Ja vidím potrebu rozlišovať historický kontext, v ktorom idea vlastníctva (a sociálne správanie, ktoré tento nárok ďalej upevňovalo) vôbec vznikali:

1. pôda bola pôvodne zdrojom obživy
Ak budeme hovoriť najmä o poľnohospodársky obrábanej pôde, tak je iba "prirodzené", že ten, kto príde a zušľachtí nejaký kus zeme ako prvý, nebude chcieť túto zem len tak dobrovoľne opustiť. Pretože investoval do zúrodnenia tej zeme veľký kus času a námahy. Ak by každý rok začal hospodáriť niekde inde, úroda bude k práci neúmerne malá (v porovnaní s úrodou, ktorú získa už na zušľachtenej ploche).

A to platí aj naopak:
ak by niekto svojvoľne zabral kus zeme, ktorý obrába niekto iný, privlastnil by si výnosy z cudzej námahy.

Tento faktor určite zohrával dôležitú úlohu pri vzniku vlastníctva pôdy (ak toto právo vnímame ako nejaký inštitút). Pôda alebo určité teritórium boli najmä v minulosti vždy zdrojom obživy pre ľudí, ktorí ho obývali (či už sa bavíme o poľnohospodárskej pôde alebo o loveckom teritóriu). Pričom to vlastníctvo dáva obzvlášť zmysel pri poľnohospodárskej pôde. Zároveň je dosť pravdepodobné, že najmä v tradičných spoločenstvách "vlastnili" takýmto spôsobom ľudia iba taký kus pôdy, ktorý bol nutný na ich prežitie.

2. Vlastníctvo pôdy ako spoločenský status
To, ako sa nadobúda pôda dnes (a že neslúži primárne na obživu) a jej vlastníctvo je prejavom spoločenského statusu, by som vnímala ako oddelenú tému. A myslím, že toto je niečo, na čo narážal Rousseau.

Problém teda nie je samotné vlastníctvo pôdy ale spôsob, akým je v dnešnej dobe možné pôdu nadobudnúť. A že všetky zdroje sú už vopred prerozdelené. Sú ľudia, ktorí vlastnia viac, ako v skutočnosti potrebujú a sú ľudia, ktorých možnosť vlastniť je vopred veľmi obmedzená podmienkami, do ktorých sa rodia. Samozrejme, primárny účel pôdy (ak sa bavíme na populačnej úrovni) dnes už nie je obživa ale prejav spoločenského statusu.