno. Budeš sa snažiť každému kvetu dať presne toľko vody koľko potrebuje. A budeš rozmýšlať, jak na to tie kvety prišli, že budú mať také tvary a farby. Ako sa to stalo, že stojíš na planéte kde existuje toľko balkónov. Ako to, že vôbec niečo existuje. Bude sa Ti zdať, že si nad tým ešte nikdy nepremýšlal. A nebo bude krásne modré.

00000101007920110357064203000957

Ach pravidlá, pravidlá
drevené plavidlá
lepšie je
plaviť sa sám

Plaviť bez pravidiel
vlnami ľudských tiel
ľahšie než
zbaviť sa rán

V ukrutnom lejaku
sniť sen o majáku
naveky stratiť
cestu k Vám

Prechádzať s mačetou
trýznivou húštinou
pupočných šnúr a
lodných lán

V hrôze sa utopiť
a vtedy pochopiť,
že niekto druhý
bol tu pán

00000101007920110357064202386453

Poď sem chlapec, ty čo si tak strašne IN
nakŕm svojím IN stádo divých svíň
Je niečo hnilé v slove cool
mechanické stádo núl

Ty čo kážeš o pseudoumení
a nevidíš, že sám si umelý
ešte šesťdesiat rokov budeš listovať v bulvári,
aby si bol IN aj na smrteľnej posteli

Myslíš, že už si múdry snáď
keď každý okolo ťa má rád
no múdri ľudia majú viac nepriateľov
ako ty hraných úsmevov

Sladké farby tvojích šiat, tvojích pier
zlaté kľučky pokazených dvier
kde nejde o to čo cítiš,
ale ako vyzeráš
kde nejde o to kým si,
ale čo máš

