"Deleuzovo myslenie je anti-polemicke" - presne
Ale "vadí" to iba potiaľ, pokým si neuvedomíš, že nejde o polemiku ale o vyhranenie sa - najmä voči klasickej psychoanalýze a potom aj voči niektorým lacanovým koncepciám, ktoré sú samé o sebe dosť odklonom od hlavného prúdu psychoanalýzy (a psychiatrie) - a tiež keď si uvedomíš, v akej atmosfére tá jeho a guattariho koncepcia túžby vznikala-že bola súčasťou antipsychiatrie. Takže snaha de-inštitucionalizovať psychické procesy a oslobodiť ich od akýchkoľvek teoretických škatuliek je tam veľmi výrazná. Nie je tu zámer vytvoriť nové škatuľky- preto sa s tým asi nakoniec ani nedá polemizovať, lebo od štruktúry prešli (a chceli prejsť) k jedinečným multiplicitám. Túžbu vnímajú "iba" ako hybnú silu psychických procesov, ktorá sa riadi jediným princípom a tým je "flow"-produkcia.

tieto rozhovory mi práveže pripadajú ešte také lajtové a zrozumiteľné. Počúvam to teraz po večeroch a oproti knihe oddychovka. Ak by som nemala načítaného Lacana a rôzne psychoanalytické teórie, ktoré spolu s guattarim spomínajú v antioidipovi, tak tej knihe nemám šancu rozumieť. Čo ale hodnotím + je literárny pôžitok z čítania :)