Predtým ako môj pohľad spočinul na stránkach Základov metafyziky mravov som o jej autorovi Immanuelovi Kantovi mal isté informácie, no boli to vpravde informácie hmlisté. Moje poznanie sa začínalo u faktu že bol filozofom na plný úväzok ktorý sa deň čo deň oddával prechádzkam v jeho milovanom meste, pokračovalo poznatkom o tom že jeho rozum uskutočnil pre filozofiu zásadný "kopernikovský obrat" od empirična afikujúceho naše zmysly k apriórnym pojmom rozumu a ukončovalo sa citátom "hviezdne nebo nado mnou a morálny zákon vo mne" . O akom morálnom zákone je reč, čo je myslené oným slávnym kategorickým imperatívom (KI) ktorého praktické použitie sa týmto textom pokúsim vyjasniť, som však pred prečítaním spomenutej útlej knížočky netušil - a pravdupovediac som po tom veľmi nepátral, veď načo by dnes ešte mladý muž v plnosti síl hĺbal nad morálkou ? A tak som pri pohľade na ako rozum čisté mongolské nebo tieto slová: "jediná povinnosť ktorú máš je prežiť šťastný život" vyslovoval a za dostatočné pravidlo pre riadenie konania ich považoval.

Immanuel K. by môj výrok nazval maximou. Maxima je subjektívnym pravidlom na základe ktorého sa rozhodujem, vnútorným hlasom ktorý sa v tej či onej dileme zas a znovu vynára a prihovára sa: "riaď sa mnou , zrealizuj ma". Maxima je mojim , tj. subjektívnym, princípom ktorý takpovediac túži po čo najširšom uplatnení v dilemách môjho života. Predmetom tohto článku je vyjasniť, čo asi by s touto maximou urobil Immanuel K.? Zavrhol by ju alebo by ju prijal za svoju ?

Nieje samozrejme v možnostiach ani moci mňa ako naivného adepta filozofie pozrieť sa na svet skrze pojmovú mriežku Immanuela K. , predsa si však dovolím tvrdiť s istotou takmer čírou, že by moju maximu v prvom rade podrobil kritike. Kritiku chápal ako skúmanie predpokladov možnosti skúsenosti. V momente keď však začíname operovať s "predpokladmi možnosti", akoby sme začínali opúšťať svet ktorý na nás dolieha skrze zmysly a začali sa vnárať do ríše pojmov. Niektoré pojmy sú akoby utrieďujúce schránky pre naše zmyslové skúsenosti - sféra v ktorej sa tvoria nazýva Kant umom a ja ju nazývam mysľou. Za -či pred? nad? pod? - umom sa však nachádza ešte pôvodca pojmov a priori - jeho veličenstvo rozum ktorý je zvrchovaný ako nad umom tak nad zmyslovosťou - veď vytyčuje ich hranice.

K našej "mongolskej maxime" možno pristúpiť analyticky. To v prvom rade znamená že ju rozložíme na jednotlivé pojmy, tj. "povinnosť", "šťastie" , "život". Tie následne začneme bližšie určovať - rozvíjať, spoznávať predpoklady, tj. rozkladať jednotlivé pojmy ako také. Možno pri tejto našej analýze zistíme že pre to, aby sme mohli zmysluplne hovoriť o povinnosti, je nutné aby subjektom povinnosti bol človek, zatiaľčo o šťastí možno hovoriť len v prípade psov. Ak by tak bolo, a my by sme sa nachádzali v univerze v ktorom nieje možné aby bol subjekt zároveň človekom i psom, je zmysluplné užitie pojmov "povinnosť" a "šťastie" v rámci jedného výroku značne problematické, ak nie nemožné. Tak by nám už samotné užitie analytickej metódy rozvíjania pojmov ukázalo že s našou maximou nieje niečo v poriadku.

Rozsúdiť či je šťastie možné len v prípade psov presahuje možnosti tohto textu. Ostatne nás to ani nemusí zaujímať - zaujíma nás čo si o dotyčných pojmoch myslel Immanuel K. Zdá sa že pojem "šťastia" je v priestore jeho mysle uložený v blízkosti pojmu blaženosť. Smerovanie k blahu zdá sa byť najprirodzenejšou z tendencií zmyslovej zložky človeka. Je povedané "náklonnosť k blaženosti je súhrnom všetkých náklonností, ktoré sa v nej zjednocujú". Ak by bola kantovská náklonnosť blízka platónovej žiadostivosti , bolo by možno na mieste nazvať tento súhrn náklonností Faidrovým čiernym koňom.

