total descendants:: total children::6 6 ❤️
|
Svet, s ktorým sa stretávame, je zmysluplný práve preto, že je významovo utriedený „jazykom“. Jazyk je tvorený súborom zvukov, ktoré sú schopné rozlišova? význam* – jazyk je systém znakov (jazykoveda označuje tento systém fonologickým systémom daného jazyka, ktorý je v rôznych jazykoch rôzny). Znak je to, čo zastupuje niečo iné (napr. slovo zastupuje vec). Význam znaku nie je určený „pozitívne“ alebo izolovane, je daný rozdielom, diferenciou - tým, čím sa v danom systéme (štruktúre) jeden znak odlišuje od všetkých ostatných. Najpresnejšou charakteristikou znaku je, že je tým, čím ostatné znaky nie sú. To, čo platí o elementárnych znakoch, platí obdobne aj pre význam jednotlivých slov. Význam nie je daný substanciou, ale formou, teda vzájomným usporiadaním a rozlíšením znakov v danom systéme - jazyk je forma, nie substancia. Jazyk je čosi ako „raster“ či „mriežka“ položená cez pôvodne nediferencovanú substanciu (v prípade jazyka „významovú substanciu“), a práve táto „štruktúra“, tento systém vzájomných diferencií (a teda nie systém jednotlivých elementov) je jazyk. Rôzne znakové systémy (rôzne jazyky) môžu pôvodne nerozlíšenú skutočnos? členi? rôznym spôsobom – znaky majú arbitrárnu povahu (neexistuje príčinný vz?ah medzi jazykovým znakom a označovaným javom). Nie sú „prirodzené“ ale „umelé“. Ich význam je daný určitou konvenciou, určitým jazykom či kódom. Znaky totiž neoznačujú preto, že by sa „prirodzene“ vz?ahovali k označovanej veci - označujú len a len preto, že existuje jazyk ako táto štruktúra ich vzájomného vymedzovania. Ak spolu hovoríme, potom si rozumieme preto, že všetci poznáme rovnaký jazyk, t.j. žijeme v skutočnosti členenej rovnakým spôsobom. Význam akéhokoľvek znaku je daný jeho funkciou a miestom v systéme. Štrukturalizmus vychádza z toho, že je spomínaná štruktúra či systém nevedomý (nadväzuje na myšlienku nevedomia z Freudovej psychoanalýzy). Michael Foucault (1926 - 1984) sa inšpiroval štrukturalistickými myšlienkami pri analýze nášho vedenia. Zavádza pojem epistéme - systém alebo poriadok, ktorý vopred reguluje to, čím a ako sa naše vedenie zaoberá. Naše vedenie a naše teórie sa vždy riadia určitým systémom usporiadania - systémom vz?ahov, ktoré sa udržujú a menia nezávisle od obsahov, ktoré spájajú. Pred každou ľudskou existenciou, pred každým ľudským myslením sa vyskytuje už isté vedenie, systém, ktorý znovu objavujeme. Foucaultova epistémé dopredu vyznačuje priestor danej kultúry, vymedzuje spôsob usporiadania sveta, a dokonca núti myslie? tým a nie iným spôsobom. Tak sa naše zdanlivo slobodné myslenie vždy drží v danej osnove, ktorá nám vôbec dovoľuje myslie? a hovori? o veciach. Foucault ukazuje, že súvislos? vecí, a teda aj ich akési základné utriedenie (čo je predpokladom každého myslenia) nie je nič samozrejmé – ukazuje, že ku každej klasifikácii patrí určitý základný princíp (v príklade „čínskej encyklopédie sa nám princíp triedenia ukazuje svojou neprítomnos?ou“). Princíp ale nevidíme (nemáme možnos? uvedomi? si ho), pretože na vlastné myslenie nemáme možnos? nahliadnu? zvonku – svoje vlastné myslenie môžeme uchopi? zase iba prostriedkami tohto nášho myslenia. Princíp