https://zena.sme.sk/c/22842373/porodnik-cupanik-zeny-respektujeme-niektore-moje-vyjadrenia-v-podcaste-vyzneli-zle.html?ref=tab

a ešte súvisiaci rozhovor s Cupaníkom.

argumentuje že "všetko iba nejako zle vyznelo"

Šéf pôrodnice Koch: Partner rodiacej ženy by nemal do pôrodu zasahovať
Cupaník vysvetľuje kritizovaný podcast.

O rodiacich ženách sa vyjadrovali ponižujúco, hovorili o nich, akoby nevedeli správne rozhodovať samy o svojich telách či o priebehu pôrodu. A zabávali sa aj na vtipoch o menštruácii.

Tak vyznela ostatná epizóda populárneho podcastu Doktor má Filipa, ktorú tvoria lekár Jozef Fatrsík a zdravotný brat Filip Machala. Ich hosťom bol riaditeľ bratislavskej súkromnej pôrodnice Sanatórium Koch Vladimír Cupaník.

V podcaste okrem iného hovorí aj o tom, že ženy si do ich nemocnice nosia pôrodné plány, no nemocnica sa riadi svojím vlastným. V rozhovore pre SME reaguje aj na ďalšie vyjadrenia z podcastu.

V podcaste ste povedali, že ste v Sanatóriu Kochu ženy predbehli a máte vlastný pôrodný plán, ktorý rešpektuje požiadavky, ktoré vy považujete za rozumné. Ste šéfom súkromnej pôrodnice, kde si ženy za pôrod platia a chodia k vám rodiť aj preto, aby sa stretli s iným prístupom ako v štátnej nemocnici. Dávate im takto signál, že hoci k vám prídu s vlastným pôrodným plánom, vy pôjdete aj tak podľa toho svojho?

Takto to nebolo myslené.

V minulosti sme sa stretávali s absurdnými pôrodnými plánmi v tom zmysle, že sa ženy dožadovali aj vecí, ktoré sú samozrejmé. Napríklad bežne platí, že nespravíme nič bez toho, aby sme sa ženy vopred nespýtali.

A v tých plánoch žiadali, že sa ich musíme pred každým úkonom opýtať, čo bolo pre mňa prekvapujúce. Tieto pôrodné plány boli viac-menej skopírované z jedného zdroja a tie tehotné ženy si mysleli, že toto je ten správny, a chodili s tým istým. Videli sme tam aj tie isté chyby.

Ale neignorovali sme ich, vzali sme ich a upravili tak, aby boli v súlade s najnovšími vedeckými poznatkami a s partnerským prístupom k rodičke. Náš pôrodný plán je vlastne informovaný súhlas a nie je problém, že by s ním ženy nesúhlasili, lebo my rešpektujeme ich požiadavky.

Okrem toho si myslím, že by sa nemali robiť rozdiely medzi neštátnymi a štátnymi nemocnicami. Aj tam sa prispôsobili tak ako my, to znamená, že si uvedomujeme potrebu vytvoriť partnerský vzťah s tehotnou, rodičkou alebo gynekologickou pacientkou.

Hovoríte však, že mali aj absurdné požiadavky. Aké napríklad?

Napríklad, keď žiadali lotosový pôrod, teda aby sme neprestrihovali pupočník a ponechali ho v spojení s placentou aj niekoľko dní, alebo v pláne odmietali jednorazové podanie oxytocínu po pôrode, aby sa uľahčil pôrod placenty.

Vedecky je dokázané, že pri aktívnom vedení tretej doby pôrodnej, teda pôrode placenty, je krvná strata o 200 - 300 mililitrov menšia ako pri pasívnom čakaní, kým ju žena porodí.

Alebo keď niektorá tehotná mala v pláne, že sa musím v každom prípade opýtať, ak chcem zasiahnuť. To sa mi zdá absurdné, lebo by to tak malo byť vždy a my nikdy neurobíme výkon bez toho, aby sme sa neopýtali.

V rozhovore to však vyznieva tak, akoby rodičky mali prehnané požiadavky. Na ilustráciu spomínate aj prípad, keď žena v Česku chcela pri pôrode svojho psa. Nikde tam nehovoríte, že ženy vlastne od vás zvyčajne chcú len úplný základ dodržiavania ich práv.

To zle vyznelo, čo mi je ľúto. Odkedy máme vypracovaný informovaný súhlas na pôrod, nestretávame sa už s pôrodnými plánmi.

