Prenádherné je to teoretizovanie dole, tiež som tak rozmýšľala keď som mala mini dieťa a prvé.
Ono, realita bude trošku zložitejšia a pristüpia do nej emócie,únava,čas,povaha dieťaťa (!) a všeličo.
Čestne priznávam,moje deti dostávali na zadok pravidelne a kričím na ne úplne bežne aj doteraz. Často sa na seba za to hnevám,lebo často je to iba o mojom zlyhaní, nepochopení situácie, hnevej a potrebe mať autoritu tu a teraz. Nič moc.
Nie je to samozrejme správne,ale zas - neverím že je niekto schopny na dieta nikdy nezvýšiť hlas .. Čím su moje decká staršie, tým trápnejsie mi tresty pripadajü, dá sa s nimi viac dohodnut, komunikovat, vysvetlit..

Rodicom teraz hrozne šibe ,deti ich často prerastajú a v záujme dobrych vztahov ci respektujúcej výchovy akosi zabudli deti aj naozaj vychovávať, co iste vidis aj okolo seba.,
Akýkolvek trest bez reálneho vysvetlenia dieťaťu a dokomunikovania je blbost a akékoľvek nekonečné vysvetľovanie bez "trestu" je asi tiež blbosť..
Takze moj nazor na tresty - ako gesto áno,ako cielená bolesť neprípustné a zbytočné.