Teraz vam tu napisem ako to so mnou vlastne teraz je. Vlastne by som povedal, ze rad by som vedel ako to je. Tie rozjebavky ludskych dusi zo vztahov. Vztahy, vztahy, vztahy... Vsade to kazdy riesi, zaobera sa tym... Ja som tomu nerozumel, veeeelmi dlhe roky som bol mimo. A zrazu "patrim do klubu".

Laska/nelaska, sex/nesex, vernost/nevernost, zalubenie/nezalubenie, vztah/nevztah... Fuh, a vsetko okolo toho, nech je to akokolvek absurdne, je to dost brutal sila. Nech je to len zmes emocii, pocitov, myslienok, ega... ci co ja viem co, je to zverinec. Musim priznat - uplne ma to odjebava, ked uz nie psychycky, tak mi to zabera mrte casu a uz fakt NEVIM NIC.

Pred opisom sucasnosti - minulost: zil som si v pohode, som spokojnucky, mam uz po tridsiatke, dcerku, picovinky aj dobrotky za sebou, 12 rokov workholizmu... A dva vztahy - jeden osemrocny a jeden trojrocny aj s narodenim babatka... Ziadne riesicky, ziadne hluposti, proste laska, zivotik spolu, dovera, venovanie sa poslaniu, vecickam, praci...

!!!!!!

A tu zrazu uuuplna hrooooza - des. Za posledny rok a pol mnozstvo dusi, tiel, spoznavanie, hlbanie, prijmanie, odmietanie, trapenie, umieranie, potesenie, rozplyvanie, vasen, bolest, stastie, radost, rozcarovanie, viera, neviera, zlyhania, pady... Ja fakt neverim. Dovtedy jednoduchy pohlad - bud laska je, alebo nie je... Podla toho - sme spolu, alebo nie sme... No, uz sa mi asi zda, ze je to zlozitejsie....

Najviac ma vsak na tom sere, ze som typ, co ak nieco robi - niecomu zije, tak to robi na 100%. Co najpravdivejsie a naplno. Takze - moj dovtedy zodpovedny pristup k praci a vsetkemu navokol sa kraaasne odjebava ponorenim do spoznavani dusi, hladani femme fatal, skusani... Najviac ma z toho vsetkeho sere ten odjebany CAS. Ziadna zodpovednost ako predtym. Ziadne noci stravene v praci... Uplne naopak. Nie ze by zivot mimo prace nebol zaujimavy, ale je toho uz privela, nebol som na to vobec zvyknuty a navyse som veril a stale verim ze praca ktoru som robil a robim(?) ma aj vyznam. No kvoli tomuto hladaniu ci poznavaniu... - tolko premrdaneho casu, tolko casu v bolesti, uplnej odjebavke... co vsetko sa dalo stihnut... zazivam aj dovtedy nepoznane stavy. No, ked pracu robite so srdcom a zaberie ho zena, ci vztah ktory sa spaja s riesenim, tak neostava (aspon mne) pre ine v nom miesta.

Prislo to zas a zas - vzdy som sa dostal do pohody, strazil si to, uz bol imunny voci vsetkym zvodom - telo, dusa, vasen, flirt, nazory, zivotny styl... No vzdy prislo zase nieco co zatlacilo na achillovu patu - a - bol som v tom zas! Nestastne som trpel pre lasku, ja sam som sposobil inym bolest a utrpenie... Hrozny kolotoc. Strrrasne by som bol rad keby sa zastavil. Ako? Byt cynickym? Len flirtovat? Premenit lasku na sex? To nemozem. Hladat? Fuh... Ale - tak ci tak to casom(opat nejaka Vila), pride.

Tak co mam kurva robit? Ja uz chcem zase normalne fungovat, zase normalne pracovat, zase normalne Zit. Povedal som si ze BEZ zeny to bude najlepsie, no zistujem, ze ci chcem, alebo nie, po par mesiacoch som v tom zas. Obrana nevystaci, podvedome hladanie pokracuje, cim viac sa branim, tym viac tlacim na pilu :-) Proste opat to pride a hodiny a hodiny stravim v blizkosti nadhernej osoby(co koniec koncov kazda zena je) a nakoniec bud pad do srakov, alebo ublizenie tej druhej strane, co tiez nie je prijemne... S prepacenim, cynicky, no pravdivo musim uznat, ze najlepsi pocit bol z obojstranne jasnej "bezvztahovej" sukacky, no asi dlhodobo by to nebolo ono a ako model buducnosti ma to desi. No ale ci mozem prijat vobec este nejaky model(?). Ci mozem niekomu/nejakej este verit, povazovat ju za jedinu, dokazem sa vobec dat cely...? dokazem verit ze sa nejaka zena dokaze dat cela...? Mam sa na take nieco vykaslat? Ale bez toho si lasku/vztah predstavit neviem...

Takze som v stave ako "naha na sibiri" - http://www.kyberia.sk/id/892540 . Fuh, hanbim sa pritom sam pred sebou, ale uz som sa s tym vlastne aj zmieril, ze moja dusa bojovnika, ktora sa malokedy pred niecim ci niekym v tomto svete zastavi, ktora mi nedovoluje poznat strach, je v tejto veci bezmocna... uplne. mam sa este nieco naucit? vobec - naco je toto dobre? tolko utrpenia a bolesti? iste, dospievame, nieco sa naucim, hlavne o laske a tak... ale ja som s tym nemal problem ani v mojom prvom vztahu, ktory trval 8 rokov a nic sme neriesili, len sme sa mali najviac radi a dodnes sme priatelia a hotovo... stale po "vylieceni" sa skor vratim do tej hladinky pokoja a kludu ako predtym, necitim ze by som bol o nieco silnejsi, skor nedovercivejsi a opatrnejsi...

Teraz mi je fasa, najlepsie. Zase sam, slobodny, v pohode, pan svojho casu, svojho zivota, plynuci v case a priestore. Viem ze len docasne. Takze krasa - bumsarasa, radsej palim o par dni do srakov, najpr Chorvatsko, potom Spanielsko na dva mesiace(my personal sanatorium pre dusu), zase vypnut uplne, nabrat pokoj a seba sameho do srdiecka, naplnit ho bozim dychom, vyrovnanost, lasku... Prec od vsetky suvislosti co su tu...

No som zvedavy co pride potom zas. A viem ze to zas pride. Tak rad by som zastavil ten kolotoc... Ked uz nie kvoli sebe, tak hlavne kvoli zodpovednosti za pracu a ludi s ktorymi robim... Alebo sa jednoducho na jesen zamestnam v pekarni, alebo v nemocnici, hlava si moze ficat na com chce a mozem v tomto kolotoci pokracovat... A asi sa aj zmierujem s faktom, ze ak aj budem najviac v pohode, do nijakeho vazneho projektu ci prace sa nepustim. Pre istotu, lebo iste pride zase "Ta", ktora bude opat stat za to (aj ked by som si den predtym bol isty, rovnako ako dnes, ze uz ziadna nepride) a ja sa zase na vsetko vyjebem a sklamem seba a aj ludi navokol. A viem, ze hladanie nezastavim a cim viac s nim budem bojovat, o to viac budem patrat po blizkej dusi, takze sa tomu oddam naplno a ak Ju najdem a verim ze raz asi ano (Tu, s ktorou to bude opat pohoda, harmonia, klidek - jedno telo, jedna dusa) tak potom sa mozem pustit dalej do planov co mi Boh vlozi do hlavy a srdca ako predtym.

Ci mi poradite nieco ine?