 |
|
| node: | tabulky znakov |
| template: | 4 |
| parent: | ESK - pomocky |
| owner: | al-caid |
| viewed by: | |
| created: | 14.06.2016 - 12:26:50 |
| updated: | 20.06.2018 - 14:54:10 |
|
cwbe coordinatez: 4684483 1495370 8167041 8167048 ABSOLUT KYBERIA |
| permissions | |
| you: | r, |
| system: | moderated |
| net: | yes |
total descendants::0
total children::0
2 ❤️
| darmozrac | 0 |
Tabuľky používaných znakov
V slovníku sa na označenie podobných foném používa viacero znakov podľa akademických tradícií; napr. slovenské /á/ asi zodpovedá zhruba praslovanskému alebo sanskrtskému /ā/, no označuje sa inak.
PIE
PIE a PSl sú hypotetické, rekonštruované jazyky. Výslovnosť jednotlivých hlások sa predpokladá jednak z ich reflexov v dochovaných jazykoch, jednak z typologických predpokladov (napr. ako v tejto štúdii). Takmer rovnaký inventár znakov ako má PIE sa využíva aj pri zápise PBS, teda spoločných prabaltoslovanských koreňoch - pribudli však reflexy satemizácie a RUKI-pravidla, palatálne frikatívy *ś, *ź a (ak RUKI neviedlo priamo k *ś) *x́. Keďže sa stratil sa rozdiel medzi laryngálami, na ich miestach je len *h. V PBS sa tiež uvádza aj *a ako fonéma. Z prozodických znakov uvádzam pravidelne len ablautovú dĺžku.
spoluhlásky:
samohlásky:
v jednotlivych IE jazykoch sa tieto hlasky vyvijali nasledovne:
- kontextuálne podmienené zmeny (ako napr. RUKI pravidlo, nasalizácia, palatalizácie...) v zátvorkách (viď tu)
- PGer pred Vernerovym zákonom
- latinka vychádza z písma Etruskov, ktoré síce malo tri znaky pre velárnu plozívu (C, K a Q), no nerozlišovalo ich, všetky boli pre jednu etruskú hlásku; Rimania ich potom voľne používali pre /k/ aj /g/, až časom sa uchytilo G ako nový znak pre znelé /g/
- v chetitskom klinovom písme sa akkadské znaky pre znelé a neznelé hlásky voľne zamieňajú, teda napr. chet. dā a taizi zodpovedajú rovnakému slovu (<- PIE *deh₃-); ak je doložený len zápis so znelou, napr. an-da-an "vnútri" (viď tu), doložený je aj priamy prepis; PIE "neznelé" spoluhlásky sa však pravidelne zdvojujú (tzv. fortis spoluhlásky)
- viď tiež tu; alebo tu
PSl
Rekonštrukcie PSl znení sú v slovníku väčšinou ešte spred I.pal., aj keď tá prebehla o aspoň storočie skôr než historický rozmach jazyka. V období rozmachu preto už boli v jazyku navyše palatálne afrikáty *č (teda vlastne *ťš, až neskôr dnešné *tš) a *dž (teda *ďž, ktoré sa zjednodušilo na *ž). V slovníku sú uvedené hypotetické dĺžky samohlások (ak teda boli pred laryngálou dlhé už pred Meil.z.: proti tomu viď tu §5.3.), vodorovným dĺžňom, ako aj prízvuky, a to podčiarknutím. Keďže tzv. akút bol podľa všetkého v tomto období ešte fonémou, zapisujeme ho ako *ˀ.
spoluhlásky:
samohlásky:
CSl
Nazály a jery zodpovedajú tradičným zápisom, aj keď ich výslovnosť bola v tom čase odlišná: napr. výslovnosť *ę (-> BG/SC /e/) bola asi už v tomto období hlbšia, bližšie k /ä/. Prozodiku určuje najmä zápis akcentovej paradigmy (AP). Pri rekonštrukciách CSl znení AP a/b koreňov sa používa [´] pre dlhé, v prípade AP a prízvučné hlásky; charakter intonácie je však sporný, nemuselo ísť o dĺžku ako v dnešnej SK alebo stúpavú intonáciu ako v dnešnom SC. Mäkčeň na *ě nepredstavuje dĺžku: ide o tradičný zápis skráteného PSl *ē, ktorý však mal v OCS špeciálny znak, a zrejme teda aj odlišnú výslovnosť oproti krátkemu *e. Ak si dĺžku vďaka intonácii zachovalo, slovník uvádza znak *é (najmä z tech.dôvodov; Holzer uvádza napr. [ě̄]). V tomto štádiu zrejme južná slovančina nerozlišovala kvantitu u samohlások, len u slabík; CSl *a,*ě,*i,*ę,*ǫ,*u,*y označujú vlastne dlhé, *e,*o,*ъ,*ь krátke slabiky. Vodorovný dĺžeň (ako napr. v *mésę̄cь, viď tu) označuje neprízvučné (najmä posttonické) dĺžky, ktoré sa aj po strate intonácii zachovali. V západnej slovančine sa rozlišovanie PSl dĺžky však rozlišovalo naďalej, prinajmenšom pri *a,*e,*o,*u, ako aj u slabikotvorných likvidách a nosových samohláskach (viď tu).
