Mnozinu vsetkych moznych hodnot - tj. definicny obor - premennej nazyvam priestorom tejto premennej.

Konkretna hodnota premennej sa da chapat ako bod v tomto priestore.

V dikcii Traktatu nieje privelmi zjavna diferencia medzi "svetom" a "mojim svetom".

Svet - je suhrnom faktov, je onym Herakleitovym "spolocnym svetom vsetkych bdiacich".
Moj svet - je "svetom ktory zazivam", je to "zobrazeny svet" .

Svet naplna formu sveta, clovek naplna formu cloveka.
Toto je zakladna teza.

Aleš leží nebo aleš neleží.
$a || !$a
(uzivam syntax programovacieho jazyka)

Rozdiel medzi vyznamom a zmyslom mi bude jasny az po precitani Fregeho diela. Zatial sa musim uspokojit s hrubym vymedzenim ze vyznam vyrazu je co tento vyraz hovori, a zmysel vyrazu je ako to hovori.

Už dávnejšie som si začal uvedomova? že ikeď užívam jednotlivé slová bežne v hovorovej reči, pri bližšom zamyslení nepoznám ich význam, ich vnútorný vz?ah k iným slovám. Medziľudskú komunikáciu som chápal ako výmenu mémov medzi najkomplexnejšými automatmi, a až neskôr som si uvedomil, že to, čo sa vlastne replikuje imitáciou z mozgu do mozgu , onen mém ktorý podlieha mutácii je vlastne logická stavba reprezentovaná v logickom priestore TOTALITY MOZNOSTI (na úrovni mozgu je toto "zobrazené" ako neurolinguistická štruktúra zhmotnená ako jedna z mnohých možných synaptických vazieb medzi neurónmi).
Toto som si uvedomil možno aj preto, že od počiatku Traktátu sa niečo vo mne neustále pýtalo "čo je forma?" a čím viac som nad významom slova "forma" - a to nielen v kontexte Traktátu, ale v kontexte sveta ako celku - uvažoval, tým zmatenejší som bol.
"Buď vo forme" valilo sa na mňa z reklamných billboardov, "robím formu" písal kamarát na Sieti, semtam mi prebehla myslou spomienka na "formálnu logiku" ako sa mi ju snažil odprezentova? Hofstadter, pri programovaní kyberie som neraz musel písa? html tag <form>, do toho ešte formule ako vzorec po anglicky, formula 1, detské formičky a Mr.Holeček s CocaColou a "formou lahve".
A do toho ešte ako mantra sa opakujúce "forma je možnos? štruktúry, forma je možnos? štruktúry ". Už pri tejto Wittgensteinovej vete som si uvedomil hranicu slovenského jazyka - znamená táto veta to, že forma "umožňuje" štruktúru, alebo že je "umožnená" štruktúrou? Inač povedané je najprv štruktúra a potom forma (tj. v Hierarchii pojmov je vyššie štruktúra a potom forma), alebo je tomu naopak?
Bolo mi jasné iba to, že Wittgensteinova odpoveď by mi bola jasná keby som ovládal lepšie nemecký jazyk ako stvorený na exaktnú predikátovú filosofiu ktorý by mi určil pádové vz?ahy subjekt-objekt vďaka využitiu členov (die Moglichkeit der Struktur)
Skrátka, stručne a jasne, mal som problém s "formou" a tento problém u mňa stále trvá ikeď si miestami navrávam že je viac-menej vyriešený. Proste chápem formu ako to, "co se vykazuje" - čoho prekladom je dúfam v slovenčine "čo sa ukazuje" - a čo je niečo, vďaka čomu je svet svetom. Niečo, vďaka čomu z amorfnej - či a-formnej? - Totality Všetkých Možností vyvstáva svet ako ho poznáme.

Ludwiga Wittgensteina vnímam ako človeka ktorý sa rozhodol preniknú? až k samotnej podstate sveta. Ako o ňom povedal Umberto Eco: "Bol to blázon, ale aký blázon!". Vďakabohu však Wittgensteinovi nebol doprianý pobyt v psychiatrickom ústave ale štúdium u jedného z najvačších duchov začiatku 20. storočia - Bertrandom Russellom. Russell vo Wittgensteinovi vycítil genialitu už od začiatku štúdia, nauči? ho ale pokore či dokonca metóde na prácu s vlastnými myšlienkami však bol ?ažký oriešok a dovolím si tvrdi? že sa to nikdy ani tak úplne nepodarilo. Wittgenstein mal vlastnú cestu životom , vlastný, z neho -z jeho sveta- vychádzajúci autonómny pohľad na svet. Mladý Ludwig bol výslednicou mnohých síl, diskurzov, významových línií - najmladší a najutiahnutejší syn z jednej z najbohatších rakúsko-uhorských továrnických rodín, prísne rakúsky strohý funkcionalista, neskor budúci nádejný inžinier lietadiel a motorov, ktorý však fyziku zavesil na klinec a oddal sa najvyššej zo všetkých vied ktorá vlastne ani vedou nieje - matematike a jej základnému stavebnému kameňu, piliéru sveta - logike. Na vývin jeho myslenia istotne vplyv aj európska filozofická tradícia , a to obe jej významné línie - kontinentálna, v poslednom štádiu najma germánska - i britská avšak interpretova? jeho dielo "iba" cez stret týchto dvoch tradícií je príliš obmedzujúce. Mnohé si totiž nepochybne zobral zo životnej praxe - a to veci poučné ako napr. obecné vzory,pravidlá fungovania prírody ako na nich musel prihliada? pri svojej inžinierskej praxi - a hlavne veci bolestivé - smr? najbližšieho priateľa - s prihliadnutím na fakt že Wittgenstein bol pravdepodobne homosexuál to musela by? ?ažká rana - a najma kontakt so smr?ou, s druhým brehom, s Ničotou v jej desivom prejave - v prvej svetovej vojne. Traktát začal písa? ako svoju prácu pre Oxfordských profesorov na samote pri nórskych fjordoch, očakávajúc tak ako snaď každý mladý filozof, že to bude "veľký prielom" a dokončil ho možno už ako vrah po niekoľkoročnom pekle vojny v zajateckom tábore - až vtedy keď Ludwig rezignoval na život dostal Traktát zmysel. Chcel sa stretnú? so smr?ou a stretol sa s ňou. Chcel dosta? poučenie od sveta a svet ho poučil,l chcel preniknú? k podstate a našiel ju - prázdnu. Preto je veľmi jednostranné interpretova? Wittgensteinovo dielo cez diela iných autorov, nie, Wittgensteinov traktát nieje "iba" intepretácia interpretácií, Wittgensteinov Traktát je kniha cez ktorú prehovoril svet - príroda, boles?, pýcha a pád, génius, blázon, vedec, veriaci človek, nihilista, mystik, filozof - toto všetko skrze Wittgensteina hovorí a vnímavému čitateľovi sa to ukazuje .