(Nechcela som, ale sedím s teplotou doma, reflektujem svoj život a nemám čo iné moc)

Naša hrdinka sa nezrodila dnes. Každé jej ráno je kontinuálnym prebúdzaním sa do včerajška. Rozmýšľa kde je sever, niekedy nad preťatými väzbami. Nad ľuďmi, ktorí sú jej jedno – a ona im. Nad Miletičovou, po ktorej sa jej v pražiacom slnku nechce chodiť peši a Bratislavou na ktorú si zvykla. Keby ale mohla ísť žiť do inam, išla by radšej tam.

Rozmýšľa nad svojim vekom, ale nevie ho určiť. Rozmýšľa, že vonku sa asi niečo deje, keď sa každý predbieha v tom, ako mu viac jebe. Ale ona je pokojná, lieky šlapú. Rozmýšľa ako sa cítia ostatní, ale nepýta sa ich na to, stavia si vesmírnu raketu. Odpáli sa z Petržalky, zamieri k Marsu, atď. Ostane prítomná v momente, bude si čítať knihy, bude fajčiť cigarety, pozerať do tmy a tak dokola.

Nakláňa sa ponad okraj bazéna, fajčí a pozoruje. Voda zozelenela a zhustla. Už viac krát sa chcela pristaviť, ten želatínový efekt ju fascinuje. Lístkom vyberá uhynutý hmyz. Smrť je krutá a láskavá zároveň, hovorí mu, im. Kompozícii dominuje biela moľa. Jemne ju podoberie a položí vedľa seba. Dofajčuje cigaretu, prestáva ju baviť, pokladá ju späť na hladinu. List ponára do vody, ostáva v nej levitovať. Pred tým bola rozkladnými procesmi zaujatá, dnes sa v nich už nevidí.

Niekedy nevie o čo sa oprieť. Začína sa vedieť o seba.

Začala brať lamotrigín pred pár mesiacmi. K. vyjadrila názor že to nie je prirodzené - K. ju štve. K. nevie, že to je ako bolesť hlavy alebo vyskočená platnička. Na toto ti meditácia fakt nepomôže. Okrem toho, ona má pocit, že už teraz má za sebou 20 rokov budhistickej praxe - vďaka farmaceutickej lobby.

...

Svet sa zakalil, zhustol, ozelenel. Pre nich bolo čoraz ťažšie sa v ňom vyznať. Rýchlosť s akou sa menil, predbiehal ich schopnosť ho pochopiť. Ako keď sa riasy začnú množiť geometrickým radom. Jej to bolo jedno. Prijala nové okolnosti s pokojom. Nemala na výber - 20 rokov budhistickej praxe robí svoje.

Prišlo ráno. Kráčala po Miletičovej, teraz bez potreby vyhľadávať tieň. Slnko sa cez hustú atmosféru prejavovalo len slabým svitom. V zelenom ovzduší levitovali bieli ľudia. Mĺkvi, umierajúci, mŕtvi. Začala ich jemne chytať ako moľu v bazéne, ale im nemala ako pomôcť, rozklad pôsobil zvnútra, napádal mozog, percepciu, pôsobil na osobnosť, vyvolával úzkosť a hystériu.

V pochmúrnom dni zeleného svetla zamierila na Lazaretskú. Vyšla po schodoch, zazvonila. Psychiatrička sa jej spýtala či nechce vysadiť, že by viac korešpodnovala s náladou okolitého sveta. Nechcela. Ľahko vydobité víťazstvo nepúšťa.