Oproti vzdialenejšej predlohe kodifikovanej staroslovienčiny, z ktorej vychádzal Cyril, je tých rozdielov o niečo viac. Znenia, ktoré sa tu uvádzajú pod CSl sú často totožné s OCS, rozlišné sú predovšetkým reflexy skup.pal. (afrikáty c a dz ako pri II.pal. oproti "bulharskému" št a žd) a najmä jot. - v OCS chýba jednoznačné vyjadrenie palatálnych spoluhlások ako *rʼ,*ľ,*ň či *ť (CSl *rʼ tiež nezodpovedá PSl *rˀ, teda kombinácii *r a akútu). V slovníku nie je kvôli prehľadu zaznačená palatálnosť pred CSl *ě/*é, *ę či *i (oproti SK zmäkčovali nielen *d,*t,*n a *l, ale aj *b, *p, *m, *r, *v). Napokon, nevieme presne určiť kedy sa *lękati (-> ľakať; tu) začalo vyslovovať ako *ľękaťi, muselo to však byť po jot., ktorá staršie *ť premenila na *c (tzv. 2.assib.: napr. PSl *medjāˀ -> *meďa -> CSl *medᶻa; viď tu). Slovník uvádza aj slabikotvorné *r̥ a *l̥, ktoré druhotne vznikli v zsl. jazykoch
spoluhlásky:
samohlásky:
OCS/BG/RU
Azbuka sa síce často nazýva "cyrilikou", Cyril ju nevymyslel - šlo o kompromisné riešenie po sporoch ochridských (píšúcich hlaholikou) a preslavských (píšúcich grécky) pisárov. Základom sú veľké písmená gréckej abecedy, doplnené o znaky pre špecifické slovanské fonémy. Ďalšie znaky vznikli z ligatúr: щ (ruské /ś/, BG /št/) vzniklo z kombinácie шт; я (OCS ѣ alebo ıa; hlaholika má pre obe jeden znak Ⱑ), podobne aj ю a ıє (niektoré sú aj v unicode, no nefungujú úplne), podobne aj ъı (niekedy písané ako ъи resp. ⰟⰋ, ako napr. v Kievských listoch; v modernej RU ako ы).
Množstvo variant pre /i/ zodpovedá stredovekej gréčtine (η,ι,υ), a podobne aj pri /o/ či /u/ vplýva grécky pravopis. Znaky ako ф a ѵ sa používali takmer výlučne v gréckych výpožičkách (za θ a φ, resp. υ), občas sa ukazujú aj ξ a ψ, no tie väčšinou len ako čísla. V hlaholike je viacero znakov, ktoré v azbuke nemajú obdoby, napr. djerv (ⰼ), využívaný pre KGr γ v pozíciach, kde by sa palatalizoval, a ktorý graficky ovplyvnil SC znak ђ (v lat.zápise đ); znak Ⱓ (azb. ю) zodpovedal možno fonéme blízko k /jö/ alebo /ü/, ktorá bola špecifická pre solúnsky dialekt (viď napr. tu); podobne aj hlaholský jat Ⱑ tu zrejme zodpovedal /ä/, čo bol lokálny reflex skupín *ja aj *ě. "Úzke" a "široké" varianty v azbuke pre /o/ a /e/ (tu môže byť napr. e/є) žiaľ unicode nepodporuje, takže ich v slovníku rozlišujeme minimálne.
