kazdy koncept je uplatnovanie moci - ludskej moci
myslim, ze kazdy hovorime o niecom uplne inom.

pojem ludskej prirodzenosti v podobe, v akej ho moderna zapadna filozofia zdedila od osvietenstva, dostal za poslednych 50 rokov dost zabrat, ci uz od feministiek/ov, Foucaulta (a spol.), (post)marxistov, (post)anarchistov atd. vsetci si vsimaju prave mocensky aspekt tohto pojmu.

dobre intro do kritiky l. p. je rozhovor Foucaulta a Chomskeho (po cesky vyslo ako Moc, spravodlivost a clovek). anglicky transkript je tu. dost konkretne a odstrasujuce priklady toho, ako lahko sa l. p. stava nastrojom vylucenia uvadzaju napr. tie feministky (nechce sa mi teraz hladat konkretny text).

podla mna sa pojmu ludskej prirodzenosti daju vycitat asi dve veci:

1. vznika hypostatizaciou jednej stranky cloveka - ci uz "Rozumu", nejakej biologickej determinacie, "bozskosti", atd. a ako uz spomenula co, neexistuje ziadna taka stranka, ktora by celeho cloveka dokazala vystihnut. a uz vobec nie nad-historicky (opat - hoci si uz pripadam trochu trapne - pripomeniem, ze clovek sa v dejinach meni). vysledkom je jednak nerealisticky pohlad na cloveka a jednak precenovanie istej stranky. k comu to moze viest IMHO celkom presvedcivo opisuju Adorno s Horkheimerom v Dialektike osvietenstva.

2. lahko sa stava nastrojom moci. ak je ludska prirodzenost x, potom vsetko mimo nej sa vymedzuje ako ne-x. da sa tak napriklad velmi dobre kontrolovat ludska sexualita. alebo vymedzit, kto je normalny, a kto je blazon. alebo na teleologii konecneho uplatnenia ludskej prirodzenosti postavit totalitnu ideologiu (co sa uz stalo, a nie raz). zaujem, ktory Foucault venoval skumaniu ludskej sexuality alebo vzniku psychatrickych klinik stal prave na kritike pojmu ludskej prirodzenosti. myslim si, ze jeho prinos (a mnohych inych) dnes nemozeme len tak ignorovat a vracat sa niekam do devatnasteho storocia, alebo este skor.