Immanuel K., zdá sa, istotne blaženosť nepovažuje za zlú. No odmieta prípad v ktorom by blaženosť skrze náklonnosti ovládala konanie subjektu. V takom prípade sa totiž môže veľmi ľahko stať že naše konanie nebude viesť k blaženosti -ktorá je večná- ale bude opantané objektom náklonnosti. Akákoľvek náklonnosť je náklonnosť k empirickému objektu ktorý nás afikuje skrze zmysly. Taký objekt je viacmenej náhodný a v premenlivej hre prírody je isté že bude nahradený zase niečím iným. Môže poskytnúť dočasné uspokojenie či dočasnú odpoveď no rovnako tak môže poskytnúť i pravý opak.

Otázka morality znie: "Existuje morálny zákon na základe ktorého by mohla akákoľvek rozumná bytosť posúdiť vhodnosť maximy pre svoje konanie? ". Tu je dôležité dať dôraz na kvantifikátor "akákoľvek" ktorý je vlastne len iným vyjadrením všeobecnosti . Hľadá sa vlastne zákon ktorý bude platiť pre všetky rozumné bytosti . Je potrebné si uvedomiť ako veľmi by v prípade objavu tohto zákona došlo k spojeniu pojmu morálneho zákona a pojmu rozumnej bytosti. Bolo by možné napísať: Vxy(Ax konj. Bxy). A je jednomiestny predikát určujúci rozumnú bytosť, B je dvojmiestny predikát "bytosť x dodržiava morálny zákon y". Bolo by možné nielen definovať všeobecný morálny zákon ako spoločný princíp prítomný v konaní všetkých rozumných bytostí ale uskutočniť i definíciu opačnú, tj. definovať bytosť ako rozumnú na základe užitia tohto zákona. Táto opačná definícia by nebola nevyhnutná ak by v uvedenej formuli bolo namiesto znamienka konjunkcie znamienko implikácie.

Všeobecno presahuje všetko empirické. Všeobecnosť sa de facto v prírode nevyskytuje , no i napriek tomu však môže rozum s týmto pojmom pracovať a ako nám naznačujú mnohé matematické objavy podložené užitím všeobecného kvantifikátoru v logike, môže viesť užitie tejto ideje k prakticky aplikovateľným dôsledkom. To je to podstatné. Pri hľadaní všeobecného morálneho zákona sa musíme odpútať od všetkých empirických - a teda náhodných - vplyvov. Takto náhodnými sú práve objekty našich nákonností a tie vlastne niesú ničím iným ako možnými účinkami nášho konania.

Ak sa odprostíme od všetkých empirických vplyvov, ostane nám už iba ríša rozumu v ktorej je možné nájsť všeobecný morálny zákon na základe ktorého budeme konať. Ríša rozumu nieje svetom faktov, ale svetom a priori pojmov, svetom foriem, svetom pred-stáv. Immanuel K. hľadá takú predstavu zákona, taký pojem ktorý by sám o sebe mohol určovať konanie a nesmierne elegantnými cestami logického postupu dospieva ku "kategorickému imperatívu".

Kategorický imperatív je meta-zákon. Aby mohol byť platný v každej situácii jednania, aby mohol byť úplne nezávislý ako od účinku tak od podmienok, nemôže byť konkrétnym pravidlom, je nutné aby bol formulou do ktorej sa tá či oná maxima vloží. Aplikácia tejto formule či operátoru na maximu by nám následne mala podať odpoveď na otázku či je naše konanie konaním mravným.

Táto formula podľa Immanuela K. znie: konaj iba podľa tej maximy, o ktorej zároveň môžeš chcieť aby sa stala všeobecným zákonom.

Naším cieľom v tomto krátkom texte nieje objasniť ako je kategorický imperatív možný, 'ba dokonca si tu nenárokujeme ani to aby sme dokázali že je pravdivý. To sa ostatne nedarí s plnou platnosťou ani Immanuelovi K. ktorý v záverečnej kapitole priznáva neschopnosť vysvetliť nevyhnutnosť tohto zákona špekulatívnym rozumom. Možno povedať: analytično je nekonečné, syntetično je obmedzené jednotou, a práve k tejto nepomenovateľnej jednote logickej formy a priori sa Kant limitne približuje keď rozjíma nad zdrojom kategorického imperatívu. *

V ďalších častiach tohto článku už budem a priori predpokladať že kategorický imperatív je pravdivý , to že ho možno použiť ako kompas ukazujúci cestu ctnosti kladiem ako postulát. Čo nás od tohto momentu zaujíma je, názorne predviesť ako ho prakticky uplatniť vo vzťahu k uvedenej maxime "jediná povinnosť ktorú máš, je prežiť šťastný život" a či je konanie riadené touto maximou konaním morálnym v Kantovom zmysle, alebo nie.