Písmená ako э, ё, ђ, ћ, џ, ako aj palatalizované љ a њ sú novotvary špecifické pre RU/SC/UA pravopisy z 18.-19.storočia. Znak й, tzv. "krátke i", je trochu staršie (15.st.), zavedené ešte bulharskými mníchmi. Okrem toho sa niekedy (prvýkrát už v spomenutom Suprasalskom kódexe) využívala diakritika na označenie palatál (napr. tu); dnes v RU túto funkciu prebral znak ь.
spoluhlásky:
samohlásky:
(hlaholika sa lepšie zobrazuje cez Firefox alebo Explorer)
SK
Abeceda súčasnej CZ/SK je blízko fonologickému inventáru CSl. Vypadli z neho však jery (Havl.z.) a nosovky (splynulé s CZ /ě/, SK /ä/ resp. /u/). Pribudlo /f/, nepochybne aj vďaka vplyvu nemeckých a latinských výpožičiek (tie staršie, ako pluk, biskup, či pôst, ešte *f nerozpoznali), a tiež /h/, vzniklé z PSl *g, v CZ navyše pribudlo /ř/ zo zmäkčeného *rʼ. Zápis velárnej frikatívy /x/ ako ch je tiež vplyv LAT, kde sa takto prepisovalo aspirované kh klasickej gréčtiny (χ). Mäkčene (pre spoluhlásky, ako aj pre "zmäkčujúce" ě) vznikli zhruba v 15.storočí (najstarší druh je dochovaný v PL znaku ż). Zápis palatálnych spoluhlások kombináciami znakov (ako v DE a HU, napr. tsch či cs pre /č/; aj bibličtina používa ſſ pre /š/) nahradzovali však len postupne.
Pri samohláskach ostáva ako špecifický znak y, aj keď jeho výslovnosť spadá vo väčšine prípadov s /i/, tak ako v jSl jazykoch (ktoré zapisujú len i resp. и: napr. SK syn ako SC sin, BG син). Motiváciou mohol byť snáď panslavizmus (/y/ zostal ako fonéma v PL a vSl), ale aj fakt, že v nárečiach v záp.CZ a Gemeri došlo k diftongizácii dlhého /ý/ na /ej/. Podobne sa udržuje znak ä pre reflex CSl krátkej prednej nosovky, aj keď jeho špecifická výslovnosť ako široké /ä/ už začiatkom storočia bola vzácna. Oproti SC (a podobne ako v OCS) sa výrazne menej zapisuje likvida j, keďže dvojhlásky ako ia a ě, reflektujúce CSl predné nosovky, spadajú s reflexom kontrakcie (napr. SK desiaty priateľ vs. SC deseti prijatelj). SC však tvorcov našej (ako aj maďarskej) abecedy inšpirovalo pri zápise kvantity: tak sú prevzaté znaky pre dlhé stúpavé (napr. SK múdry, SC múdar) a klesavé (napr. ev.SK bôh, SC bôg) intonácie. Napokon CZ ů sa ako znak pre /uo/ (reflex CSl *ó) rozšíril v 15.-16. storočí, ešte predtým, ako sa táto skupina monoftongizovala na /ú/.
A že SK je tažký jazyk? Ha, skúste tento.
spoluhlasky:
samohlásky:
ďalšie jazyky
LI - https://en.wikipedia.org/wiki/Lithuanian_phonology
pre LI sa používa polytonický zápis (viď tu), upravený o e̋ (teda ė s akutom) a ú resp. ũ (teda ū s daným tónom), ktore nahraďujú nekompatibilné znaky
LOT - https://en.wikipedia.org/wiki/Latvian_language#Orthography
pre LOT (zatiaľ) len štandardný pravopis
sans. - https://en.wikipedia.org/wiki/Sanskrit#Phonology
transliterácia je mierne slovakizovaná (s ohľadom na ROM pravopis), najmä aby bolo eliminované mnohoznačné j: ज - dža, झ - džha, छ - čha, य - ya
Avest. - https://en.wikipedia.org/wiki/Avestan_phonology
tiež zväčša štandardný prepis; w predstavuje kombináciu uu resp. uv, namiesto ǰ zapisujeme zas dž
ARM - https://en.wikipedia.org/wiki/Armenian_alphabet
podľa "classical" prepisu (teda ղ - ł, ձ - j /dz/), jedine ջ - dž (nie ǰ)
LAT - https://en.wikipedia.org/wiki/Latin_spelling_and_pronunciation#Notes_on_spelling
v pôvodnej LAT sa c vyslovovalo ako /k/ aj pred prednými samohláskami (Cicero /kikero/, Caesar /kajsar/)
CGr - https://en.wikipedia.org/wiki/Greek_alphabet
polytónický zápis; prepis podľa CGr výslovnosti (teda napr. η - ē) bez intonácií
ONor - https://en.wikipedia.org/wiki/Old_Norse_orthography
tradičný zápis; ø - ǫ
chet. - pri zápise chetitčiny vychádzame z Kloekhorstovho slovníku, teda ide o foneticky upravený prepis klinového zápisu: fortis spoluhlásky zapisujeme dvojito, napr. lukk-zi "zapáliť" (viď tu) alebo jednoducho, ak sú na začiatku slova; lenis jednoducho, napr. harp-zi "zmeniť príslušnosť" (tu); u- na začiatku slabiky zapisujeme ako w-, napr. wātarnahh- "rozkázať" (tu); z zodpovedá zhruba SK /c/, i na začiatku slabiky SK /j/, hlásky /s/ a /š/ sa zrejme nerozlišovali; niekedy je uvedený aj priamy prepis znakov
OIrl - https://en.wikipedia.org/wiki/Old_Irish#Orthography
toch. - https://en.wikipedia.org/wiki/Tocharian_languages#Phonology
V slovníku sa na označenie podobných foném používa viacero znakov podľa akademických tradícií; napr. slovenské /á/ asi zodpovedá zhruba praslovanskému alebo sanskrtskému /ā/, no označuje sa inak.
