Ako prvé Visual Snow Syndrome a tetanický syndróm, ale nemám okrem tohto nič z tých bežných vágnych vecí oficiálne diagnostikované. Ako, načo, chápeš, načo budem chodiť po lekároch s tým, že "som strašne unavená (VSS?), všetko ma bolí (hypermobilita?), je mi zle nonstop v bruchu (lepok a iné srandy), trasiem sa (tetánia), niekedy prespím 18 hodín denne (depresia?), myšlienky mám ako vrecko voľných súčiastok (ADHD), je mi strašne zima (hypotyreóza)",... Proste nikto sa nebude zaoberať tým, že z čoho to je, každý z tých vágnych symptómov už má vysvetlenie, nikto nebude pátrať po nejakej unifikujúcej veci a dávať tomu oficiálne meno.

Imunologička mi robila na jeseň konečne vyšetrenia, dostala som Imunor a mám ho dostať zas. Prídem k nej pred vianocami s tým, že hej, medzitým som mala covid a som už šiesty týždeň dokolečka rozbitá, každých pár dní teplota, kritická únava, hrdlo..
... prespala som zas pol nedele a celý pondelok, ešteže som si zobrala dovolenku, že budem maľovať kúpeľňu. Nemaľovala som, spala som a ruky som mala subjektívne ťažké ako olovo.

Je skvelé v práci hovoriť veci ako "prepáč, dnes môj mozog obzvlásť odporuje sústredeniu sa, nechajme to na zajtra, lebo ja to teraz proste nepochopím". :) Našťastie mám chápajúcich kolegov a kolegyne, že niekedy sa proste nedá so mnou. Minimálne dve v robote máme otvorene nediagnostikované ADHD (alebo traumu, ktoré sa prejavuje podobne), takže obe edukujeme ľudí, nech si zvykajú na ND prejavy. :) A ja k tomu občas hádžem také ako "Marcel, poď so mnou do automatu, prehnala som to s nejedením a mám už príliš nízko cukor, budeš mi robiť dozor."

Takýchto vecí je plno, a presne ako to ten típek v rozhovore píše, človek sa cíti divne, keď o tom hovorí - akoby som si to mala nechať pre seba, lebo tým iba obťažujem svet, že existujem a že občas potrebujem pomôcť a podržať, lebo nefungujem ani na 50%.