Skúsme si teda predstaviť, ako by vyzeral svet v ktorom by sa všetky rozumné bytosti rozhodli že jediná povinnosť ktorú majú je prežiť šťastný život. Pýtajme sa za akých podmienok je táto predstava logicky sporná a za akých podmienok by bolo naopak možné vytvoriť konzistentný model takéhoto sveta - spočiatku iba v našich predstavách a neskôr možno skrze slovo a čin aj v hmotnej skutočnosti. Podmienky o ktorých tu hovoríme niesú ničím iným ako analytickými obsahmi jednotlivých častí, tj. pojmov, z ktorých sa celok našej predstavy skladá.

Ako štartovací bod nám môže poslúžiť výklad štyroch Kantom uvedených ukážok povinností:

Človek v situácii hmotnej núdze ktorý zvažuje či si požičať peniaze pomocou sľubu o ktorom už teraz vie že ho nedokáže splniť. Maxima teda môže znieť "núdza ma oprávňuje k lživým sľubom". Teraz si predstavme že by tak konali všetci. Podľa Kanta by to viedlo k tomu že by sľub ako taký stratil svoj účel, v takom svete by totiž nikto sľubom neveril a už predom by sa im vysmial sa ako predstieraniam. Takáto maxima chápaná ako všeobecný zákon tak vedie k logickému sporu a nieje teda morálna a je povinnosťou človeka ako inštancie rozumnej bytosti nedávať sľuby o ktorých vie že ich nedokáže splniť.

Človek zvažujúci či sa má utrpenia svojho života zbaviť samovraždou. Kant ukazuje amorálnosť takéhoto činu poukázaním na prvý praktický imperatív odhaľujúci nám kategorický imperatív z hľadiska prírodných zákonov, o ktorom sa zmienim neskôr. Avšak aj použitie KI v jeho najčistejšej forme ako bola uvedená vyššie vrhá isté svetlo na, povedané Camusovými slovami "jednu z najpodstatnejších tém filosofie" - na legitimitu a moralitu samovraždy. Tvrdím: Ak by sa všetky rozumné bytosti rozhodli že ich isté utrpenie, či možné utrpenie, oprávňuje k spáchaniu samovraždy, mohlo by to v prípade výskytu istej rozsiahlej traumatickej udalosti viesť až k rozhodnutiu všetkých zúčastnených spáchať samovraždu. Potom by však už nezostal nik kto by túto maximu mohol chcieť a tá by tak poprela samú seba. Takáto maxima chápaná ako všeobecný zákon teda vedie k popreniu svojej vlastnej všeobecnej platnosti a nieje teda morálna. Je povinnosťou človeka ako inštancie rozumnej bytosti žiť svoj život aj napriek prítomnému či možnému budúcemu utrpeniu.

Človek disponujúci talentom ktorý však namiesto zveľadovania svojich schopností dáva prednosť záhaľke a pôžitkom. Kant tvrdí že nieje možné aby všetky rozumné bytosti chceli niečo také - rozumná bytosť predsa vie že rozvíjanie jej talentu je všemožne prospešné všakovakým jej zámerom.Dodám len - keby sa záhaľka a radovánky stali zákonom všeobecne platným, neboli by možné ani pôžitky, ani záhaľka. Všetko čo nám vychutnanie si týchto radostných momentov umožňuje je výsledkom vedomej snahy či zveľadovania talentu istých minulých či prítomných rozumných bytostí. Nieje teda možné chcieť aby sa uprednostnenie lenivosti pred rozvíjaním vlastných schopností stalo všeobecným prírodným zákonom. Je povinnosťou človeka ako inštancie rozumnej bytosti cibriť všetky schopnosti ktoré v sebe objaví.