00000101007920110357064202373757

Pokračovanie poviedky Prach

Na druhý deň prišla moja sestra aj s jej priateľom. Doniesla mi jej starý televízor, lebo ona si kúpila akýsi plazmový. Jej priateľ mi ho vyniesol do bytu, postavil ho do rohu, ani sa nič nepýtal a odišiel preč. Sestra tu ostala a od rána robí kvôli všetkému krik.
„Si nevážiš nič, iba tu sedíš a čakáš, že ti budú z neba padať pečené kačice do huby… alebo holuby“
„Ale veď ja si vážim…“
„Nevážiš, bordel tu máš… kde máš nábytok… sa zamestnaj niekde, uvedom sa trochu, skoncentruj… a mal by si si vymaľovať steny…“
„Vymaľovať steny?… hm neviem… mal by som skôr tie steny obložiť kartónmi od vajec…“
„Čo?“
„Kartónmi od vajec… aby tu boli lepšie akustické podmienky…“
„A načo ti budú? Chceš sa začať živiť ako pouličný umelec?“
„Nie… nie… ale to kvôli gospelovej skupine…“
„Čo ty spievaš v gospelovej skupine? Však ani do kostola nechodíš tak jak môžeš spievať v gospelovej skupine!?“
„Nie, nie ja tam nespievam… ale oni sem chodia nacvičovať… “
„Prečo by chodila gospelová skupina nacvičovať do tvojho bytu mi vysvetli… Asi sa ti tu začínajú množiť halucinogénne plesne keď si tu videl gospelovú skupinu…“
Nechápem prečo sa stále hnevá…. ale ona to určite nemyslí zle.
„Možno sa mi to iba snívalo… “
V poslednom čase som si neni ničím istý.
Ale aj tak keby som tie steny obložil tými kartónmi tak by sa im tu lepšie spievalo… možno by tu mohli nahrať aj nejaký album… A na zadnej strane by bolo poďakovanie pre mňa, že som im ho dovolil u mňa nahrať… to by bolo fajn… musím zohnať tie kartóny… pôjdem do supermarketu či tam nemajú nejaké zbytočné…
„Ale vieš čo ja sa už s tebou nebudem naťahovať. Mám aj nejaké povinnosti na rozdiel od teba. Prosím ťa aspoň tie dvere si daj opraviť, dobre.“
„Dám ich opraviť, neboj sa.“
Odišla.
Aké ticho nastalo… No, ale už môžem kľudne vstať, lebo teraz ma hlava bolí tak či tak. Hmm… ten televízor… načo mi bude… ktovie či mi vôbec ide elektrina…
Ide. Paráda. Chytá to síce ledva štyri stanice, ale aj tak paráda. Večer môžem pozerať správy, že čo sa deje vo svete… no… a bude zo mňa pesimista… neviem…
Akurát je v telke je debata s akýmsi ľavicovým politikom.
„ …najväčším nepriateľom štátu sú ľudia ktorí, môžu byť užitoční, ktorý by sa mohli zamestnať, ale miesto toho nečinne čakajú, že im štát dá nejakú podporu. A tu nehovorím o nejakých rasových menšinách… tu hovorím o ľuďoch ktorý nemajú záujem o realitu… viete.. hovorím o lenivcoch…“
Prepol som kanál. Ide nejaký dokument.
„Táto socha predstavuje človeka v životnej veľkosti obráteného hore nohami s hlavou zapichnutou v zemi. Autor ňou chcel vyjadriť, absurdnosť ľudí ktorý bezdôvodne utekajú pred realitou. Ďalším exponátom tejto výstavy je trúbiaca okrídlená…“
Vypol som to.
Odchádzam z bytu… musím urobiť niečo s tými dverami… ale aspoň som si neni neistý, že či som zamkol alebo nie…
Pred domom na chodníku nachádzam svoj chlebníček. Fakt mi ho niekto vyhodil z okna. Hmm, ale nejaký je špinavý. Aj prehnutý je naboku. Asi ho tu nechám. Nemôžem jesť s takéhoto chlebníčka. Je to nehygienické. A určite ho ošťal aj nejaký pes.
Jak som už na ulici, napadá ma jak vyzerám. No… biedne… Trochu si oprášim nohavice.
Došiel som do samoobsluhy. Našiel som tam dvere, ktoré vypadali na to, že sa za nimi budú nachádzať nejaký vedúci. Zaklopal som tam. Vyšiel chlapík, ktorý vyzeral ako vyhadzovač z krčmy U Masňáka. Aj som sa ho zľakol, tak som sa ho pýtal tak opatrne, zľaknuto:
„Dobrý deň prajem, že… ja by… by… som viete… prosím vás…. potreboval také kartóny od vajec… že či by ste nemali nejaké zbytočné…
„Také veľké kartóny štvorcové?“ povedal hlasno.
„Hej, hej presne také!“
„Nemáme.“
„Jasné jasné prepáčte, že som otravoval…“ povedal som vzďaľujúc sa.
„Hej! Kamoško! Sa skús opýtať tuná oproti. Tam je pekáreň, tak možno majú.“
Hneď jak to dopovedal, zabuchol za sebou dvere. Fajn, ale idem sa tam opýtať. Možno ho napadlo, že to chcem pre nejakú kapelu. Lebo v tomto oblečení vyzerám jak rocker na ceste do alkoholickej liečebne.
