Presne tak (mam sice iba hypertyreo). cítil som sa divne keď som mal o tom povedať niekomu ako sa cítim. videl som že to nikto nechápe (pretože vyzerám že mi nič nie je) a postupne som sa na to vysral a nikomu som o tom, že napríklad prejsť do kuchyne ráno a najesť sa ma úplne zabíja nehovoril. Skoro každý deň som myslel na to že sa zabijem pretože už takto nevládzem. Nechápem ako som to dal, trvalo to "iba" rok kým mi to lieky stlačili na úroveň relatívne funkčného života. Keď čítam ako niekto v takomto alebo podobnom stave žije neustále, nechápem a má môj veľký obdiv.