PIE
PIE a PSl sú hypotetické, rekonštruované jazyky. Výslovnosť jednotlivých hlások sa predpokladá jednak z ich reflexov v dochovaných jazykoch, jednak z typologických predpokladov (napr. ako v tejto štúdii). Takmer rovnaký inventár znakov ako má PIE sa využíva aj pri zápise PBS, teda spoločných prabaltoslovanských koreňoch - pribudli však reflexy satemizácie a RUKI-pravidla, palatálne frikatívy *ś, *ź a (ak RUKI neviedlo priamo k *ś) *x́. Keďže sa stratil sa rozdiel medzi laryngálami, na ich miestach je len *h. V PBS sa tiež uvádza aj *a ako fonéma. Z prozodických znakov uvádzam pravidelne len ablautovú dĺžku.
spoluhlásky:
| spôsob ▼/ miesto artikulácie ► | labiály | dentály | palatály | veláry | labioveláry | faryngály | glotály |
| nazály - | m, m̥ | n, n̥ | |||||
| plozívy neznelé (tenuis) - | p | t | ḱ | k | kʷ | ||
| plozívy znelé/ejektívne (mediae) - | b | d | ǵ | g | gʷ | ||
| plozívy aspirované (mediae aspiratae) - | bʰ | dʰ | ǵʰ | g | gʷʰ | ||
| frikatívy - | s | h₃ | h₂ | h₁ | |||
| likvidy - | r, r̥, l, l̥ | j | w |
samohlásky:
| i | e | ē | u |
| o | ō |
v jednotlivych IE jazykoch sa tieto hlasky vyvijali nasledovne:
| PIE---- | ------- | PSl----- | SK------------- | sans.-- | LAT---- | CGr---- | PGer--- | PCel--- | chet.-- |
| *b | -> | *ˀb | b | b | b | β | *p | *b | p |
| *bʰ | -> | *b | b | bh | f | φ | *b (*β) | *b | p |
| *p | -> | *p | p | p | p | π | *f | - | pp |
| *d | -> | *ˀd | d | d | d | δ | *t | *d | t |
| *dʰ | -> | *d | d | dh | f | θ | *d (*ð) | *d | t |
| *t | -> | *t | t | t | t | τ | *þ | *t | tt |
| *ǵ | -> | *ˀz | z (ž) | dž | g | γ | *k | *g | k |
| *ǵʰ | -> | *z | z (ž) | h | h | χ | *g (*ɣ) | *g | k |
| *ḱ | -> | *s | s (š) | ś | c | κ | *h | *k | kk |
| *g | -> | *ˀg | h (ž/z) | g | g | γ | *k | *g | k |
| *gʰ | -> | *g | h (ž/z) | gh | g | χ | *g (*ɣ) | *g | k |
| *k | -> | *k | k (č/c) | k | c | κ | *h | *k | kk |
| *gʷ | -> | *ˀg | h (ž/z) | g | g(u) | β | *kw | *b | ku |
| *gʷʰ | -> | *g | h (ž/z) | gh | f | φ | *w | *gw | ku |
| *kʷ | -> | *k | k (č/c) | k | q(u) | π | *hw | *kw | kku |
| *m | -> | *m | m (u/ú/ä/ia) | m | m | μ | *m | *m | m |
| *n | -> | *n | n (ň/u/ú/ä/ia) | n | n | ν | *n | *n | n |
| *l | -> | *l | l (ľ) | r | l | λ | *l | *l | l |
| *r | -> | *r | r | r | r | ρ | *r | *r | r |
| *s | -> | *s (x) | s (š/ch) | s | s | σ | *s/z | *s | š |
| *w | -> | *w | v | v | v | - | *w | *f | w |
| *i | -> | *i | - (e/o) | i | i | ı | *i | - | i |
| *h₁e | -> | *e | e (ie) | a | e | ε | *e | *e | e |
| *h₂e | -> | *a | o | a | a | α | *a | *a | he |
| *h₃e | -> | *a | o | e | o | o | *a | *o | ha |
| *eh₁ | -> | *ēˀ | ie (e) | ā | ē | η | *ē | *ī | e |
| *eh₂ | -> | *āˀ | á (ia/a) | ā | ā | α | *ō | *ā | a |
| *eh₃ | -> | *āˀ | á (ia/a) | ā | ō | ω | *ō | *a | a |
| *o | -> | *a | o (ô) | a | o | b | *a | *o | o |
- kontextuálne podmienené zmeny (ako napr. RUKI pravidlo, nasalizácia, palatalizácie...) v zátvorkách (viď tu)