Človek žijúci si svoj život, ignorujúc však útrapy druhých. Kant tvrdí že je síce možné aby takýto princíp platil ako všeobecný zákon, a dodáva dokonca že by mu to bolo milšie ako svet v ktorom ľudia o pomoci blížnému svojmu tliachajú, zatiaľčo mu v skutočnosti škodia. No nieje možné chcieť, aby takýto egoistický prístup "ja sám" platil vždy a všade ako zákon. Taká všeobecne platná vôľa by totiž úplne vylúčila zo sveta všetky prípady účasti, kooperácie a lásky viacerých bytostí na jednom pláne a tým by si nielen ubližovala - veď ktože sa dokáže vyliečiť sám bez opory druhého? - ale i ochudobnila o mnohé krásno ktoré z takejto vzájomnej účasti plynie. Rozumná bytosť tak nemôže chcieť,bez toho aby si odporovala, aby si každý a za každých okolností pomohol sám . Je povinnosťou človeka ako inštancie rozumnej bytosti zaujať nápomocný postoj keď je upovedomený o útrape blížneho svojho.

Vďaka týmto príkladom už snáď máme istú predstavu povinnosti ako Immanuel K. používa svoj meta-zákon. Vidíme že kritériom na dokázanie morálnosti či nemorálnosti určitej maximy nieje len to, či jej všeobecné použitie vedie k vnútornému logickému sporu, ale i to, či je možné chcieť , aby bola uvedená maxima povýšená na všeobecný zákon. Ako hovorí samotný Majster: "Musíme mať možnosť chcieť, aby sa maxima nášho konania stala všeobecným zákonom: toto je kánon jej morálneho posudzovania" (51).

Skúsme teraz použiť znalosti ktoré sme získali z uvedených ilustrácií na "našu" maximu. Poučenie z týchto ilustrácií teraz aplikujme na našu mongolskú maximu "jediná povinnosť ktorú máš je prežiť šťastný život". To aby všetky naše uvedené povinnosti nestratili na svojej platnosti, a zároveň bola naša maxima platná keď hovoríme o "jedinej povinnosti" môžeme docieliť jedine tak že všetky uvedené povinnosti ,a aj všetky povinnosti na ktoré v budúcnosti nazrieme, pochopíme iba istými variáciami na túto "jedinú povinnosť" ktorá ich zastrešuje. Ak sa nám nepodarí všetky tieto povinnosti touto "jedinou povinosťou" zastrešiť, môžeme upraviť našu maximu tak, že prestaneme hovoriť o "jedinej povinnosti" a budeme hovoriť iba o "povinnosti". Pre skrátenie výkladu tak učiňme a redefinujme našu maximu na: "povinnosť ktorú máš je prežiť šťastný život". V oboch prípadoch je však najpodstatnejšie to, aby pridanie novej maximy do nášho vybudovaného morálneho systému nespôsobilo nekonzistentnosť celku.

Aby bola naša maxima konzistentná s povinnosťou nedávať lživé sľuby, musíme predpokladať že "prežitie šťastného života" nevyžaduje dávanie lživých sľubov. Keďže je kľudne možné prežiť život bez nutnosti dávať klamlivý sľub , zdá sa nám, že prvý prípad problematický nieje, vyžaduje od nás iba istú redefiníciu, isté bližšie určenie výrazu "prežitie šťastného života" od ktorého už sa v našom následnom odvodzovaní nesmieme odkloniť.

Aby však bola naša maxima konzistentná s povinnosťou "žiť svoj život aj napriek prítomnému či možnému budúcemu utrpeniu", musíme predpokladať že "prežitie šťastného života" nieje v rozpore s "utrpením" ktoré je v mnohých častiach tohto života obsiahnuté. Ak by takýto spor existoval, mohli by sme našu maximu odhodiť dokonca ešte pred tým ako ju podrobíme vrcholnému testu - vloženiu do formulky kategorického imperatívu-, len na tom základe že vytvára nekonzistentný systém s vetami ktoré už týmto vrcholným testom prešli.