Ak niektorá žena príde so svojím vlastným, porovnáme, povieme, čo je reálne, čo nereálne a nemáme problém.

Ak si niekto prečíta, čo je v tom našom, tak pochopí, že je to plán, ktorý rešpektuje požiadavky žien.

Moderátor Filip Machala v podcaste spomína aj to, že „na tajňáša“ dohadoval podanie epidurálu, respektíve oxytocínu, svojej partnerke počas pôrodu, keď ona tieto zásahy odmietala. Nemali ste potrebu sa proti takémuto porušeniu práv ženy ohradiť?

To nebola ústredná téma rozhovoru a to, čo si pán Machala dohodol s anestéziologičkou, je jeho súkromná záležitosť. U nás v nemocnici takáto prax neexistuje.

Ale názor na to asi máte. Pripadá vám v poriadku dohadovať takéto veci za chrbtom svojprávnej ženy?

Samozrejme, že mi to nepripadá v poriadku, avšak podať epidurál na „tajňáša“ sa jednoducho nedá, s tým musela rodička súhlasiť, takže som túto tému nechcel ďalej rozvádzať. V podcaste aj spomínal, že muži a partneri pri pôrode niekedy rozhodujú za ženy.

Ja s tým nesúhlasím, lebo žena je autonómna na to, aby povedala, čo chce alebo nechce. Muž do toho pôrodu nemá veľmi čo zasahovať, on kontrakčné bolesti neprežíva. Nemal by mať rozhodujúci vplyv, on je tam najmä na to, aby ju podržal.

V rozhovore sa o ženách hovorí aj povýšenecky. Zaznie napríklad veta, že "mamičky niekedy veľmi vymýšľajú". Tiež sa spochybňuje ich rozhodnutie porodiť prirodzene, keď aj tak si nakoniec zvolia epidurál, ak bolesti nevydržia. Zároveň diskutujete o nedôvere k zdravotníkom. Prispieva podľa vás takýto spôsob debaty k tomu, aby ženy lekárom dôverovali?

Vyjadrenie o tom, keď niektorá mamička príde k pôrodu s jasne vyhraneným postupom a ten postup a nakoniec aj samotné rozhodnutie rodičky sa zmenia, vychádza z môjho pohľadu dlhoročného pozorovateľa.

Za mnohé roky vidím, že niekedy je prítomná určitá bariéra medzi pôrodníkom či pôrodníčkou a rodičkou. My sa ju v každom prípade snažíme prekonať, pretože nie je dobré, keď vidíte, že ten spôsob, ktorý rodička zvolí, nie je práve v danom prípade najlepší.

A pritom obe strany chcú spoločný cieľ – zdravé dieťa aj zdravú matku. Ja ako lekár viem, že pôrod je dynamický dej a na tieto zmeny reagujem. Aj tehotné by si mali uvedomiť, že je to dynamický dej a niekedy musíte meniť plány a rozhodnutia.

Opakujem – my ich meníme vždy v súčinnosti s rodičkou a ide mi len o to, aby si ženy uvedomili, že máme odborné vedomosti a skúsenosť a vieme, ako sa veci môžu vyvíjať.

Máte z praxe pocit, že ženy si to neuvedomujú?

Niekedy máme pocit, že aj keď im vysvetľujeme, že niektoré rozhodnutia nemusia byť ideálne, nechcú ten názor prijať. Niekedy to presviedčanie trvá dlho a pôrod sa zbytočne naťahuje.

Treba rešpektovať autonómiu rodiacej ženy, ale mala by tam byť aj vzájomná dôvera a rešpekt, aby akýkoľvek diagnosticko-liečebný proces viedol k vytúženému koncu.

"V pôrodníctve si naplánujú, urobia si svoj program a my sa im musíme akoby prispôsobiť. To sa v iných odboroch asi nediskutuje, či si mám dať vybrať zapálené slepé črevo." Tieto vaše citácie z podcastu vyznievajú, akoby sa ženy mali podvoliť tomu, čo hovoria lekári, lebo sa vám s nimi diskutovať nechce.

To si nemyslím. Škoda, že to takto vyznelo. Pravda je taká, že pôrodníctvo je asi jediné odvetvie medicíny, kde má laická verejnosť v značnej miere svoje predstavy.

Skutočne vidíme, že v iných odvetviach medicíny je názorov, ktoré nerešpektujú názor lekára, podstatne menej. Samozrejme aj inde máte možnosť odmietnuť taký alebo onaký zákrok či liečbu.