dokonca musí by? neviditeľný, aby vôbec mohol fungova?. V jeho pojatí je teda epistémé to, čo formuje priestor, v ktorom sa nám veci javia ako navzájom susedné, ako odkazujúce na seba, ako navzájom blízke alebo naopak vzdialené. Umožňuje nám hovori? a pohybova? sa v usporiadanom svete. Foucaultova epistémé je teda princíp, umožňujúci usporiadanie vecí, s ktorými sa stretávame a o ktorých hovoríme, ak sa k nim vz?ahujeme v teoretickom postoji. Je tým, čo určuje vnútornú zákonitos? vecí v našej kultúre a jej textoch. Vďaka epistémé myslíme svet vždy nejako navzájom súvislý - naše vedenie sa vždy zaoberá usporiadaným svetom, avšak samotný princíp tohto usporiadania naše vedenie netematizuje. Vedenie je vždy v zajatí určitej epistémé. Foucaultova „archeológia vedenia“, ako nazýva svoju metódu, prechádza naspä? dejinami nášho myslenia a snaží sa objavova? premeny tohto princípu poriadku. Ukazuje sa pri tom, že sa v európskych dejinách menil úplne radikálne. Dejiny tak nepredstavujú kontinuálny, ale diskontinuálny vývoj (existujú v nich rôzne zlomy). Znamená to, že naše myslenie nie je nič absolútne či posledné – je vždy regulované určitým „kódom“ (štrukturalisti by povedali „jazykom“), ktorý ho núti pristupova? k veciam určitým spôsobom. Naše myslenie je preto podľa Foucaulta vždy sprostredkované istou štruktúrou, ktorá nie je vedomá, a naše myslenie je teda historicky relatívne (nemožno ho mera? napr. mierou pokroku). To, čo dané zákony kultúry nejako prekračuje alebo sa im vymyká sa naše myslenie snaží vždy eliminova? alebo je v jeho rámci vydávané za prejav „šialenstva“. Thomas S. Kuhn (1922 - ) sa inšpirovaný myšlienkou diskontinuity dejinného vývoja zaoberá tým, čo nazýva štruktúrou vedeckých revolúcií. Pri skúmaní historického vývoja vedy dochádza k záveru, že prechod od jednej vedeckej teórie k druhej nie je plynulý, ale prebieha skokovo. Tak sa nemenia iba vedecké teórie, ale celý pohľad vedy - celý svet vedy**. Normálna veda rozpracováva existujúcu teóriu, na základe ktorej predpovedá určité fakty a prevádza experimenty, artikuluje určité poznatky a hromadí ich. Je to výskum, ktorý sa opiera o tie vedecké poznatky, ktoré vedecká obec pokladá za základ vedeckej praxe. Z toho ale plynie, že „normálna veda“ sa už vždy pohybuje v určitých vytýčených medziach alebo na vopred pripravenej pôde. Na otázku, čo vlastne určuje túto prax normálnej vedy, Kuhn odpovedá svojím pojmom paradigmy. Paradigmou sa stáva teória, schopná rieši? problém, ktorý daná vedecká obec pokladá za významný a ktorý nemožno rieši? inak. Ak je nová paradigma prijatá širšou vedeckou obcou, stáva sa kritériom, v súlade s ktorým potom postupuje praxou „normálnej vedy“. Ku zrodu novej paradigmy potom dochádza vtedy, ak nastáva kríza vedy - teda vtedy, ak sa objavia javy, ktoré sa s ohľadom na vládnucu paradigmu zdajú by? anomáliami. Ak nejaká vedecká teória stratí štatút paradigmy, stráca túto platnos? iba ak existuje iná, ktorá ju dokáže nahradi?. Rozhodnutie odmietnu? danú paradigmu je vždy zároveň rozhodnutím prija? inú. Veda sa tak díva na prírodu vždy skrz určitú paradigmu. Pokiaľ sa vedec stretne s nejakým anomálnym javom a nie je ochotný vnucova? ho do rámca aktuálnej teórie, pričom