a ešte to môže byť aj úplne inak :)))
Moje deti som učila od malička zaspávať samé - nie v zmysle,že som ich ignorovala, skôr presadzovanie večerných rituálov, na ktoré boli zvyknutí a neprotestovali. Rozprávka, pomojkať, pusa na čelo, zhasnúť, spinkať. Nikdy som ich nenechala vyplakať, ak sa ozvali, že ma ešte potrebujú, prišla som, pohladkala, doriešila čo chcú, zhasla, spať.
Môj malý bol do cca 2rokov taký, že sa v noci zobudil, sadol si v postielke a rozrpával. niekedy hodinu, niekedy dve. Z mojej strany často obrovská nervozita, že ho mám ísť uspávať, pritúlila som si ho,brávala na ruky, robila čokoľvek, lebo - jemu predsa chýba blízkosť. Houby, nikdy sa s mojou pozornosťou neupokojil. až v momente ako som to vzdala, v noci ho pozdravila a otočila sa na druhú stranu - sa naučil vyrozprávať a zaľahnúť naspäť sám.

DNES - máme 7 a 6 rokov - si žiadajú občas aby som bola pri nich pri zaspávaní, nepoviem nie, iba ak mám na to dôvod - ten im vysvetlím a sú schoppní to akceptovať bez mrnčania, lebo proste zaspať vedia aj sami. Kedykoľvek si vyžiadajú uprostred noci blízkosť, dostanú ju. Takže niekedy treba akceptovať že dieťa má hranice blízkosti každé niekde inde. Dcéra napríklad ako bábatko vyslovene nechcela aby bol niekto pri nej, nevedela zaspať pri žiadnom hladkaní, hojdaní - len sama v tichu.