Je teraz vhodné upovedomiť čitateľa s faktom že Kant problematiku amorality samovraždy čitateľovi nepribližuje priamo pomocou KI, ale pomocou variácie na KI na ktorú jeho génius nahliadol po uvedomení si analógie medzi všeobecnou platnosťou prírodných zákonov ktoré sa prejavujú v jestvovaní vecí a všeobecnou platnosťou morálnych zákonov ktoré usmerňujú konanie rozumnej bytosti. Táto variácia na KI ktorú v slovníčku nazývam Prvým praktickým princípom znie:

Konaj tak, akoby sa maxima tvojho konania mala prostredníctvom tvojej vôle stať všeobecným prírodným zákonom.

Keď je teraz pred nás predložená otázka morality samovraždy, je nahliadnutie na odpoveď ešte o niečo jasnejšie . Človek ktorý sa chce smrťou zbaviť či vyhnúť utrpeniu tak istotne koná na základe pocitu sebelásky. Z výkladu Immanuela K. možno vyčítať že tento pocit je prírodou ustanovený tak, aby život podporoval a utvrdzoval a prípad ktorý by tento pocit používal na ničenie života by uvádzal prírodu do sporu so sebou samou.

Zarytý darwinista či nihilista by sa možno len cynicky pousmial a podotkol že samovražda je prípadom selekcie ktorej dôsledkom je utvrdenie sily života. Svoju teóriu by podložil empiricky zistiteľnými faktami čo by preň bolo dostatočným dôkazom. Pokračujúc v Kantových stopách je však momentálne našou metódou oprostenie sa čo najväčšmi od empírie a logické rozvíjanie vlastností pojmov rozumu a osvetľovanie štruktúry ich vzájomných vzťahov.

Pýtame sa teda či je šťastný život v rozpore s utrpením. Ak chápeme tieto pojmy ako vzájomné negácie, ak utrpenie v istej fázi života znamená, že onen život už bude ne-šťastný, tak by ne-vykonanie samovraždy v prípad výskytu možného utrpenia viedlo k ne-šťastnému životu. V takom prípade nemôžme hovoriť o "povinnosti prežiť šťastný život" s zároveň o povinnosti žiť svoj život aj napriek prítomnému a možnému budúcemu utrpeniu bez toho aby sme sa dostali do sporu a musíme našu maximu zahodiť.

Pre záchranu našej maximy môžeme urobiť toto - tvrdiť že utrpenie nieje v rozpore so šťastným životom. Môžeme dokonca oba pojmy dostať do súladu, napríklad pomocou už uvedeného pojmu sebelásky a definovať utrpenie ako stav ktorý predchádza šťastiu a ktorého účelom je skrze aktivovanie mechanizmu našej sebelásky toto šťastie novým spôsobom dosiahnuť. Alebo môžeme ísť ešte ďalej a tvrdiť že "šťastný život", prípadne "život naplnený" je pre nás pojem a priori a teda doň akékoľvek utrpenie ktoré je pojmom zo skúsenosti prevzatým nemá ľudovopovedané "čo kecať". Takto by sa nám podarilo uviesť našu mongolskú maximu do súladu s povinnosťou žiť svoj život aj napriek prítomnému či možnému budúcemu utrpeniu.

Aby bola naša maxima konzistentná s povinnosťou rozumnej bytosti cibriť všetky schopnosti ktoré v sebe objaví, musíme ukázať že takéto cibrenie všetkých schopností nieje v rozpore so šťastným životom. Zdá sa nám , že tu rozporu niet pretože sa nám zdá že nielenže platí že človek sa najlepšie zdokonaluje práve v tom čo ho robí šťastným ale platí i výrok obrátený - a totiž že šťastný človek najlepšie svoje schopnosti zdokonaluje. Vskutku je náš pocit správny keď o uvedenej zákonistosti tvrdíme že je samotným výstavbovým princípom prírody.

