odniekiaľ tie slová zobrať musíš, a Zamenhofovi sa na konci 19. storočia prirodzene videlo ako dobrý nápad inšpirovať sa románskymi (latinčinou/francúzštinou) a germánskymi (nemčinou) jazykmi

André Cherpillod, francúzsky-esperantský jazykovedec, ktorý sa zaoberá etymológiou, udáva, že 93% esperantských slov je rozoznateľných so znalosťou románskych jazykov, 90% so znalosťou germánskych jazykov, a 47% so znalosťou slovanských jazykov

ale pozor! ak sa niekomu javí esperanto ako "zmiešanina jazykov", je to povrchný dojem: kto prenikne pod povrch, nájde koherentný a logicky zostavený celok

slovo sa môže prevziať z latinčiny (taliančiny) či nemčiny, ale vždy sa musí prispôsobiť esperantskému pravopisu, ktorý je prísne pravidelný, výnimky jednoducho nesmú existovať; nepozná dokonca ani ypsilon, fyzika sa povie "fiziko" a samotný ypsilon "ipsilono" :P

taktiež, nech už sa to v tej latinčine, taliančine, francúzštine alebo nemčine povie hocijako, esperanto k tomu (ak je to podstatné meno) nemilosrdne pricapí -o, lebo všetky podstatné mená sa končia na -o, a prídavné mená na -a

ako sa tvorí množné číslo podstatných mien v nemčine? strach a hrôza! v esperante? nič zložitého: v jednotnom čísle koncovka -o, v množnom čísle koncovka -oj: domo / domoj, hundo / hundoj... a nikdy to nie je inak! (prečo by aj malo?)

časovanie, ktoré poznáme z nemčiny i taliančiny, v esperante jednoducho neexistuje; pre prítomný čas majú slovesá koncovku -as (vo všetkých osobách a číslach), v minulom -is, v budúcom -os (opäť, vo všetkých osobách a číslach)

existujú projekty plánových jazykov, ktoré majú zdrojové jazyky slovnej zásoby trochu "svetovejšie" rozložené (napríklad pandunia), resp. uplatňujú pri vytváraní slov doslova algoritmický systém (napr. lojban (čítaj "ložban")), osobne si však myslím, že zdanlivú "eurocentrickosť" v slovnej zásobe esperanto vyváži "celosvetovou" logickosťou gramatiky a produktívnosťou slovotvorného systému