Tento vikend nerobim. Je sedem tridsat osem, o celej zatvarame, o stvrt sa zapisem do dochadzky a odchadzam. Zatial mi cinnost vyplna cistenie stroja na krajanie syrov, suniek a salamov. Lahodkar si dnes zobral volno, tak som musel zaskocit. Potom este obehnem smeti, odnesiem odpisane pecivo a chleby k smetiakom, prebehnem zlavy, ze co je po datume, prezleciem sa a fajront. Moj verny sudruh Chaim Lopez, meter sedemdesiatdevat vysoky, stodesatkiílovy junec, co slubil, ze ma pocka po praci na parkovisku, zatial meska. Nebalim to este, lebo o pat minut prejde okolo sef na svojom esuvecku.
-Pekny vikend, Silvo...
-Aj vam pan Klanduch. Zajtra nerobite, nie?
-Nerobim, ale pride svokra na navstevu, horsie ako tri patnastky po sebe. Majte sa pekne, oddychnite si...
Ako jeho volvo odchadza, zelena, cochvila dvadsatrocna fabka prichadza. Nastupim a mlcim. Idem tovno do toho, balim to, uz teraz hned, v tomto ´momente, kajman len tupo kuka na semafor, upozornim ho, ze nevyhodil blinker. Zas je na mraky. Mama mi, ked s nim idem von, vecne prizvukuje, aby som nesadal do auta s opitym soferom. Vypit si je super. Ci za volantom alebo pesi. Ja mu to nevycitam. Ked ale vezme obrubnik, uchechtnem sa.
My dvaja sa spolu nerozpravame uz asi polroka. Pat mesiacov a trinast dni, for the record. Len tak sedime, pijeme, ja kecam vzdy s niekym inym ako on, vsade vsak chodime zasadne spolu. Komunikujeme cez sms a facebook. On napise cas a miesto, kam ma pre mna prist, ja vzdy na jeho navrhy pritaknem. Tam na socialnych sietiach a v textovych spravach sa obcas aj opytam, co ma nove, ako sa mu vodi a on sa opat odmlci. A nejsom jediny, s kym sa nebavi. Doma tento paranoidny retard s nikym neprehovori za cely mesiac ani jednu vetu. Ani s mamou, ani s otcom a ani so svojou starsou sestrou Lenkou, ktora sa davno osamostatnila a vycita mojmu kompadremu, ze je pijavica a darmozrac. Ani slovo. Rodina sa aj snazi, no bezuspesne. On kedtak kyvne, zapali si pallmalku a dalej kuka do blba. Povedali by ste si, divne. Su aj divnejsie veci. Ked tu zrazu...
-Kam chces ist?
Rozmyslam, ci mi uz zacalo slapat to brko, ktore az teraz po dvoch tretinach zhulenych, posuvam za volant. On znovu rozprava.
-Silvester? /fakt ma tak nazval?/ Fakt sorry za posledne tri mesiace, co sa s Vami nebavim, ale viete, vsetci mi leziete na nervy. A hlavne, uz potrebujem nejaku normalnu brigadu na 40 hodin do tyzdna, ne len doma sediet a socit od starych...
-Chapem... Pocuj, spytam sa pupkaca, ci by Ta nevzal za kasu.
-Za kasu ne, neviem robit s peniazmi.
A zas je ticho. On sa ale ozval. To je uspech. Rozhodne to je rozhodne zmena Comu za to vdacime, nateraz neviem. A mysli si, ze mlcal len tri mesiace.
-Podme ku mne. Mam doma sixpack, odlozis auto, dame brko, dame zvar, uvidime.
Kyvne.
-Comu mam vdacit za tu poctu, ze mne si sa prihovoril ako prvemu?
-Prvemu som sa prihovoril Kajlovi...
Kyle je jeho vlciak. Tlstejsi ako Chaim. Aky pan, taky... ved to poznate. U mna sa zlozim, dam si rychlu sprchu a jeho necham s obalkou, ktora ma obstastnila dvakrat v praci, doniesol mi ju Kuso, on si zobral prazsku poctivu sunku, ja som si zobral psanicko. Hodim na seba tricko, rifle a sivu mikinu Foundation, pozriem sa, ze Ona je online a pozriem aj tri akcie, o ktorych predpokladam, ze by na ne eventuelne rada zavitala. Bingo, dnes ideme do Radosti, Ale az o piatej rano. To ubehne neboj, vravim partakovi. Ten si da uplneze strasny banan a spusti na margo celej tej doby, co pripominal kamen, velikansky preslov, ktory trva az do tristvrte na jednu. Svoje pocity, svoje vnutorne monology a nezrealizovane pohnutky, co mu vyplnali jeho svet skoro polku toho casu, co trva nasej planete otocit sa okolo slnka. Covampovim, mali ste tam byt, nic nebudem reprodukovat. Nocak ide o patnast minut, stihame nejaky nocny bar, napoly diskoteku, napoly to prve, nepoznam to miesto, ked mi napadne, ze Radost je vlastne otvorena od dvanastej skoro az do obeda. Navrhujem presun. Suhlas. Ide sa...