Sedim tu pod telkou, no pritom chrbtom k nej, moje obvykle miesto, tu u nas v krcme v nasom hoode. Chalani tiez pomaly prichadzaju z prace, pristavia sa, pozdravime sa, podame si packu, prehodime par viet na to ci ono, zaujmeme svoje pridelene pozicie v ramci nasho zasadacieho poriadku, ktory dosledne dodrziavame. Skoro vobec sa nestava, ze niekto niekoho zasadne a externisti, to su ti, co nemaju status stamgast, ti uz vedia, ze pre nich su vyhradene tri stoly pod oknom. Ja dnes nemam naladu na spolocnost. Ixtykrat som stal pred dutchom a pytal sa sameho seba, stoji ti to za to prist zajtra do prace s opickou? V poslednej dobe si to zacina sefstvo vsimat. Oder zvratkov a dvanastich breznakov neprekryjes zuvackou. Triezvost je ale nateraz nevitana a ja som si tu zasadol, aby som si to vsetko v mojej prestrelenej a prepitej hlavicke urovnal. Cize takto, bod cislo jedna, /a asi aj posledny bod ked nad tym tak rozmyslam- pozn.,aut./ Laura o mna nielenze nestoji, ona mnou pohrda ako clovekom. Co je nepreklenutelna bariera. Tym padom sme skoncilli skor, nez sme vobec nieco zacali. V hlave sa mi v loope prehravaju dve vety zo sobotneho vecera, ktore vyslovil lutherko "Ona ti za to nestoji" a "Co si ona vlastne o sebe mysli?!" Both wrong. Ona mi za to praveze stala a o sebe si az tak nenamysla, aspon nemam ten dojem, skor sa na mna pozera zhora. A to je to. Ze ona mi za to stala. Ja som nebol zblazneny do jej ladnych kriviek a peknej tvaricky. Mne imponovala jej drzost, jej rebelstvo, jej krasne cierne oci, hlboke ako trojdnovy cavo, co sa poti a kuse si spodnu peru, plus ta jej schopnost kazdeho s lahkostou a graciou hocikedy totalne zrusit. Na nu naozaj nikto nema a ak si k sebe hlada sebe rovneho, tak sa nacaka...To uz ide ale mimo mna. Co sa vsak tyka mna, je posun poslednych dni. Vnutorne som si pripustil, ze Laura asi ozaj nie je moja kasta a nasledne som zacal postupne z mojej zamilovanosti uberat, az som si dnes v praci vsimol, hned potom ako so vstycenym prostrednikom Chaim nadobro odisiel, ako som si vsimol, ze uz jej v mojej mysli neprinalezi to miesto, ktore pred tym ona vyplnala. Teraz tam je prazdno. Nemam nikoho, na koho mozem popri dokladani tovaru, upratovaniu a podobnych cinnostiach vyplyvajucich z popisu mojej prace mysliet a predstavovat si, ze sme spolu. Ze sme tu jeden pre druheho. Mam nieco cez tridsat, zacinam napriek zavislosti naberat na kilach, polku mesiaca nosim bradu a kazia sa mi zuby, nemladnem, Spustol som a som zanedbany. Jasna vec, ze o mna opacne pohlavie nejavi zaujem. A to ani nehovorim o svojej podvratackej povahe. Laura povedala, ze som dobrak, my vsak vieme svoje. Cize ak chceme do svojho sveta vpustit nejaku tu special lady, budeme na sebe musiet zapracovat. Otazka znie ako... Ako ked pocuvam vravu od vedlajsieho stolu a opat som strateny. Ako, ked som uz stratil aj tie zakladne hygienicke navyky, nebyt mojej spolubyvajucej, tak sa pomaly ani nesprchujem kazdy den pred pracou a o tie kaziace sa zuby sa uz vonkoncom nestaram. Co je na tom najsmiesnejsie, vsetko je to moja vina a mojou zasluhou. Vnuknutie tejto konkretnej otazky, preco nerozumies tej vrave od vedlajsieho stola? Preco? Lebo sa ani naznakom nezaujimam o dianie v realnom svete. Vytvoril som si vakuum z drog a chlastu. Drzim si odstup od ludi, okrem Chaima snad ani nemam blizkeho priatela. Darcy je sice fajn, ale vydavame sa tak raz za dva-tri mesiace a to je malo. Mam ju rad a vsetko, ale... Musime nieco zmenit. Niekde sa objavila chyba. V prvom rade, stop s vecami, nadobro, obmedzim prisun dvanastok a poldecakov, zacnem sa hybat a zacnem sa viac socializovat. Ci uz v praci alebo v krcme, kde ma vsetci zdravia, hen Silvo, ako sa ma moj krasny chlapec? a ja sa od kazdeho drzim na tri kilaky daleko. Prisadnem si k Petovi, co sme zarovno vstupovali do podniku, on ze vyzeras skleslo, ja ze to je normalne. Vykecam sa mu, on ze aj to je normalne, pridu dalsie. Ostatni chalani len pritakavaju, ze to je normalne - namietka opakovanie - ze niekedy vkladame do vztahov vela nadeji a ono sa nam to moze vypomstit, ale ze je vlastne dobre, ze sa citime sklamani, lebo keby nam to bolo jedno, o com by to bolo. To sa mi ako myslienka paci. Nacrtnem este, ako som ju z vypocitavosti prestal mat rad. Chalani sa v tomto rozchadzaju. Dusan, ze to nie je vypocitavost, ale uvedomenie si svojich moznosti a ze to rezultuje z nastoleneho stavu veci. Peto sa uz nevyjadruje, lebo ide domov a zevraj by to bolo nadlho. Ostatni si hovoria skor sami pre seba ako pre mna, ze tiez nemali v niektorych vztahoch na ruziach ustlane a ze osudove zeny su velmi narocne, niekedy su viac ako harpie alebo meduzy. Zas sa stracam. Ale sedim tu, sedim tu a nevzadavam to. Viem, ze o par tyzdnov bude toto iba smiesna spomienka, ja budem zahladeny do inej dievciny, budem sa jej mozno dvorit rovnako nesikovne ako mojej predoslej platonickej laske... A mozno motyka vystreli. Nikdy nevies,.. Akurat by ma zaujimalo jedno, ze ako to vsetko prezivala Laura. Caute....:D