nemá po ruke teóriu novú, vzdáva sa vedy vôbec. Zavrhnú? jednu paradigmu a nenahradi? ju inou znamená zavrhnú? vedu ako takú. Prechod od prekonanej paradigmy k paradigme inej, z ktorej sa rodí nová prax „normálnej vedy“, nemá nič spoločné s kumulatívnym procesom. Tento proces je skôr rekonštrukciou danej oblasti na nových základoch. Vznik novej teórie uzatvára jednu tradíciu vedeckej praxe a otvára tradíciu novú. Tá je založená na nových pravidlách a pohybuje sa v rámci nového pojmového i predmetného sveta. Práve preto nemožno poveda?, že sa veda vyvíja k ideálnemu vystihnutiu skutočnosti. Pretože skutočnos? je pre vedca vždy iba to, čo je v zhode s existujúcou paradigmou. Zmeny paradigiem, t.j. vedecké revolúcie, sú premenami vo videní sveta (a nie iba zmenami v prístupe k svetu), učia novému vnímaniu sveta. Svet, v ktorom žije vedecká obec po premene paradigmy, je neporovnateľný so svetom, v ktorom žila predtým. Premena paradigmy spôsobila premenu sveta, v ktorom vedec žije. Jednou z kľúčových paradigiem myslenia 20. storočia sa stala štrukturalistická jazykoveda. (podľa kuhnovskej teórie vedy jazyk ako paradigma systému či štruktúry v najširšom zmysle) Klasický štrukturalizmus pracoval s predstavou jediného systému či štruktúry za udalos?ami (statická štruktúra, chápaná v zásade ako uzavretá). Jazyk (kód, systém) je tu koncipovaný ako svojho druhu zákonodarstvo, pretože základnou funkciou reči je komunikácia. Každý kto chce, aby mu ostatní rozumeli, sa musí podrobi? systému jazyka. Jazyk nás teda k určitému spôsobu rozprávania dokonca zaväzuje a núti. Jazyk je moc, ktorá nám vládne bez nášho vedomia. Klasický štrukturalizmus, Foucaltova epistémé a rovnako model jedinej paradigmy sú vlastne čímsi, čo ešte patrí k dobe modernej, nie však postmodernej. Model jediného systému či štruktúry za udalos?ami je totiž ďalej neudržateľný - je pochybný, pretože je nakoniec iba výrazom skrytej túžby po moci. Postmoderná doba je podľa Jeana-Francoisa Lyotarda (1924 - ) bytostne otvorená, vylučuje princíp neobmedzenej vlády. Pokusom o filozofické zhrnutie našej súčasnosti ako postmodernej doby je Lyotardova kniha, nazvaná „postmoderná situácia“. Pre súčasnos? je charakteristické, že pre pochopenie našej situácie tradičné prostriedky nášho myslenia nestačia. Veda je síce od počiatku odporcom a protivníkom mýtu, odhaľuje ho ako fikciu, ak však chce by? sama niečím, čo je záväzné pre všetkých, musí nejakým spôsobom legitimova? samú seba. Preto sa, podľa Lyotarda, veda ospravedlňuje pomocou filozofie. Miesto mýtu teraz zaujíma filozofický „meta-príbeh“, ktorým veda „rozpráva“ sama o sebe. Týmto spôsobom sa snaží vystúpi? z jazyka, ktorým hovorí, a legitimizova? tento jazyk sám. Modernú vedu teda podľa Lyotarda charakterizuje práve táto potreba legitimova? filozofickým komentárom svoju univerzálnos? - to, že je jediná pre všetkých. Týmto komentárom je prirodzene legitimovaná nielen veda, ale práve tak aj spoločnos?, jej štruktúra a jej inštitúcie. Pre postmodernú dobu je charakteristické to, že tieto komentáre či „metarozprávania“ stratili svoju presvedčivos? – stali sa nedôveryhodnými. Podľa Lyotarda tomu zodpovedá aj kríza metafyziky vo filozofii. Veľkú jednotu