- PGer pred Vernerovym zákonom
- latinka vychádza z písma Etruskov, ktoré síce malo tri znaky pre velárnu plozívu (C, K a Q), no nerozlišovalo ich, všetky boli pre jednu etruskú hlásku; Rimania ich potom voľne používali pre /k/ aj /g/, až časom sa uchytilo G ako nový znak pre znelé /g/
- v chetitskom klinovom písme sa akkadské znaky pre znelé a neznelé hlásky voľne zamieňajú, teda napr. chet. dā a taizi zodpovedajú rovnakému slovu (<- PIE *deh₃-); ak je doložený len zápis so znelou, napr. an-da-an "vnútri" (viď tu), doložený je aj priamy prepis; PIE "neznelé" spoluhlásky sa však pravidelne zdvojujú (tzv. fortis spoluhlásky)
- viď tiež tu; alebo tu
PSl
Rekonštrukcie PSl znení sú v slovníku väčšinou ešte spred I.pal., aj keď tá prebehla o aspoň storočie skôr než historický rozmach jazyka. V období rozmachu preto už boli v jazyku navyše palatálne afrikáty *č (teda vlastne *ťš, až neskôr dnešné *tš) a *dž (teda *ďž, ktoré sa zjednodušilo na *ž). V slovníku sú uvedené hypotetické dĺžky samohlások (ak teda boli pred laryngálou dlhé už pred Meil.z.: proti tomu viď tu §5.3.), vodorovným dĺžňom, ako aj prízvuky, a to podčiarknutím. Keďže tzv. akút bol podľa všetkého v tomto období ešte fonémou, zapisujeme ho ako *ˀ.
spoluhlásky:
| spôsob ▼/ miesto artikulácie ► | labiály | dentály | palatály | veláry | glotály |
| nazály - | m | n | |||
| plozívy neznelé - | p | t | k | ˀ | |
| plozívy znelé - | b | d | g | ||
| frikatívy neznelé - | s | š | x | ||
| frikatívy znelé - | z | ž | |||
| likvidy - | w | r, l | j |
samohlásky:
| predné | zadné | |
| horné | i, ī | u, ū |
| dolné | e, ē | a, ā |
CSl
Nazály a jery zodpovedajú tradičným zápisom, aj keď ich výslovnosť bola v tom čase odlišná: napr. výslovnosť *ę (-> BG/SC /e/) bola asi už v tomto období hlbšia, bližšie k /ä/. Prozodiku určuje najmä zápis akcentovej paradigmy (AP). Pri rekonštrukciách CSl znení AP a/b koreňov sa používa [´] pre dlhé, v prípade AP a prízvučné hlásky; charakter intonácie je však sporný, nemuselo ísť o dĺžku ako v dnešnej SK alebo stúpavú intonáciu ako v dnešnom SC. Mäkčeň na *ě nepredstavuje dĺžku: ide o tradičný zápis skráteného PSl *ē, ktorý však mal v OCS špeciálny znak, a zrejme teda aj odlišnú výslovnosť oproti krátkemu *e. Ak si dĺžku vďaka intonácii zachovalo, slovník uvádza znak *é (najmä z tech.dôvodov; Holzer uvádza napr. [ě̄]). V tomto štádiu zrejme južná slovančina nerozlišovala kvantitu u samohlások, len u slabík; CSl *a,*ě,*i,*ę,*ǫ,*u,*y označujú vlastne dlhé, *e,*o,*ъ,*ь krátke slabiky. Vodorovný dĺžeň (ako napr. v *mésę̄cь, viď tu) označuje neprízvučné (najmä posttonické) dĺžky, ktoré sa aj po strate intonácii zachovali. V západnej slovančine sa rozlišovanie PSl dĺžky však rozlišovalo naďalej, prinajmenšom pri *a,*e,*o,*u, ako aj u slabikotvorných likvidách a nosových samohláskach (viď tu).