Rozklad začal postupovať na budovy a cesty, vegetácia začala bujnieť. Cítila sa v pasci ale nedokázala pred tým utiecť s úzkosťou, prestupoval ňou optimizmus, rovnako ako vo všetkom, bola v jeho moci.

https://www.instagram.com/p/BkpB-B5gncq/?utm_source=ig_share_sheet&igshid=3p39jlunzp2f

FYI, pracujem pre firmu ING, konkretne pomaham jej Francuzskej pobocke

Mama mi často opakuje, že svet je krutý, že v ňom budem musieť zápasiť o svoje miesto. Konkurencia bude veľká, tak pre istotu je na mňa tvrdá - aby som nezostala prekvapená keď už budem odkázaná sama na seba. Napriek tomu bývam prekvapená takmer stále a zo všetkého. Musím ale povedať, že väčšinou sa nechám prekvapiť príjemne. Svet okolo ma udivuje a nechce sa mi veriť, že to, čo mi rozpráva mama by mohla byť pravda. Mám šestnásť rokov a pocit, že som nesmrteľná. Nemám ale žiadne plány. Strednú školu mi vybrala mama podľa seba. Aby som mohla vykonávať povolanie účtovníčky - vraj pre istotu, aby som niečo vedela. Namietala som, že to nie je pre mňa, že rada trávim čas vonku a s ľuďmi. Z čísel dostávam závrate. Oveľa radšej sa prihováram cudzincom a pomáham starším ľuďom odniesť ťažké nákupné tašky aj cez pol mesta. Vždy sa pritom rozhovoria a neraz mi povedia aj veci, ktoré sa iným ľuďom neodvážia povedať. Možno preto, že ma ešte považujú za dieťa a vedia, že ak by som o nich rozprávala ďalej, aj tak by mi nikto neuveril. Okrem toho sa nepoznáme. Ale ja si nechávam všetko pre seba. Sú pre mňa ako poklady a často si na niekoho z nich spomeniem. Ešte mám rada zvieratá a prírodu, píšem do denníka básne o stromoch. Mama však povedala, že to je na nič. Iba ak ako záľuba. Premýšľať o svojej budúcnosti mám prakticky a keďže som stále zasnívaná, s "hlavou v oblakoch" (ako tomu hovorí), musí za mňa premýšľať ona. Pritom ako to vysloví, sa zatvári trochu otrávene. "Si ako tvoj otec." povie znechutene. "Ten žil tiež mimo realitu. Preto som sa s ním rozviedla. Nedalo sa to s ním vydržať."

"Život je boj." hovorí zase môj otec, ktorý mi vysníval kariéru exekútorky. Podľa neho je to perspektívne povolanie. "Uvidíš, o pár rokov bude exekútorov nedostatok. Ľudia sa teraz zadlžujú a až neskôr zistia, že to nemajú z čoho splácať. Bude sa ti žiť dobre." sedím zaborená v jeho koženom gauči a pokúsim sa zaprotestovať "Neviem si predstaviť, že by som od ľudí vymáhala peniaze. Je to nepríjemná predstava."
"To prekonáš." presviedča ma. "Pozri sa na mňa. Mne nikto nič nedal, musel som sa životom prebíjať sám. Keď som prišiel do hlavného mesta, nikoho som tu nepoznal. Ale teraz mám známosti, viem ako s kým jednať. Buď rada, že ti viem niečo také vybaviť."
Pozriem sa do zeme a skúšam si predstaviť ako uvaľujem exekúciu na zadlžených nešťastníkov. Pri tej predstave je mi nevoľno a som si istá, že exekútorka nebudem ale otcovi nič nehovorím. Veď on to pochopí neskôr.

