Paul Johnson vo svojich Dejinach 20.storocia popisuje tento vek ako dobu socialneho inzinierstva. Slo o storocie krutych vojen, pri ktorych bolo na linie neraz nahnane cele obyvatelstvo. Technika mobilizacie, propagandy, ale aj vrazdenia sa posuvala dopredu, cim len pocet obeti stupal. Zaroven sa tym oslabila predstava "civilneho obyvatelstva" - ani nie tak lojalita voci statu, ale zvonka dana identita urcovala, co by mohol spravit, a teda ci je zelany ako obyvatel alebo nie.

Nicivost uz prvych takychto tahov bola obludna. Vyvrazdenie poldruha miliona Armenov sposobilo medzi tureckymi nacionalistami taku hanbu, ze sa aj po 100 rokoch tvaria, ze "stutok sa nestal". Priemyselny pristup pri vrazdeni Zidov, ako aj spontannejsie odsuny a masakre "nepriatelskeho" ci "nezelaneho" obyvatelstva zachovali urcitu stopu v takmer kazdej europskej krajine. V niekolkych sa k tomu pridali este kategorie triednych nepriatelov. Johnson teda pripisuje hrozy kombinacii technickych moznosti a spolocenskeho prijatia predstavy "optimalneho demografickeho zlozenia".

Tento pohlad ma svoje muchy. Koncept socialneho inzinierstva predpoklada "inziniera", input vinnika, ktorym byva predovsetkym vladnuci tyran. Dopyt vacsinovej spolocnosti, ktory jednak ulahcuje tyranovu cestu k moci, a tiez vytvara moznosti ku spontannemu ausbruchu nasilia, je len v uzadi. Navyse, tento dopyt je stotoznovany s urcitymi, predovsetkym (ale nielen) lavicovymi ideologiami: ide o Marxov imperativ filozofom, ze maju "menit svet", k comu patri aj presuvanie a riedenie populacii. Ako anglicky nazov Johnsonovej knihy naznacuje, "modern times" zacinaju az 20.rokmi, casom hodnotovej krizy po prvej svetovej.

Predstava, ze by sa dalo dosiahnut "optimalneho zlozenia populacie" vsak presahuje ramec tejto doby. Teoretici nacionalizmu ako Anderson ci Hobsbawm ho stotoznuju so sirsim procesom, ktory sa rozbehol ruka v ruke s industrializaciou, a vobec modernitou ako takou - jazykova bariera je zatial to jedine, co sa technickym riesenim neda preklenut. Napokon sa tento pristup da spojit aj so samotnym osvietenstvom, vychodiskovym projektom moderny: krvavy zasah do demografie teda neiniciuje ani tak svojvola tyrana, ale skor racionalnost takehoto jednania.

Je vsak tato racionalnost totozna s osvietenstvom? Jeden z argumentov, spominanych Smidom v clanku o armenskej genocide, je jej ospravedlnovanie tym, ze "ved bola vojna", a ano, ved mohli kedykolvek povstat - ako sa to napokon pri spojeneckej intervencii aj stalo. Likvidovanie nezelanych etnik vsak nebol v Osmanskej risi vynalezom "moderneho", mladotureckeho hnutia. Etnikum, v osmancine millet, malo konotacie so "sektami", s nepravymi, nehodnymi typmi ludi. Napriek zdanlivemu nabozenskemu pluralizmu, prejavy odporu boli aj v geopoliticky menej dynamickych dobach riesene vcelku kruto. Ked sem dorazil nacionalizmus, najprv v Srbsku, Grecku ci Bulharsku, a vlny odporu rastli spolu s krutostou represii, boli hlasy na urcovanie etnickych uzemi podla koncentracii sidel, vypalenych vladnymi miliciami. Tento druh politiky sa vsak neda este povazovat za turecky nacionalizmus - ide skor o problem nekompatibility imperialnej a narodnej politiky v etnicky pestrych krajinach, a vobec vnimanie vladcu ako toho co urcuje povinnosti poddanym (a nie naopak), ako aj tresty za ich neplnenie. Niezeby sultanom bol koncept osvietenstva uplne cudzi, ale pri reakciach na povstania siahal po konzervativnejsich prostriedkoch.

Napokon dnes uz toho racionalizmu ubuda. Navyse ubuda aj predstavy, ze je racionalne vyvrazdit protivnika a jeho potencialnych nasledovnikov - lepsie je ich presvedcit, demotivovat, zasypat lzami a domnienkami. Osvietenstvo sa skoncilo, nahradene multipolarnym svetom, otvorenostou trhu a globalnym pravom na lokalne sebaurcenie. A napriek tomu predstava, ze pre spolocnost je nejake demograficke zlozenie optimalne, preziva. Vyclenovania do giet a taborov snad uz neprebieha za umyslom systematickej likvidacie, ale ucel ostava. Napokon, ved ti nezelani sa neraz zabiju aj sami.

Ak sa vsak osvietenstvo nie je na zaciatku genocid, tak ako si mozme mysliet, ze sa jeho postmodernym koncom skoncia?