Oproti vzdialenejšej predlohe kodifikovanej staroslovienčiny, z ktorej vychádzal Cyril, je tých rozdielov o niečo viac. Znenia, ktoré sa tu uvádzajú pod CSl sú často totožné s OCS, rozlišné sú predovšetkým reflexy skup.pal. (afrikáty c a dz ako pri II.pal. oproti "bulharskému" št a žd) a najmä jot. - v OCS chýba jednoznačné vyjadrenie palatálnych spoluhlások ako *rʼ,*ľ,*ň či *ť (CSl *rʼ tiež nezodpovedá PSl *rˀ, teda kombinácii *r a akútu). V slovníku nie je kvôli prehľadu zaznačená palatálnosť pred CSl *ě/*é, *ę či *i (oproti SK zmäkčovali nielen *d,*t,*n a *l, ale aj *b, *p, *m, *r, *v). Napokon, nevieme presne určiť kedy sa *lękati (-> ľakať; tu) začalo vyslovovať ako *ľękaťi, muselo to však byť po jot., ktorá staršie *ť premenila na *c (tzv. 2.assib.: napr. PSl *medjāˀ -> *meďa -> CSl *medᶻa; viď tu). Slovník uvádza aj slabikotvorné *r̥ a *l̥, ktoré druhotne vznikli v zsl. jazykoch
spoluhlásky:
| spôsob ▼/ miesto artikulácie ► | labiály | dentály | palatály | veláry |
| nazály - | m | n | ň | |
| plozívy neznelé - | p | t | ť | k |
| plozívy znelé - | b | d | ď | g |
| frikatívy neznelé - | s | š | x | |
| frikatívy znelé - | v | z | ž | |
| afrikáty neznelé - | c | č | ||
| afrikáty znelé - | dz | |||
| likvidy - | r, l | rʼ, ľ, j |
samohlásky:
| predné | stredné | zadné | |
| horné | i | y | u |
| stredné | ь, e | ъ | o |
| nosové | ę | ǫ | |
| dolné | ě | a |
OCS/BG/RU
Azbuka sa síce často nazýva "cyrilikou", Cyril ju nevymyslel - šlo o kompromisné riešenie po sporoch ochridských (píšúcich hlaholikou) a preslavských (píšúcich grécky) pisárov. Základom sú veľké písmená gréckej abecedy, doplnené o znaky pre špecifické slovanské fonémy. Ďalšie znaky vznikli z ligatúr: щ (ruské /ś/, BG /št/) vzniklo z kombinácie шт; я (OCS ѣ alebo ıa; hlaholika má pre obe jeden znak Ⱑ), podobne aj ю a ıє (niektoré sú aj v unicode, no nefungujú úplne), podobne aj ъı (niekedy písané ako ъи resp. ⰟⰋ, ako napr. v Kievských listoch; v modernej RU ako ы).
Množstvo variant pre /i/ zodpovedá stredovekej gréčtine (η,ι,υ), a podobne aj pri /o/ či /u/ vplýva grécky pravopis. Znaky ako ф a ѵ sa používali takmer výlučne v gréckych výpožičkách (za θ a φ, resp. υ), občas sa ukazujú aj ξ a ψ, no tie väčšinou len ako čísla. V hlaholike je viacero znakov, ktoré v azbuke nemajú obdoby, napr. djerv (ⰼ), využívaný pre KGr γ v pozíciach, kde by sa palatalizoval, a ktorý graficky ovplyvnil SC znak ђ (v lat.zápise đ); znak Ⱓ (azb. ю) zodpovedal možno fonéme blízko k /jö/ alebo /ü/, ktorá bola špecifická pre solúnsky dialekt (viď napr. tu); podobne aj hlaholský jat Ⱑ tu zrejme zodpovedal /ä/, čo bol lokálny reflex skupín *ja aj *ě. "Úzke" a "široké" varianty v azbuke pre /o/ a /e/ (tu môže byť napr. e/є) žiaľ unicode nepodporuje, takže ich v slovníku rozlišujeme minimálne.