Prišiel som do pekárne. Vôňa pečiva. Až teraz som si uvedomil, aký som hladný. Predavač mi povedal že vedúci odišiel a že sa vráti za hodinu. Tak som ho čakal skoro dve hodiny na chodníku pred pekárňou. Došiel v takej bielej dodávke.
„Dobrý… dobrý… prosím vás ja zháňam také tie kartóny od vajec…“
„A to vám kto povedal že my tu také niečo máme?“
„Nikto.. nikto… len ma napadlo, že možno by ste mohli mať.“
„Viete čo pane, nemáme žiadne kartóny… dovidenia…“
„Hmm.. dovidenia…“
No fajn… kartóny sa nedajú zohnať… Ktovie s kade to tí hudobníci majú… Asi celý život jedia iba praženicu… a volské oči…
Keď tie kartóny sú dôležité, aby sa zvuk neodrážal a nerobil ozveny či čo… ale možno že im to nebude vadiť… tej skupine… gospelovej… teda…
Vraciam sa domov. Niekto mi zobral môj chlebníček. Nemal som ho nechávať na ulici. No ale aj tak bol špinavý a preliačený. Jak som vychádzal po schodisku hore zdalo sa mi, že počujem nejaké známe zvuky. Došiel som k dverám. Počkať. Moje dvere už nie sú pokazené? Super. Sestra ich asi dala opraviť. Akurát že… Sú zamknuté… Skúsim zaklopať. Nič… Zrazu som si uvedomil, že tie známe zvuky je hudba gospelovej kapely. Skúsim zazvoniť…. Zvonček nefunguje. Zas nemôže fungovať všetko. Zabúcham trochu silnejšie. Nič. Teda… gospelová kapela ma vyhodila z bytu. Neviem čo mám teraz robiť. Sestru nenájdem tá je ktovie kde… Idem za Ágim.
Došiel som k Ágimu. Našťastie zabudol, že včera povedal, že sa so mnou nebude baviť. Povedal som mu čo sa stalo.
„No, ale to by sa malo nejako riešiť, právne.“
„Budem sa súdiť s gospelovou kapelou?“
„No ja neviem. Vieš čo, poďme tam nejako ich s tade dostaneme a zistíme čo je to za ľudí.“
Cestou k môjmu domu, som bol presvedčený, že Ági to určite nejako vyrieši. Vyšli sme hore. Stále hrajú.
Ági najprv dôrazne zaklopal na dvere, ale nemalo to žiadnu odozvu.
„Vieš čo, ja vykopnem dvere.“ povedal a už si urobil aj tri kroky odstup na rozbeh.
„Počkaj.. počkaj… nemôžeš vykopnúť dvere. Možno akurát niečo nahrávajú a ty im do toho vletíš.“
„Prosím ťa však… nemôžeš každému všetko dovoliť… je to tvoj byt tak v ňom predsa chceš bývať nie?“
„Keď ja neviem..“
„Čo nevieš?“
„Nie som si istý či je ten byt môj… asi je… ale čo keď nie… ja neviem… nemôžem si spomenúť.“
„Vykopnem tie dvere a potom uvidíme.“
„Nechaj tak. Však oni niekedy vyjdú. Uvidíš.“
„Tak na nich zavolaj políciu alebo niečo, keď nechceš aby som vykopol tie dvere.“
„Nie… nie… odprevadím ťa domov Ági… poď…“
Prehovoril som ho.
„Vlastne hovoril som ti, že dnes odchádzam?“ spýtal sa ma Ági aj keď si bol podľa mňa istý, že mi to ešte nehovoril.
„Áno? A kedy sa vrátiš?“
„Za týždeň… v sobotu…“
Odprevadil som Ágiho domov. Potom som sa potuloval po vonku. Raz som skočil pozrieť do svojho domu. Ale stále tam hrajú…
Teraz sa zotmelo. Vlastne už je úplná tma. Ležím zabalený v dákej krabici. V temnej uličke ktorú osvetľuje pár žltých pouličných lámp. Je mi zima a som hladný. Pripadá mi to všetko také čudné… Cítim sa strašne unavený. Aj moja myseľ je unavená… keby nebola určite by som prišiel na nejaké jednoduché východisko s tejto situácie. Mám zavreté oči. Snažím sa zaspať. Snažím sa spánkom privolať ráno. Ale nejde to.
Zrazu počujem hlasy a kroky v inak tichej uličke. Myslím, že ako všetky ostatné aj tieto zvuky sa za chvíľu zase utíšia. Už sú úplne blízko. Nerozumiem. Neodchádzajú… Mám zavreté oči a som otočený k stene. Zrazu zacítim bolesť v boku. A skôr než som si to schopný uvedomiť prichádza druhá. Znova a znova. Oceľové špičky vysokých kožených bôt. Sú štyria alebo piati. Celá moja myseľ sa upiera len na to – vstať… Musím vstať… vstať a utiecť preč… Nie je čas uvedomovať si bolesť. Musím sa dostať preč… A ako sa snažím dvihnúť hlavu kopanec dopadá priamo na spánok. Ale ani to nie je dôvod prestať úporné úsilie vyslobodiť sa. Na chodník dopadá krv. Zo zvieracou húževnatosťou sa snažím postaviť sa a rozbehnúť sa preč. Kopanec dopadá do slabín. Rezignujem. Nedokážem sa oslobodiť. Telo sa poddáva bolesti. Myseľ uteká …ďaleko. Tam, kde ju už nikto nedobehne…