Aby bola naša mongolská maxima konzistentná s povinnosťou rozumnej bytosti zaujať nápomocný postoj keď je upovedomená o útrapách blížneho svojho musíme ukázať že takáto nápomocnosť nieje v rozpore so šťastným životom alebo to, že nezaujatie takéhoto nápomocného postoja naopak so šťastným životom v rozpore je. Tu by bolo istotne nesmierne jednoduché ukázať na mnohé zo skúsenosti známe prípady ľudí ktorí, ikeď sami majúc málo, predsa je ich nepretržitý úsmev sýtený oddanou službou druhým, či naopak prípady tých ktorí, ajkeď im u nôh ležia kráľovstvá, predsa je ich srdce zvierané úzkosťou pred tvárou večnosti. Uberajúc sa však dlhšie touto cestou, hrozilo by nám že by sme začali dokazovať pravdivosť našich tvrdení na základe príkladov prevzatých zo skúsenosti, čím by sme sa začali vzdaľovať od cesty rozumu ktorého použitie sa teraz snažíme predstaviť vo vzťahu k mravom.

Doposiaľ sme pri rozvažovaní nad našou mongolskou maximou nepoužili onen všeobecný kvantifikátor a obmedzili sme sa na tématizáciu konzistencie množiny viet ktorú utvoríme pridaním našej maximy do množiny maxím ktorých morálnosť sme už predtým pomocou užitia KI dokázali, pretože takéto dokazovanie je oveľa menej náročné ako práca so všeobecnými kvantifikátormi. Zatiaľčo maxima o povinnosti žiť svoj život napriek utrpeniu a maxima o zveľaďovaní svojich schopností hovorila iba o vzťahu subjektu k sebe samému, hovorí maxima o nápomocnosti blížnemu svojmu o vzťahu subjektu k všetkým ľuďom a je v nej už isté všeobecno prítomné.

Preto ukázať za akých podmienok - tj. za akých definícií pojmov - je alebo nieje "prežitie šťastného života" v rozpore s "nápomocnosťou blížnemu svojmu" je úlohou o niečo náročnejšou, no o to plodnejšou. Je teraz vhodné si v tento moment čitateľovi predložiť druhú variáciu na KI, ktorá z KI priamo vyplýva - resp. nám ho predstavuje v inom svetle - a ktorú v slovníčkom nazývam Druhý praktický princíp vôle :

Konaj tak, aby si ľudstvo tak vo svojej osobe, ako aj v osobe každého druhého, používal vždy zároveň ako účel a nikdy nie iba ako prostriedok

Základom tohto princípu je: rozumná prirodzenosť existuje ako účel sám osebe. Človek si ako účel sám osebe predstavuje samého seba a tak keď sa jeho maxima stáva všeobecným zákonom, musí rovnako predpokladať že aj každá iná rozumná bytosť je účelom sama osebe. Kant túto "najvyššiu obmedzujúcu podmienku nášho konania" aplikuje na všetky uvedené príklady povinností a ukazuje ako samovrah nevníma sám seba ako účel sám osebe, ale iba ako prostriedok; ako klamár taktiež vníma druhého iba ako prostriedok na získanie pôžičky čo nikdy nesplatí; ako hedonistova lenivosť nieje síce možno v rozpore s ľudstvom ako účelom samým osebe no neobstojí pri podpore tohto účelu; a napokon ako egoistova nezainteresovanosť na účeloch iných ľudí je iba negatívnym súhlasom s ľudstvom ako účelom samým osebe.

Tvrdí: "Ak je totiž subjekt účelom samým osebe, tak jeho účely, ak má byť oná predstava vo mne naplno účinná, musia byť tak, ako je len možné, i mojimi účelmi" (59). Pokúsme sa teraz porozmýšľať čo sa stane ak k takto opísanému predpokladu povinnosti byť nápomocný druhým synteticky priložíme našu "povinnosť prežiť šťastný život". Zistíme, že aby sme oboje vety dostali do súladu, je nevyhnutné aby pojem "prežitie šťastného života" obsahoval v sebe účasť na účeloch druhých. Taktiež je však nutné to, aby tieto účely druhých na ktorých sa podielam neboli v rozpore s účelmi mojej vôle, pretože takou, možno na prvý pohľad altruistickou činnosťou, by moja vôľa odporovala sama sebe možno až do takej miery že by sama seba zničila, čo by okrem iného malo aj ten dôsledok že by sa moja vôľa už nemohla podielať na účeloch mojich blížnych . **