Písmená ako э, ё, ђ, ћ, џ, ako aj palatalizované љ a њ sú novotvary špecifické pre RU/SC/UA pravopisy z 18.-19.storočia. Znak й, tzv. "krátke i", je trochu staršie (15.st.), zavedené ešte bulharskými mníchmi. Okrem toho sa niekedy (prvýkrát už v spomenutom Suprasalskom kódexe) využívala diakritika na označenie palatál (napr. tu); dnes v RU túto funkciu prebral znak ь.
spoluhlásky:
| spôsob ▼/ miesto artikulácie ► | labiály | dentály | palatály | veláry |
| nazály - | м | н | ||
| plozívy neznelé - | п | т | к | |
| plozívy znelé - | б | д | г | |
| frikatívy neznelé - | ф | с | ш | x |
| frikatívy znelé - | в | з | ж | |
| afrikáty neznelé - | c | ч | ||
| afrikáty znelé - | s | |||
| likvidy - | р, л | ı |
samohlásky:
| predné | stredné | zadné | |
| horné | и/ı/ѵ | ъı | оу |
| stredné | ь, e/є | ъ | o/ѡ |
| nosové | ѧ | ѫ | |
| dolné | ѣ | a |
| Ⰰ - азъ /a/ | Ⰱ - боукъı /b/ | Ⰲ - вѣдѣ /v/ | Ⰳ - глаголи /g/ |
| Ⰴ - добро /d/ | Ⰵ - есть /e,je/ | Ⰶ - живѣте /ž/ | Ⰷ - sѣло /dz/ |
| Ⰸ - землıа /z/ | Ⰹ/ Ⰺ/ Ⰻ - иже /i/ | Ⰼ - ѓервь /ď?/ | Ⰽ - како /k/ |
| Ⰾ - людье /l/ | Ⰿ - мъıслите /m/ | Ⱀ - нашь /n/ | Ⱁ - онъ /o/ |
| Ⱂ - покои /p/ | Ⱃ - рьци /r/ | Ⱄ - слово /s/ | Ⱅ - твърдо /t/ |
| Ⱆ - оукъ /u/ | Ⱇ - фрьтъ /f/ | Ⱈ - хѣръ /x/ | Ⱉ - ѡтъ /o/ |
| Ⱊ - пе /p/ | Ⱋ - шта /št/ | Ⱌ - ци /c/ | Ⱍ - чрьвъ /č/ |
| Ⱎ - ша /š/ | Ⱏ - еръ /ъ/ | Ⱐ - ерь /ь/ | Ⱑ - ıатъ /ě,ja/ |
| Ⱒ - хорсъ /h?/ | Ⱓ - ю /ju/ | Ⱔ - ѧсъ /ę/ | Ⱗ - ıѧсъ /ję/ |
| Ⱘ - ѫсъ /ǫ/ | Ⱙ - ıѫсъ /jǫ/ | Ⱚ - фита /f,th/ | Ⱛ - ѵжица /i,ü/ |
(hlaholika sa lepšie zobrazuje cez Firefox alebo Explorer)
SK
Abeceda súčasnej CZ/SK je blízko fonologickému inventáru CSl. Vypadli z neho však jery (Havl.z.) a nosovky (splynulé s CZ /ě/, SK /ä/ resp. /u/). Pribudlo /f/, nepochybne aj vďaka vplyvu nemeckých a latinských výpožičiek (tie staršie, ako pluk, biskup, či pôst, ešte *f nerozpoznali), a tiež /h/, vzniklé z PSl *g, v CZ navyše pribudlo /ř/ zo zmäkčeného *rʼ. Zápis velárnej frikatívy /x/ ako ch je tiež vplyv LAT, kde sa takto prepisovalo aspirované kh klasickej gréčtiny (χ). Mäkčene (pre spoluhlásky, ako aj pre "zmäkčujúce" ě) vznikli zhruba v 15.storočí (najstarší druh je dochovaný v PL znaku ż). Zápis palatálnych spoluhlások kombináciami znakov (ako v DE a HU, napr. tsch či cs pre /č/; aj bibličtina používa ſſ pre /š/) nahradzovali však len postupne.