A chápem, že niekedy sa nám požiadavky žien môžu zdať za hranou, ale nakoniec samotný dej ukáže, že aj to či ono vieme rešpektovať. Preto sa tomu nebránim.

Hovoríte tiež, že: "Nedôvera je chorobou dnešných dní. Modrý koník udáva tón." Prečo si myslíte, že to tak je?

Keď občas počujem o reakciách na Modrom koníkovi, skutočne sa mi nezdá, že sú to tie najlepšie rady pre tehotnú ženu. Ale pre ženy akoby Modrý koník alebo iné diskusné fóra boli jediné správne názory, na rozdiel od názorov lekárov, lekárok alebo pôrodných asistentiek.

Ženy však potrebujú odniekiaľ informácie získavať alebo sa o ne deliť. Ak ich nezískajú u svojho lekára či lekárky v ambulancii či v pôrodnici, hľadajú aj na miestach, kde sa nemusia nachádzať odborné fakty. Nemôže byť vysvetlením toto?

Ideálne je, ak žena kladie otázky svojmu lekárovi, domnievam sa však, že často sa hanbia. A to je chyba, treba sa pýtať lekára alebo pôrodnej asistentky ešte počas tehotenstva. Mnohé veci sa dajú vysvetliť.

V mnohých prípadoch sa však deje, že lekári nemajú čas, ženu s otázkami narýchlo odbijú, prípadne niektorí nemajú najnovšie vedecké informácie. Čo teda potom?

Tehotnosť je pomerne dlhé obdobie, počas ktorého by si mali nájsť dostatok času, aby zodpovedali tehotným ich otázky tak, aby boli spokojné a aby mali pocit, že dostali odpovede na všetko, čo ich zaujíma.

Nechcem sa vyhovárať na pandémiu covidu, ale zdá sa mi, že strata sociálneho kontaktu postihla aj tehotenské poradne. V našej nemocnici preto napríklad spúšťame webináre pre tehotné, kde budú mať možnosť online diskutovať s vedúcou pôrodnou asistentkou na všetky otázky ohľadne pôrodu a okolo neho.

V rozhovore otvárate aj problematiku antikoncepcie a spomínate ženu, ktorá tabletkám natoľko nedôverovala, že pri sexe s partnerom používali aj kondóm, na čom ste sa spoločne s moderátormi zabávali. Vyznieva to voči žene zosmiešňujúco, akoby ste nebrali do úvahy, že o tom kondóme nemusela rozhodovať len ona a mohlo ísť o spoločné rozhodnutie oboch partnerov.

V nedávnej minulosti Holanďania odporúčali pri hormonálnej antikoncepcii použiť kondóm ako dvojitú ochranu aj pred pohlavnými chorobami. Tá metóda bola označovaná ako „Double Dutch“.

Vôbec som to nezosmiešňoval, naopak, považujem to skôr za nevedomosť, respektíve neinformovanosť ženy, ktorej lekár asi nedostatočne vysvetlil, ako funguje hormonálna antikoncepcia.

Asi tam išlo o zlú komunikáciu, keď žena jednoducho nebola informovaná natoľko, aby jej dôverovala. To je skôr kritika do vlastných radov.

Užívanie antikoncepcie v uplynulých rokoch výrazne klesá a mýtov okolo nej je stále dosť, v podcaste ste však vôbec nespomenuli, že aj napriek tomu je to slobodná voľba žien. Z rozhovoru skôr vyznieva, že sú neinformované, keď nevyužívajú skvelé výhody hormonálnej antikoncepcie. Prečo?

Jasné, že je to slobodná voľba žien, ale na základe tejto slobodnej voľby často dochádza k neželaným otehotneniam. A tomu chceme akoukoľvek antikoncepciou predchádzať.

Nežiaduce tehotnosti sa často končia interrupciami. Na Slovensku je ich počet nízky, ale ešte stále je tu priestor na to, aby sme vedeli znížiť počty neželaných otehotnení a interrupcií.

Akým spôsobom teda viesť debatu o antikoncepcii, keď je okolo nej toľko dezinformácií a mýtov?

Veľmi ťažko sa to vysvetľuje a o antikoncepcii by mali rozprávať najmä pedagógovia v rámci sexuálnej výchovy. A tá tu chýba. Treba zaviesť pedagogický proces, vtedy má diskusia zmysel. Na to nestačí, ak lekári niečo raz povedia v médiu alebo v nejakom rozhovore.