´Radšej som sa nemala narodiť.´ Hovorím si niekedy sama pre seba. Nerozumiem svetu mojich rodičov, nerozumiem ich rečiam o peniazoch, o uplatnení. Nemám žiadne plány, žiadnu víziu kým by som sa mala stať aby som bola v ich očiach úspešná. Rada robím závažné rozhodnutia spontánne a nechávam sa prekvapiť náhodou. Nikdy dopredu neviem, ako to skončí ale ten pocit neznámeho ma vzrušuje. Rada improvizujem. Má to svoje čaro. Spolužiaci a spolužiačky chcú byť poväčšine lekári, právnici, ekonómovia.. Zaujíma ma, či je to niečo čo ich skutočne napĺňa alebo si vyberajú povolanie podľa uplatnenia a ohodnotenia. Ja som chcela byť zverolekárka ale mama mi povedala, že to je hlúposť, že by som musela kravám strkať ruku do zadku. "V kancelárii ti bude lepšie. Pozri sa na mňa, ako som sa vypracovala za tie roky na vedúcu odbytu. Tiež som začínala ako účtovníčka. Raz sa mi ešte poďakuješ." Mama robí celý život v cukrovare. Nikdy neuvažovala o tom, že by mohla robiť niečo iné. "Život ťa ešte prefacká." hovorieva často. Najčastejšie ako ospravedlnenie toho, keď ma prefacká ona. Vraj od cudzích to bude bolieť viac. A ja som predsa tak veľmi odtrhnutá od reality... Všetci v rodine sú zo mňa nešťastní a trápia sa, čo len zo mňa bude. Jediný kto mi rozumie je strýko a jeho žena. Spravila mi horoskop podľa presného času narodenia a vychádza jej z toho, že mám veľký dar reči a cit na jednanie s ľuďmi. "Nielen že máš ascendent v panne ale ešte aj Merkúr. Merkúr je planéta rečníkov, spisovateľov a komunikácie. Zároveň planéta, ktorá prináleží panne. Táto kombinácia je teda veľmi silná. Podľa toho by si mohla byť spisovateľka, novinárka alebo pracovať v neziskovom sektore s ľuďmi. To sú veci, na ktoré máš nadanie." Keď som o tom povedala mame, tak ma vysmiala. Horoskop je podľa nej dobrý akurát tak na pobavenie.

Občas zájdem za mesto. Sadnem si pri jazero a pozorujem vodné pavúky, kĺzajúce sa na hladine. Vŕby, ktoré sme zasadili so strýkom minulý rok sa ujali. S ich tenkými prútmi sa pohráva vietor. Mám to tu rada, pretože okrem sviatočných rybárov sem nikto nechodí. Rybári sa vždy zašijú niekde do tieňa vysokých topoľov. Rovnako sa zašívam aj ja. Najradšej niekde na slnku. Neprekážame si, takmer o sebe nevieme. Nie všade sa cítim tak dobre ako tu, medzi rybármi a topoľmi. S tichom si rozumieme. Nič odo mňa nežiada. Tu dokážem byť šťastná - aspoň na chvíľu.. Občas ma však reči rodičov prenasledujú až sem:

´Život je boj. Nikto sa nebude s tebou maznať. Raz sa budeš musieť presadiť sama. Čo dokážeš? Zamysli sa konečne nad sebou a premýšľaj realisticky.´ počujem opakujúce sa káravé slová vo svojej hlave. Najradšej by som im to všetko povedala, ako to vnímam ja, ako je mi taká predstava o živote, aký vedú oni, cudzia ale viem čo by nasledovalo.. Nerada sa hádam. V škole sme dostali knihu so zoznamom vysokých škôl. Máme doma s rodičmi spoločne vybrať niečo vhodné. Ukazujem knihu mame a tá ma posiela do izby. Mám si to prelistovať a prísť jej ukázať čo ma zaujalo. Nezabudla mi zdôrazniť, aby som myslela na to, že sa jedná o moju budúcnosť. Zavriem sa v izbe, sadnem si na posteľ a pozerám na modrú knihu. Zatvorím oči a náhodne ju otvorím: Univerzita v Trnave. ´Trnava znie fajn´ prechádzam si "ponuku". Po chvíli mám ľahkovážne vybraté: "filozofia" oznamujem mame.

prispevok po termine! chcem sa ale podelit:

1. Taliani
Jeden chladny novembrovy den sa Jurek ako obvykle vracal hladny doms z prace. Rozhodol sa konecne zastavit v talianskom bistre, ktore pred mesiacom vyrastlo priamo na jeho ulici. "Pizza bistro 20m od domu, vyborne, nestihne ani vychladnut.", tesil sa Jurek. Nemal velke nadeje, dalsie 2 najblizsie pizzerie boli odporne. Jedna piekla z Aro muky ceske pizza kolace, co chutia ako dvojdnovy pizza rozok z tesca zabudnuty v rozpalenej elektrickej trube, v druhej sa pokerovany, vecne potrundzeny kuchar, vykukujuci z pivnicneho okienka do ulice choval ako idiot a predaval aj to, cim by pohrdol i okoloiduci pes. Ani vyhoda cerstvosti kvoli strategickej polohe pri zastavke tramvaje na rohu 2 ulic nebola dostatocna nahrada za pekarovo fuserstvo.