Precitám v miestnosti osvetlenej silnými neónovými lampami. Všetko je biele, obloženie stien, stoly, pokrývky. Je tu so mnou žena v bielom plášti. Je to sestrička z nemocnice, kde som ležal keď som bol malý. Handričkou namočenou v peroxide vodíka mi utiera krvavé rany na tvári. Je taká krásna. Som si istý, že je to ona. Nezostarla ani o deň.

00000101007920110357064202315556

Ležím na zemi, opretý o stenu vo svojom byte. Aspoň myslím, že je môj. Neviem. Vyzerá nejaký rozbitý. Ako môžem žiť v takomto byte? Všade sa váľa omietka a je tu samý prach a nemám ani pohovku ani posteľ. Nič – iba biely byt. Mám linku… kuchynskú… telefónnu mi už odpojili. Ale tá je rozbitá, tú už nikto nebude chcieť. Ale vôbec si nepamätám čo tu bolo včera… asi ples exekútorov. Ktovie koľko je hodín… asi už bude pomaly obed… mal by som ísť do jedálne… Škoda, že nikde nevidím svoj chlebníček… určite mi ho niekto vyhodil von oknom… Hrozné, že sem môže takto hocikto prísť… určite mám vyvalené dvere… mal by som sa ísť pozrieť… ale nechce sa mi vstávať… určite keď vstanem tak ma rozbolí hlava… radšej sa nebudem vôbec hýbať… Niekoho počujem… už ho aj vidím… Je to priateľ… volá sa Ági… veľký umelec… maliar…
„Ahoj Ági…“ zisťujem, že mám akýsi zachrípnutý hlas.
Len na mňa pozerá a kývne hlavou. Vyzerá nejaký utrápený.
„Pamätáš si na Helenin kolotoč?“ pýta sa ma.
„Helenin kolotoč.“ hneď sa mi vybaví jeho obraz ktorý som nikdy nevidel dokončený „..pamätám.“
Raz keď som bol u Ágiho… ukázal mi ten obraz… bol úžasný… som presvedčený, že jeho najlepší…
Mimochodom Ági predáva obrazy za stotisícové sumy.
„Včera som ho dokončil…“
„A… si s ním spokojný?“
„Bol som… bol dokonalý… ale potom som urobil jeden ťah štetcom a ten to celé pokazil… tak som ho spálil…“
„To máš tak… ide o to neurobiť ten posledný ťah… asi je ti ho ľúto?“ povedal som trochu ľahostajne napriek tomu, že som bol dosť vykoľajený s toho, že ten obraz už… neexistuje. Chudák Ági, je trošku emocionálne labilný.
„Ani nie… nejde o ten obraz… ide o to, že teraz už nemám žiaden cieľ… Načo žiť?“
„Ber to tak - že načo zomrieť.“
„Načo zomrieť hmm… jasne nemá to význam… ale nechápem prečo to tu celé potom je – svet a tak… načo nás Boh potom stvoril keď nemáme zmysel…“
Ági dáva zase existenciálne otázky… ťažko sa mi nad nimi rozmýšľa, keď som sa len teraz prebudil… ale nemôžem ho predsa uraziť…
„Asi to bude tak… že Boh keď robil človeka s prachu… tak asi na jedno zrniečko zabudol.“
„Možno dal jedno navyše…“ povedal, lebo sa mu to asi nejak asociovalo s tým posledným ťahom štetca ktorý mu zničil obraz.
Dobre, že Ági nie je Bohom… lebo by sme tu neboli… ale mne sa tu na svete páči, aj keď je ten svet nedokonalý… hodne nedokonalý…
„Nemal by si byť taký perfekcionista Ági… to ti nerobí dobre… ber veci prirodzene…“ povedal som mu.
„Ach… prirodzene… he… dneska sú všetci posadnutí prirodzenosťou… vôbec žiadna prirodzenosť neexistuje… všetko čo urobíš je neprirodzené… každý pohyb… každá veta…“
„Prirodzenosť neexistuje?“
„Tma… vákuum… nič… prázdnota… to je prirodzenosť… nie nejakí pohybujúci sa ľudia… stromy a celá príroda je pleseň na tejto planéte… nie… prirodzenosť neexistuje… určite nie tu…“
„Ági… Ági… hovoríš jak nejaký študentík čo počúva death metal… kašli na to - svet je krásny…“
„Svet je krásny hej? Tak svet je krásny! Nemôžem sa baviť s niekým kto si myslí, že svet je krásny… čo nepozeráš televízne noviny?“
„Veď nemám televízor… ale to neni o…“
„Čo neni… Je… Nemáš pravdu… neexistuje strašnejšie miesto než tento svet… a idem preč…“ ide von s miestnosti.
„Ináč… máš vyvalené dvere…“ zakričí s chodby a potom už len počujem ako schádza po schodoch dole.
Už ho poznám. Určite zase dostal nápad na nejaký obraz. Počul som to v jeho hlase… že má zase zmysel života – dokázať nám, že život nemá zmysel.
No… mal by som niekoho zavolať kvôli tým dverám už… ale nebudem vstávať… cítim sa akosi slabo… a unavene…
Prebúdzam sa v nemocnici… Som ešte dieťa… mám najviac tak jedenásť rokov… vedľa na stolíku leží pomarančový džús a angličák… Ten angličák mi doniesla mama… mám ho rád… Je noc… Keby som sa pozrel cez okno videl by som oblohu plnú hviezd… Prichádza sestrička…Taká veľmi milá sestrička… Má zo sebou skúmavku…
„Musíš trošku nacikať, do skúmavky… poď…“
Idem aj zo skúmavkou do kúpeľne.
„Keď to nejde…“ hovorím
„Pusti si vodu v umývadielku a pozeraj sa na ňu…“
Spravil som to – a naozaj to funguje… Nacikal som skoro plnú skúmavku…
Prebúdzam sa zasa vo svojom byte. Zvláštny sen… skoro by som si prial byť tam v tej nemocnici než tu v tomto byte… To som bol ešte dieťa a mal som elán… teraz tu len ležím a nechce sa mi ani vstať lebo sa bojím, že ma s toho rozbolí hlava… A tak tu len sedím a čakám až príde… gospelová kapela… počkať gospelová kapela? Čo robí gospelová kapela v mojom byte? To je tým, že mám vyrazené dvere.. potom si tu môže hocikto prísť… Ale je mi to jedno… sedím a pozerám ako spievajú… pekne spievajú…
„Hosana hejsana sana sana ho!“
A potom možno zaspievajú aj Ó happy day… tú mám rád… Ó happy day…

Pokračovanie poviedky Prach (cast 2)