Mama mi často opakuje, že svet je krutý, že v ňom budem musieť zápasiť o svoje miesto. Konkurencia bude veľká, tak pre istotu je na mňa tvrdá - aby som nezostala prekvapená keď už budem odkázaná sama na seba. Napriek tomu bývam prekvapená takmer stále a zo všetkého. Musím ale povedať, že väčšinou sa nechám prekvapiť príjemne. Svet okolo ma udivuje a nechce sa mi veriť, že to, čo mi rozpráva mama by mohla byť pravda. Mám šestnásť rokov a pocit, že som nesmrteľná. Nemám ale žiadne plány. Strednú školu mi vybrala mama podľa seba. Aby som mohla vykonávať povolanie účtovníčky - vraj pre istotu, aby som niečo vedela. Namietala som, že to nie je pre mňa, že rada trávim čas vonku a s ľuďmi. Z čísel dostávam závrate. Oveľa radšej sa prihováram cudzincom a pomáham starším ľuďom odniesť ťažké nákupné tašky aj cez pol mesta. Vždy sa pritom rozhovoria a neraz mi povedia aj veci, ktoré sa iným ľuďom neodvážia povedať. Možno preto, že ma ešte považujú za dieťa a vedia, že ak by som o nich rozprávala ďalej, aj tak by mi nikto neuveril. Okrem toho sa nepoznáme. Ale ja si nechávam všetko pre seba. Sú pre mňa ako poklady a často si na niekoho z nich spomeniem. Ešte mám rada zvieratá a prírodu, píšem do denníka básne o stromoch. Mama však povedala, že to je na nič. Iba ak ako záľuba. Premýšľať o svojej budúcnosti mám prakticky a keďže som stále zasnívaná, s "hlavou v oblakoch" (ako tomu hovorí), musí za mňa premýšľať ona. Pritom ako to vysloví, sa zatvári trochu otrávene. "Si ako tvoj otec." povie znechutene. "Ten žil tiež mimo realitu. Preto som sa s ním rozviedla. Nedalo sa to s ním vydržať."

"Život je boj." hovorí zase môj otec, ktorý mi vysníval kariéru exekútorky. Podľa neho je to perspektívne povolanie. "Uvidíš, o pár rokov bude exekútorov nedostatok. Ľudia sa teraz zadlžujú a až neskôr zistia, že to nemajú z čoho splácať. Bude sa ti žiť dobre." sedím zaborená v jeho koženom gauči a pokúsim sa zaprotestovať "Neviem si predstaviť, že by som od ľudí vymáhala peniaze. Je to nepríjemná predstava."
"To prekonáš." presviedča ma. "Pozri sa na mňa. Mne nikto nič nedal, musel som sa životom prebíjať sám. Keď som prišiel do hlavného mesta, nikoho som tu nepoznal. Ale teraz mám známosti, viem ako s kým jednať. Buď rada, že ti viem niečo také vybaviť."
Pozriem sa do zeme a skúšam si predstaviť ako uvaľujem exekúciu na zadlžených nešťastníkov. Pri tej predstave je mi nevoľno a som si istá, že exekútorka nebudem ale otcovi nič nehovorím. Veď on to pochopí neskôr.

´Radšej som sa nemala narodiť.´ Hovorím si niekedy sama pre seba. Nerozumiem svetu mojich rodičov, nerozumiem ich rečiam o peniazoch, o uplatnení. Nemám žiadne plány, žiadnu víziu kým by som sa mala stať aby som bola v ich očiach úspešná. Rada robím závažné rozhodnutia spontánne a nechávam sa prekvapiť náhodou. Nikdy dopredu neviem, ako to skončí ale ten pocit neznámeho ma vzrušuje. Rada improvizujem. Má to svoje čaro. Spolužiaci a spolužiačky chcú byť poväčšine lekári, právnici, ekonómovia.. Zaujíma ma, či je to niečo čo ich skutočne napĺňa alebo si vyberajú povolanie podľa uplatnenia a ohodnotenia. Ja som chcela byť zverolekárka ale mama mi povedala, že to je hlúposť, že by som musela kravám strkať ruku do zadku. "V kancelárii ti bude lepšie. Pozri sa na mňa, ako som sa vypracovala za tie roky na vedúcu odbytu. Tiež som začínala ako účtovníčka. Raz sa mi ešte poďakuješ." Mama robí celý život v cukrovare. Nikdy neuvažovala o tom, že by mohla robiť niečo iné. "Život ťa ešte prefacká." hovorieva často. Najčastejšie ako ospravedlnenie toho, keď ma prefacká ona. Vraj od cudzích to bude bolieť viac. A ja som predsa tak veľmi odtrhnutá od reality... Všetci v rodine sú zo mňa nešťastní a trápia sa, čo len zo mňa bude. Jediný kto mi rozumie je strýko a jeho žena. Spravila mi horoskop podľa presného času narodenia a vychádza jej z toho, že mám veľký dar reči a cit na jednanie s ľuďmi. "Nielen že máš ascendent v panne ale ešte aj Merkúr. Merkúr je planéta rečníkov, spisovateľov a komunikácie. Zároveň planéta, ktorá prináleží panne. Táto kombinácia je teda veľmi silná. Podľa toho by si mohla byť spisovateľka, novinárka alebo pracovať v neziskovom sektore s ľuďmi. To sú veci, na ktoré máš nadanie." Keď som o tom povedala mame, tak ma vysmiala. Horoskop je podľa nej dobrý akurát tak na pobavenie.

Občas zájdem za mesto. Sadnem si pri jazero a pozorujem vodné pavúky, kĺzajúce sa na hladine. Vŕby, ktoré sme zasadili so strýkom minulý rok sa ujali. S ich tenkými prútmi sa pohráva vietor. Mám to tu rada, pretože okrem sviatočných rybárov sem nikto nechodí. Rybári sa vždy zašijú niekde do tieňa vysokých topoľov. Rovnako sa zašívam aj ja. Najradšej niekde na slnku. Neprekážame si, takmer o sebe nevieme. Nie všade sa cítim tak dobre ako tu, medzi rybármi a topoľmi. S tichom si rozumieme. Nič odo mňa nežiada. Tu dokážem byť šťastná - aspoň na chvíľu.. Občas ma však reči rodičov prenasledujú až sem:

´Život je boj. Nikto sa nebude s tebou maznať. Raz sa budeš musieť presadiť sama. Čo dokážeš? Zamysli sa konečne nad sebou a premýšľaj realisticky.´ počujem opakujúce sa káravé slová vo svojej hlave. Najradšej by som im to všetko povedala, ako to vnímam ja, ako je mi taká predstava o živote, aký vedú oni, cudzia ale viem čo by nasledovalo.. Nerada sa hádam. V škole sme dostali knihu so zoznamom vysokých škôl. Máme doma s rodičmi spoločne vybrať niečo vhodné. Ukazujem knihu mame a tá ma posiela do izby. Mám si to prelistovať a prísť jej ukázať čo ma zaujalo. Nezabudla mi zdôrazniť, aby som myslela na to, že sa jedná o moju budúcnosť. Zavriem sa v izbe, sadnem si na posteľ a pozerám na modrú knihu. Zatvorím oči a náhodne ju otvorím: Univerzita v Trnave. ´Trnava znie fajn´ prechádzam si "ponuku". Po chvíli mám ľahkovážne vybraté: "filozofia" oznamujem mame.