Bistro vsak bolo ine. V malom pivnicnom okienku staly 2 rucne vyrobene drevene stolicky a medzi nimi stolik tak natesno, ze rande v tom okienku by zarucilo 100% uspech. Genialny napad, ktory asi nikto nikdy nepochopil.
Jurek sa rozhodol vstupit aj napriek vulgarne blikajucemu LED putacu, taky ktori si Turci zavesia nad dvere uz pri prerabke a jeho zapnutie dozaista oslavuju zabitim vykrmeneho telata.
Kontrast putaca a stylovych stoliciek bil do oci. "Asi im to moc nejde, idem na to", povedal si Jurek a s vrzgotom otvoril dvere.
Prvy dojem bol nebol. V sekunde po vstupe mu vlhkost zahmlila okuliare a teda nevidel na strme schody a len vdaka mini zabradlicku sa nevysypal. Letmy pohlad ho vsak uistil, ze je na spravnej adrese:
1. vesiaky - check
2. stojan na dazdniky - check
3. steny z obnazenych cervenych tehal - check
4. stare obrazy na stenach - check
5. nahodne rozmiestnene stylove dekoracie - check
6. pohare na vino zavesene nad barom - check
7. rodinna fotka na stene - check
Ano bol v talianskom podniku. Cele aj s kuchynou to mohlo mat 50m2, ale kazdy centimeter bol umne vyuzity a clovek sa mohol na to dlho pozerat a vzdy si vsimol nejaky novy detail.
Rozhovor domacich ustal a postupne pozdravili Jureka vsetci traja: pekar Andrea - podsadity pekar s preriedymi mastnymi vlasmi a laskavym pohladom, majitel Fabio - vysoky, ciernovlasy pan s hrubym hlasom-klitotrasom a jeho zena Zaneta - vyssia, ciernovlasa sexy dama s nevyraznou tvarou, trochu zakriknutym drzanim tela a tichym hlasom.

Zaneta ako jedina vedela cesky, tak Jureka nesmelo oslovila. Unaveny Jurek si objednal, Andrea to vzal, hodil do pece, pozrel na hodinky a vratil sa rozhadzujuc rukami k rozhovoru v Fabiom. Jurek si prezeral fotky z dovolenky a obrazy. Cely priestor bol ako z talianskeho filmu a jedine pojitko s Brnom bola pivnicna vlhkost a slaby pach pliesne. Velky tanier s troma kuskami pizze mu pristal na stole a ihned mu bolo jasne, ze dnes bude jest pizzu, ziadny lacny ojeb.

Dojedol, vstal, zaplatil, obliekol si vlneny kabat, pozdravil a odisiel s pocitom satisfakcie, ktoru prinasa chutne jedlo.

Z navstev toskanskeho bistra sa stala rutina. Ak mali v pondelok zavrete, siel to skusit k pokerovanemu pekarovi pri zastavke. Uz tam nepracoval. Bol tam namiesto neho stary chlap, ktory si pecenie a obsluhovanie naramne uzival a bolo vidiet jeho nadsenie, ze postupil zo sidliskoveho hladoveho okienka na pekara v centre mesta. Pizza bola este horsia ako minule. Jurekove chutove bunky rozmaznane kvalitou sa po 2 zahryznutiach vzpriecili a odmietli dalej tolerovat taketo barbarstvo hlad-nehlad. Pizza skoncila na lavicke, kde zvyknu spat bezdaci.

