Re: 26.10.2015-11:02:33 :: Remember, remember, the velvet November


node:	Re: 26.10.2015-11:02:33
template:	4
parent:	26.10.2015-11:02:33
owner:	drobna
viewed by:
created:	26.10.2015 - 21:22:22

cwbe coordinatez:
101
63539
63556
1122092
8024110
8024565

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

neurons
stats|by_visit|by_K source tiamat K|my_K|given_K last commanders polls
total descendants::7
total children::6
12 ❤️

show[ 2 | 3] flat

Prenádherné je to teoretizovanie dole, tiež som tak rozmýšľala keď som mala mini dieťa a prvé.
Ono, realita bude trošku zložitejšia a pristüpia do nej emócie,únava,čas,povaha dieťaťa (!) a všeličo.
Čestne priznávam,moje deti dostávali na zadok pravidelne a kričím na ne úplne bežne aj doteraz. Často sa na seba za to hnevám,lebo často je to iba o mojom zlyhaní, nepochopení situácie, hnevej a potrebe mať autoritu tu a teraz. Nič moc.
Nie je to samozrejme správne,ale zas - neverím že je niekto schopny na dieta nikdy nezvýšiť hlas .. Čím su moje decká staršie, tým trápnejsie mi tresty pripadajü, dá sa s nimi viac dohodnut, komunikovat, vysvetlit..

Rodicom teraz hrozne šibe ,deti ich často prerastajú a v záujme dobrych vztahov ci respektujúcej výchovy akosi zabudli deti aj naozaj vychovávať, co iste vidis aj okolo seba.,
Akýkolvek trest bez reálneho vysvetlenia dieťaťu a dokomunikovania je blbost a akékoľvek nekonečné vysvetľovanie bez "trestu" je asi tiež blbosť..
Takze moj nazor na tresty - ako gesto áno,ako cielená bolesť neprípustné a zbytočné.

00000101000635390006355601122092080241100802456508039940

dohodnúť sa...
kokos, to som ako dlho nezažila?
ja vrieskam, predýchavam a dostávam mrtvice z mojej krpatej..absolútne ma ignoruje, trieska dverami a nič, čo jej poviem nespraví. miesto toho si hľadá výhovorky, prečo to nespraviť.
a v mojom prípade už "švihnúť jej po riti" nemá význam.už je dosť stará na to, aby som ju potrestala plácnutím po zadku, skrátka to už nemá žiaden výchovný dopad.
vyhrážka vezmem ti notebook, žiaden internet a podobne ešte funguje, avšak, obávam sa, že nie na dlho :D

00000101000635390006355601122092080241100802456508025487

Pozri, dobre viem, ze vacsina ludi ma reakciu, ze ked nemam deti, mam pockat, a uvidim. Tak sa porozpravajme za 3 mesiace. Problem s touto teoriou je v tom, ze ja tu nehovorim veci, ktore by neboli tisicekrat otestovane inymi ludmi. A rovnako, ako stale prizvukujem, ja som bola vychovavana bez jedineho uderu alebo bitky. Nie je to pre mna cudzia situacia, ktoru som si len teoreticky nacitala a dieta som v zivote nevidela. Este aj tu sprostu pedagogiku som studovala, ak to doda teda nejaku validaciu tomu, co hovorim. Pricom podla mna by to malo hovorit same za seba, ale ked clovek nema deti, tak asi v zivote dietatom ani nebol, a nemoze tomu rozumiet. Lebo vsetci rodicia su rovnaki a vsetci robia vsetko rovnako. Ci co? :)

Kriku bolo u nas dost, a vacsinou som bola jeho iniciatorom prave ja. Nikto nikde nehovori, ze na deti nebude nikdy kricat. Podstatne je, co urobi, az sa ukludni a dokrici. Ci to necha tak, nech si to to dieta spracuje, alebo za nim pride, vysvetli mu, ze aj dospeli maju emocie a ze ich v tom momente nezvladol.
Aj komunikacie u nas bol nedostatok, a dodnes mam z toho pekne zalozene psychicke traumy. Ale fyzicke trestanie nikdy.

Ked deti prerastu rodicom cez hlavu kvoli pasivnemu pristupu, je to rovnako zlyhanie vychovy, ako ked sa sustavne utiekaju ku kriku a zastrasovaniu. Pasivny pristup vsak nie je respektujuca vychova, to s tym nic nema.

00000101000635390006355601122092080241100802456508025063

Mam deti 5 a 2 a praveze s casom si uvedomujem ze najlepsie sa s detmi dealuje ked si vsetko dobre dopredu premyslim a naplanujem.

Ked sa clovek spolieha na to, ze sak nejako to zvladneme, tak samozrejme sa dostanes do casoveho stresu a nejake tie nervy budu.

Ale fakt si neviem predstavit ze "jedna na zadok" by tomu pomohla, a hlavne nie dlhodobo a konstruktivne. Mne funguju veci ako pocitanie do 3, ked dieta hysaci tak odporucim nadych/vydych, rozpravanie, otazky, pockanie. Najma s malym to fakt funguje.

Ja viem ze clovek ma povinnosti, ale imho sa treba zamysliet v danom okamihu ci stihnutie nejakeho terminu stoji za to, dat dietatu na zadok. V konecnom dosledku je to totiz zlyhanie rodica, nie dietata... zle planovanie.

0000010100063539000635560112209208024110080245650802506308026967

suhlasim, ja som neraz seriozne plakala od unavy a do toho este aj malej hysaky, ale po zadku by som jej nikdy nedala - nicomu by to nepomohlo

00000101000635390006355601122092080241100802456508025021

100K keby som mohol.
Zbytok diskusie nečítam!

00000101000635390006355601122092080241100802456508024849

Pozri, robit chyby je v poriadku, stava sa to a clovek sa tomu nevyhne. Zacina mi to pripadat ako keby cele rodicovstvo bolo len o robeni chyb a snahe ich pak napravit :) Sama pises ze to nieje spravne. Myslim ze nikto nizsie ta neodsudzuje za to ze niesi dokonala (ako nikto iny) a ze sa ti take veci stanu. To nieje o tom, je to skor o tom uvedomovat si ze to bola/je chyba a snazit sa tomu vramci moznosti vyhybat.
Ja tiez obcas zvysim hlas a velmi ma to mrzi. Zvyknem sa za to malemu ospravedlnit.

Respektujuca vychova podla mna neni o nevychove. Je tam rozdiel. Napr. ked maly zacne niekde nahodou robit bordel tak s nim rozpravam, vysvetlujem preco to nemoze robit, ked to nezabera tak ho odtial rychlo zoberiem a dam niekam inde ci odvediem pozornost. Neviem aky zmysel by malo ak by som na neho zacala kricat. Su aj ine sposoby ako vysvetlit ze urcite spravanie sa je nepripustne.

00000101000635390006355601122092080241100802456508024591

Toto mi pride tak duchapritomne napisane. To si odlozim :),

axone zdielanie