(Nechcela som, ale sedím s teplotou doma, reflektujem svoj život a nemám čo iné moc)

Naša hrdinka sa nezrodila dnes. Každé jej ráno je kontinuálnym prebúdzaním sa do včerajška. Rozmýšľa kde je sever, niekedy nad preťatými väzbami. Nad ľuďmi, ktorí sú jej jedno – a ona im. Nad Miletičovou, po ktorej sa jej v pražiacom slnku nechce chodiť peši a Bratislavou na ktorú si zvykla. Keby ale mohla ísť žiť do inam, išla by radšej tam.

Rozmýšľa nad svojim vekom, ale nevie ho určiť. Rozmýšľa, že vonku sa asi niečo deje, keď sa každý predbieha v tom, ako mu viac jebe. Ale ona je pokojná, lieky šlapú. Rozmýšľa ako sa cítia ostatní, ale nepýta sa ich na to, stavia si vesmírnu raketu. Odpáli sa z Petržalky, zamieri k Marsu, atď. Ostane prítomná v momente, bude si čítať knihy, bude fajčiť cigarety, pozerať do tmy a tak dokola.

Nakláňa sa ponad okraj bazéna, fajčí a pozoruje. Voda zozelenela a zhustla. Už viac krát sa chcela pristaviť, ten želatínový efekt ju fascinuje. Lístkom vyberá uhynutý hmyz. Smrť je krutá a láskavá zároveň, hovorí mu, im. Kompozícii dominuje biela moľa. Jemne ju podoberie a položí vedľa seba. Dofajčuje cigaretu, prestáva ju baviť, pokladá ju späť na hladinu. List ponára do vody, ostáva v nej levitovať. Pred tým bola rozkladnými procesmi zaujatá, dnes sa v nich už nevidí.

Niekedy nevie o čo sa oprieť. Začína sa vedieť o seba.

Začala brať lamotrigín pred pár mesiacmi. K. vyjadrila názor že to nie je prirodzené - K. ju štve. K. nevie, že to je ako bolesť hlavy alebo vyskočená platnička. Na toto ti meditácia fakt nepomôže. Okrem toho, ona má pocit, že už teraz má za sebou 20 rokov budhistickej praxe - vďaka farmaceutickej lobby.

...

Svet sa zakalil, zhustol, ozelenel. Pre nich bolo čoraz ťažšie sa v ňom vyznať. Rýchlosť s akou sa menil, predbiehal ich schopnosť ho pochopiť. Ako keď sa riasy začnú množiť geometrickým radom. Jej to bolo jedno. Prijala nové okolnosti s pokojom. Nemala na výber - 20 rokov budhistickej praxe robí svoje.

Prišlo ráno. Kráčala po Miletičovej, teraz bez potreby vyhľadávať tieň. Slnko sa cez hustú atmosféru prejavovalo len slabým svitom. V zelenom ovzduší levitovali bieli ľudia. Mĺkvi, umierajúci, mŕtvi. Začala ich jemne chytať ako moľu v bazéne, ale im nemala ako pomôcť, rozklad pôsobil zvnútra, napádal mozog, percepciu, pôsobil na osobnosť, vyvolával úzkosť a hystériu.

V pochmúrnom dni zeleného svetla zamierila na Lazaretskú. Vyšla po schodoch, zazvonila. Psychiatrička sa jej spýtala či nechce vysadiť, že by viac korešpodnovala s náladou okolitého sveta. Nechcela. Ľahko vydobité víťazstvo nepúšťa.

Rozklad začal postupovať na budovy a cesty, vegetácia začala bujnieť. Cítila sa v pasci ale nedokázala pred tým utiecť s úzkosťou, prestupoval ňou optimizmus, rovnako ako vo všetkom, bola v jeho moci.