2. Podnikatel a rentier
Lubomir Vsetinsky bol Brnak jako Brno. Jeho dedo, Ivan Vsetinsky vdaka ruskym kamaratom zbohatol na stavebnych zakazkach pocas povojnovej rekonstrukcie zbombardovaneho Brna a zabezpecil rodinu skupenim nehnutelnosti v centre a investiciami do bytov. Lubomir mal vela vplyvnych kamaratov a styk s nim sa medzi miestnymi podnikatelmi povazoval za absolutnu nevyhnutnost.

Tymto postupom sa riadil aj Martin Stransky, majitel pizze na zastavke. Zoznamila ich Marketa, Martinova spoluziacka z VSEkonomicka, s ktorou sa raz za cas stretol na ulici a zo slusnosti si dohodli stretko na kafe. Marketa nerada chodila do jeho pizerie, pretoze Martin vecne popijal vino a mal vtierave reci. Vtedy sa stretli nahodou, po viac ako pol roku na seba narazili u dentistu na rohu prvorepublikoveho domu tvoriaceho jednu z troch stran Namestia.

- bry den
- dobry
odpovedali pohladom bez zdvihnutia obocia spolusediaci na lavickach, letmo pozreli na damu v ciernych steklickach a bielom vychadzkovom kostymku s naramne vykrojenym dekoltom, potom automaticky na volne miesta oproti na stolickach medzi oknami s vyhladom do vnutrobloku. Marketino sebavedomie z podpetkov klopytajuci na dlazbe tichej cakarne opadlo hned potom, co si sadla. Tukot topanok vystriedal nepravidelny tukot prstov na smartfonoch, suchotanie novin a obcasne zakaslanie.
Zvuk stisku klucky, ako pipavy zvuk na ciselnici v poradovniku na poste, automaticky pritiahol zraky vsetkych sediacich na vychadzajuceho.
- dakujem, pozdravim, majte sa krasne a dovidenia
- pan Cupal, prosim, podte
Martin vykrocil z dveri, pozdravil sediacich a odchadzal prec. Na sekundu sa jeho zrak musel vratit spet a ihned spoznal svoju znamu.
- Marketa, ahoj, to je nahoda, ako sa mas?
- dobre, dakujem, ako sa mas Ty?
- nic nove, pizzeria a rodina, furt to iste. Mas potom cas? Mohli by sme si sadnut niekam, ale kava to tentokrat bohuzial nebude - zasmial sa a vyceril cerstvo vybielene zuby - tak aspon na caj?
- dobre, ale uz som dohodnuta s kamosom, tak iba na chvilu
- nechcem Ti kazit plany, dohodnime sa na inokedy
- nie, nie, rada Ta vidim, aspon vas predstavim, pockaj ma dole v kaviarni
- urcite to nebude vadit?
- ani trochu
- no tak dobre
- zatim
- ahoj
Martin si to rezko sinul po schodom dole na ulicu. Kaviaren bola na opacnej strane domu. Jej zovnajsok bola vykladna skrina belle epoque Prvej republiky. Francuzske okna, lemovane tenkymi, perfektne sediacimi drevenymi listami svetleho odtiena zelenej, odhalovali len najblizsie hrdo stajace velke pestovane juky a draceny. Belase rolety, obvykle stiahnute na uroven oci ulice boli tentokrat povytiahnute vyssie, odhalovali viac, nez len floru a stoly najblizsie pri okne. Teraz to boli to 2 velke lustre, vyrobene z farebneho ceskeho krystalu, trblietajuce sa na pasikoch ranneho svetla prenikajuceho dovnutra zhora tenkymi medzerami medzi roletou a okennym ramom. V pozadi bolo trochu mozne rozoznat bar a samozrejme nasvietenu vitrinku s vykrojenymi kuskami dorty.
Otvoril 2,5m vysoke dvere a vosiel.

Obsluhujuci lokaj mu od pultu s dosiroka strojenym usmevom pozdravil - dobry den pane - pockal, az si zoblecie plast z ktoreho si vytiahol noviny a posunkom mu ukazal stoly na juznej a vychodnej strane.

...



3. Konkurencia




#writing

Ja to nerada vidím ako konkurenčnú činnosť - súťaživú súťaž