Pri samohláskach ostáva ako špecifický znak y, aj keď jeho výslovnosť spadá vo väčšine prípadov s /i/, tak ako v jSl jazykoch (ktoré zapisujú len i resp. и: napr. SK syn ako SC sin, BG син). Motiváciou mohol byť snáď panslavizmus (/y/ zostal ako fonéma v PL a vSl), ale aj fakt, že v nárečiach v záp.CZ a Gemeri došlo k diftongizácii dlhého /ý/ na /ej/. Podobne sa udržuje znak ä pre reflex CSl krátkej prednej nosovky, aj keď jeho špecifická výslovnosť ako široké /ä/ už začiatkom storočia bola vzácna. Oproti SC (a podobne ako v OCS) sa výrazne menej zapisuje likvida j, keďže dvojhlásky ako ia a ě, reflektujúce CSl predné nosovky, spadajú s reflexom kontrakcie (napr. SK desiaty priateľ vs. SC deseti prijatelj). SC však tvorcov našej (ako aj maďarskej) abecedy inšpirovalo pri zápise kvantity: tak sú prevzaté znaky pre dlhé stúpavé (napr. SK múdry, SC múdar) a klesavé (napr. ev.SK bôh, SC bôg) intonácie. Napokon CZ ů sa ako znak pre /uo/ (reflex CSl *ó) rozšíril v 15.-16. storočí, ešte predtým, ako sa táto skupina monoftongizovala na /ú/.
A že SK je tažký jazyk? Ha, skúste tento.
spoluhlasky:
| sposob ▼/ miesto artikulácie ► | labiály | dentály | palatály | veláry | glotály |
| nazály - | m | n | ň | ||
| plozívy neznelé - | p | t | ť | k | |
| plozívy znelé - | b | d | ď | g | |
| frikatívy neznelé - | f | s | š | ch | |
| frikativy znele - | v | z | ž | h | |
| afrikáty neznelé - | c | č | |||
| afrikáty znelé - | dz | dž | |||
| likvidy - | r, l, (ř) | ľ, j |
samohlásky:
| predné | stredné | zadné | |
| horné | i, í | y, ý | u, ú/ů |
| stredné | é, e/ě | o, ó | |
| dolné | ä | a, á |
ďalšie jazyky
LI - https://en.wikipedia.org/wiki/Lithuanian_phonology
pre LI sa používa polytonický zápis (viď tu), upravený o e̋ (teda ė s akutom) a ú resp. ũ (teda ū s daným tónom), ktore nahraďujú nekompatibilné znaky
LOT - https://en.wikipedia.org/wiki/Latvian_language#Orthography
pre LOT (zatiaľ) len štandardný pravopis
sans. - https://en.wikipedia.org/wiki/Sanskrit#Phonology
transliterácia je mierne slovakizovaná (s ohľadom na ROM pravopis), najmä aby bolo eliminované mnohoznačné j: ज - dža, झ - džha, छ - čha, य - ya
Avest. - https://en.wikipedia.org/wiki/Avestan_phonology
tiež zväčša štandardný prepis; w predstavuje kombináciu uu resp. uv, namiesto ǰ zapisujeme zas dž
ARM - https://en.wikipedia.org/wiki/Armenian_alphabet
podľa "classical" prepisu (teda ղ - ł, ձ - j /dz/), jedine ջ - dž (nie ǰ)
LAT - https://en.wikipedia.org/wiki/Latin_spelling_and_pronunciation#Notes_on_spelling
v pôvodnej LAT sa c vyslovovalo ako /k/ aj pred prednými samohláskami (Cicero /kikero/, Caesar /kajsar/)
CGr - https://en.wikipedia.org/wiki/Greek_alphabet
polytónický zápis; prepis podľa CGr výslovnosti (teda napr. η - ē) bez intonácií
ONor - https://en.wikipedia.org/wiki/Old_Norse_orthography
tradičný zápis; ø - ǫ
chet. - pri zápise chetitčiny vychádzame z Kloekhorstovho slovníku, teda ide o foneticky upravený prepis klinového zápisu: fortis spoluhlásky zapisujeme dvojito, napr. lukk-zi "zapáliť" (viď tu) alebo jednoducho, ak sú na začiatku slova; lenis jednoducho, napr. harp-zi "zmeniť príslušnosť" (tu); u- na začiatku slabiky zapisujeme ako w-, napr. wātarnahh- "rozkázať" (tu); z zodpovedá zhruba SK /c/, i na začiatku slabiky SK /j/, hlásky /s/ a /š/ sa zrejme nerozlišovali; niekedy je uvedený aj priamy prepis znakov
OIrl - https://en.wikipedia.org/wiki/Old_Irish#Orthography
toch. - https://en.wikipedia.org/wiki/Tocharian_languages#Phonology