Immanuel K. dáva v svojom diele veľký dôraz na pojem "ríše účelov" ktorý je taktiež možné nazvať kráľovstvom nebeským. V takejto ríši ktorá je ustanovená rozumnými bytosťami nieje účel každej jednej takejto bytosti v rozpore s účelom iných. Je to svet v ktorom konanie nevedie k zisku na jednej strane a strate na strane druhej, ale k zisku - vyplneniu účelu - všetkých zúčastnených strán. Posledné pokroky rozumu naznačujú že niečo také je uskutočniteľné aj v našom svete. ***

Aby bola teda naša mongolská maxima v súlade s povinnosťou byť nápomocný druhým, je nevyhnutné aby samotný pojem šťastného života v sebe obsahoval účastenstvo na účeloch iných bytostí. Život ktorý by v sebe toto účastenstvo neobsahoval je síce možný, a istotne nieje ani najhorším z možných životov, ale istotne nieje životom šťastným či naplneným pretože mu neúčasť znemožnila podielať sa na najvyššom krásne spočívajúcom v uskutočnení sveta ako účelu samého osebe.

Takto sme ukázali za akých podmienok - tj. za akých definícií pojmov - by naša mongolská maxima nebola v rozpore s štyrmi ukážkami povinností ktoré pred nás predložil Immanuel K a môžeme teda pristúpiť k vrcholnému testu použitia KI na túto maximu. Predtým ako sa o to pokúsime, musíme ešte na chvíľu upriamiť pozornosť na tretí aspekt KI, pretože je to práve on ktorý udeľuje KI právo nárokovať si miesto zvrchovaného morálneho zákona, tj. princípu ktorý určuje vôľu rozumnej bytosti.

Rozumná bytosť je v chápaní sveta Immanuela K. účelom samým osebe preto, že narozdiel od vecí má istú nezmerateľnú dôstojnosť ktorá je jej udelená práve tým že jej vôľa je nielen zákonom podriadená, ale je aj všeobecne zákonodarná . Všeobecná zákonodárnosť vôle rozumnej bytosti - tj. ten aspekt maxím rozumných bytostí ktoré ich oprávňujú stať sa všeobecnými (prírodnými) zákonmi - je bližšie určená v Treťom praktickom princípe vôle ktorý znie:

Rob všetko z maximy svojej vôle ako takej, ktorá by ako všeobecne zákonodarná mohla mať za predmet seba samú.

To čo je tu vlastne učinené je artikulácia istej rekurzívnej vety, tj. vety ktorá sa vzťahuje k sebe samej, a iba k sebe samej. Dobrá vôľa je vlastne takýmto sebavzťahovaním k sebe samej - je nezávislá od všetkých záujmov a náklonností a je presne určená povinnosťami ktoré plynú zo zákona ktorého je táto dobrá vôľa formálnou stránkou. Maxima má v sebe obsiahnuté podmienky bez určenia ktorých by sa nemohla stať všeobecným zákonom a skrze vôľu rozumnej bytosti ktorá je rozumná práve preto že sa podriaďuje všeobecným zákonom táto maxima stáva všeobecným zákonom ktorý určuje formu maxím ktoré si môžu nárokovať stať sa všeobecným zákonom. Na prvý pohľad bludný kruh rozumu bez akejkoľvek referencie mimo samého seba, na pohľad druhý logická forma a výstavbový princíp sveta.

Keď sme teraz poukázali na tri praktické princípy, tri zložky KI:

1. Formu. Forma KI spočíva vo všeobecnosti - maximy sa volia tak, akoby mali platiť ako prírodné zákony.

2. Maximu, totiž účel. Rozumná prirodzenosť ako účel sám osebe musí slúžiť ako obmedzujúca podmienka všetkých iba relatívnych účelov.

3. Úplné určenie. Všetky maximy sa majú z vlastného zákonodarstva zhodovať s možnou ríšou účelov ako s ríšou prírody.

môžeme pristúpiť k vloženiu našej maximy "prežijem šťastný život" do KI...