vystriedala pluralita, a teda každý z nás žije akoby v priesečníku najrôznejších príbehov, z ktorých každý sleduje svoje vlastné ciele a svoju vlastnú logiku, pričom nemá žiaden univerzálnu platnos?. Postmodernú spoločnos? nemožno vysvetľova? napr. modelom fungujúceho stroja, ktorého všetky časti sú podriadené jedinému cieľu a majú zmysel iba vtedy, ak slúžia celku. Takýto univerzálny celok je totiž v postmodernom svete fikciou. Štrukturalistická filozofia sa reagujúc na tento vývoj mení na postštrukturalizmus. Najvýznamnejším predstaviteľom tohto smeru je francúzsky filozof Jacques Derrida (1930 - 2004). Základným pojmom jeho filozofie je pojem diferencie, presnejšie jeho „slovesno-menná“ podoba „différance“. Používa „pojem“, v ktorom je prítomný ako aspekt slovesný (dejový), tak aspekt nominálny - ako pohyb, tak výsledok tohto pohybu. Na rozdiel od klasického štrukturalizmu je teraz v pojme diferencie základný skôr jej „dynamický“ ráz. Derridova filozofia je vlastne kritikou klasického (či metafyzického) pojatia znaku. Podľa klasického štrukturalistického pojatia je význam znaku zaručovaný (statickou) štruktúrou jazyka (je zaručovaný na rovine systému – kde nie je kód, tam nemožno hovori? o znaku). Táto štruktúra či kód umožňuje komunikáciu, tj. umožňuje, že pre všetkých, ktorí hovoria majú znaky rovnaký význam. Jedným z rysov postmoderny je demaskovanie moci jazyka a všetkých pojatí, ktorá sú s touto mocou nejako späté. Teda aj demaskovanie klasického štrukturalizmu. Práve preto kladie dôraz na pluralitu. Miestom, kde je tento mocenský monopol systému neustále porušovaný a kde sa ukazuje čosi ako otvorená štruktúra je umenie, a ak hovoríme o jazyku - literatúra. Súvisí to s tým, že základným princípom umeleckého diela je „ozvláštnenie“. Umelecké dielo (ktoré vždy ukazuje samo na seba, na to, ako je utvorené) narušuje vžitý automatizmus nášho vnímania a hovorenia o skutočnosti. Umenie je teda taký hovor alebo „jazyková hra“, ktorá stále prichádza s nečakaným (komunikatívna funkcia je pri umení vedľajšia). Nemôže tu plati? model uzavretej štruktúry o ktorom rozmýšľal klasický štrukturalizmus. Ak chceme chápa? umenie, musíme si zvyknú? na predstavu otvorenej štruktúry, ktorá je v pohybe, ktorá sa ustavične deje. Význam znaku sa neustále deje a tým padá aj predstava znaku ako toho, čo zastupuje vec samotnú. Pre Derridu je najdôležitejšie, že je znak vždy vymedzený tým, čo je neprítomné - tými znakmi (diferenciami k týmto znakom), ktoré tu nie sú a ktoré aj tak (svojimi stopami) určujú, čo znak zastupuje. Znak nikdy nereprezentuje reprezentované, ale vždy odkladá prítomnos? toho, čo označuje. * význam ≠ zmysel Ak nevidíme zmysel v nejakej vete, je to preto, že dokonale chápeme jej význam. Zmysel sa ukazuje až vtedy, ak v hladkom toku konverzácie, v ktorej už kód komunikuje sám so sebou, dôjde k neodhadnuteľnej odchýlke od toho, čo očakávame. (zmysel je čosi ako malý (rečový) vír, ktorý je potrebné si všimnú?) ** étos vedy je viazaný na štruktúru indoeurópskej kultúry (prevažná väčšina vedeckých spisov bola publikovaná v gréčtine, latinčine, nemčine, angličtine a francúzštine) |
axone main |
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||