O morálke/etike má zmysel hovoriť iba za predpokladu schopnosti seba-reflexie, teda v intenciách slobodnej vôle rozhodovať sa (netreba si mýliť so slobodou konať). Ak predpokladáme, že zvieratká sa riadia prevažne pudmi (akýmsi vnútorným "programom"), tak ich konanie nemôžeme hodnotiť ako morálne alebo nemorálne. Zároveň si morálne konanie vyžaduje zasadenie do nejakého širšieho kontextu - morálnym alebo nemorálnym konaním sa síce človek vzťahuje k vonkajšiemu svetu/k spoločnosti ale na druhej strane určuje sám seba. Keď sa pozrieš naprieč rôznymi historickými obdobiami a kultúrami, tak je zrejmé, že spoločenské normy nie sú písané vo forme univerzálneho zákona (napríklad nejakých desiatich božích prikázaní, ktoré obsahujú pokyny ako nezabiješ, nepokradneš atď). Desať božích prikázaní a ich dodržiavanie nie je morálka. Je to skôr inštitút zákona sformovaného v rámci spoločenstva veriacich. K podobným (alebo aj iným zákonom) prišli spoločenstvá kade tade po svete. To, na čo sa teda ten blog vyššie odvoláva, nie je "morálka" v pravom zmysle. Je to forma zákona, vyžadujúceho si podriadenosť/konformitu - inštitút, ktorý zabezpečuje predvídateľnosť konania jednotlivcov v rámci nejakej spoločnosti. Znakom zákona je aj to, že v prípade jeho porušenia môže človek očakávať posudzovanie/súdenie jeho správania z vonka - v kresťanstve človeka súdi za jeho skutky boh. človek sa zodpovedá bohu - čo neskôr reflektuje rituál spovede, kde boha zastupuje kňaz a dáva človeku "rozhrešenie". Človek sa teda nezodpovedá sám sebe - jeho zlyhanie nie je zhmotnené vnútorne - ale symbolicky sa hodnotenie jeho správania prenáša mimo neho.

V prípade morálky prameniacej z vnútorného presvedčenia, človeka súdi jedine on sám - t.j jeho pocit viny pramení z jeho vnútorného presvedčenia, pretože nedostál takému konaniu, ktoré ustanovil na miesto morálneho zákona. Na to, aby pociťoval "vinu", nepotrebuje input "zvonka" v zmysle odsúdenia, posudzovania ani rozhrešenia.

Morálne konanie by som teda nezamieňala s nejakou slušnosťou (toť teraz často skloňované slovo), ktorá vychádza zo spoločenskej konformity - či už k zákonom alebo nejakým náboženským prikázaniam. Morálne správanie si vyžaduje vnútornú motiváciu a presvedčenie a tieto "zákony" bude človek odhodlaný dodržiavať aj keď budú v rozpore s tým, čo spoločnosť považuje za slušné alebo vhodné. Z toho dôvodu je morálka veľmi špecifická vec a na rozdiel od všeobecnej predstavy morálky ako dodržiavania nejakých nepísaných spoločenských noriem, je morálka v skutočnosti prejavom ľudskej schopnosti vnímať sa ako indivíduum - teda uvedomenia si zodpovednosti za svoje konanie, ktoré predpokladá slobodnú vôľu. Iba slobodný človek (a vo svojom rozhodovaní slobodný aj od spoločenských noriem a očakávaní, neovplyvňovaný vlastným záujmom) môže konať morálne. To robí z morálky niečo iné ako bežnú konformitu so zákonom a z toho dôvodu sú morálni jednotlivci pre spoločnosť skôr "nebezpeční", pretože dokážu konať aj v rozpore so spoločenskými normami a zákonmi, ak si to situácia vyžaduje. V tých najvyhrotenejších prípadoch dokážu ísť proti všetkým - ale nie pre boha alebo pre nejaký iný zákon - ale pre svoje presvedčenie. To sa samozrejme nevylučuje s tým, že takto konať môžu aj veriaci pre presvedčenie, ktoré je v súlade s božím príkazom (či už písaným alebo domnelým).